Učiteľský zbor a zamestnanci novomestskej Maďarsko-slovenskej národnostnej ZŠ a internátu s pietou spomínajú na odbornú inšpektorku, zástupkyňu a pani učiteľku Teréziu Deákovú, ktorá nás navždy opustila 4. marca 2018.
Odišla ako T. Deáková (meno po druhom manželovi), ale tí prv narodení si ju budú pamätať aj ako T. Gogolyákovú (meno po prvom manželovi).
Tí, ktorí stáli aj pri jej krste, ju do knihy novorodencov zapísali pod menom Terézia Šimonová, narodenú dňa 15. októbra 1925 v Košiciach. Nuž, jednou z nich bola jej matka Mária Šimonová, ktorá vtedy na každodenné živobytie rodiny zarábala ako práčka.
Terézia chodila do školy v kláštore. Tam v nej mníšky objavili talent. Navrhli jej študovať ďalej na gymnáziu. Svojho prvého manžela stretla v tanečnej škole. V Košiciach pôsobil ako vojak. Nejaký čas pobudli vo Veszpréme, neskôr sa presťahovali do Nireďházy. Z ich manželstva sa narodili dve deti. Manžel Lajos sa však vracia zo zajatia s podlomeným zdravím a veľmi skoro, v roku 1948 na jeho následky aj zomiera.
Terézia sa zapísala na Vysokú školu pedagogickú na odbor slovenský jazyk-biológia. Popri štúdiách sa venovala tlmočeniu a dozoru nad deťmi, len aby pomáhala starým rodičom zo strany nebohého manžela, ktorí sa podujali opatrovať osirotené maloleté deti. Terézia získava diplom v roku 1955.
Najprv sa dostáva do obce Nová Huta (Bükkszentkereszt), neskôr do Nového Mesta pod Šiatrom (Sátoraljaújhely). Zamestnala sa tu ako vychovávateľka na čiastočný úväzok. Konečne však bola rodinka, aj keď osirotená, spolu!
Terézia vykonávala aj funkciu odbornej inšpektorky. Poctivo navštevovala školy v obciach a mestách Boršodskej župy. Určité obce mohla navštíviť len s ťažkosťami, ktoré súviseli s vtedajšími nerozvinutými autobusovými spojmi. No vynašla sa, išla buď pešo, alebo konskými povozmi, ktorými ako jedinými boli sprístupnené také skryté obce ako Ómaša, Forró, Nová Huta, Trojhuta (Háromhuta), Füzérkomlós. Nuž, na tých všetkých miestach sa vtedy ešte vyučovala slovenčina! Pre chorobu sa však Terka (tak ju už vtedy všetci oslovovali) musela vzdať funkcie inšpektorky.
Potom ju vymenovali za zástupkyňu riaditeľa internátu. Osudy jednotlivých žiačikov sledovala doslova materinskými očami. Napomáhala aj odborný rast mladých pedagógov. So svojím druhým manželom Imrem Deákom žila 23 rokov v šťastnom manželstve.
Jej prácu sprevádzala svedomitosť, pripravenosť a odbornosť na vysokej úrovni. Ako matka, ale aj pedagogička môže byť príkladom tak pre všetkých učiteľov a vychovávateľov, ako aj pre rodičov.
Teta Terka ostáva nezabudnuteľnou aj vďaka súťažným prácam, vyhláseným Výskumným ústavom Slovákov v Maďarsku (VÚSM). V roku 2005 ju prezentovala jej vlastná dcéra, tiež učiteľka novomestskej slovenskej školy, pani učiteľka Mária Holeczová, toho času na dôchodku. Súťažiaca Bettina Tóthová si spomienky dcéry v kapitole pod názvom „Celý deň v internáte a predsa v kruhu rodiny“ zapísala nasledovné: „Najprv sme aj s bratom bývali v internáte. Medzi mojím bratom a mnou sú dva roky. On je starší, takže on tu chodil od piatej triedy. Neskôr, keď moja mamička dostala malú miestnosť, lebo veža v múzeu mala len malé miestnosti, tzv. šatne, sme začali bývať ako rodina spolu. Prakticky som však bola od rána do večera s deťmi. My s bratom sme teda trávili celý čas s deťmi aj vtedy, keď neskôr moja mamička vyučovala na polovičný úväzok aj v internáte. Prakticky bola od ôsmej do deviatej v internáte a keď sme sa navečerali, vrátili sme sa do našej spoločnej malej miestnosti.“
V roku 2010 na pani učiteľku v ďalšej súťažnej práci jej syna s láskou spomína aj Bélu Kőváriho. Jeho syn Csaba Kővári spomienky otca zapísal nasledovne: „Ako som už spomenul, otec sa narodil v obci Répašská Huta dňa 26. januára 1951. Aj základnú školu začal navštevovať v tejto obci. Jeho o dva roky mladší brat Ernő začal 1. septembra 1963 navštevovať štvrtú triedu slovenskej školy v Novom Meste pod Šiatrom. No o mesiac mu v internáte bolo za rodinou veľmi smutno. 1. októbra toho istého roku sa preto k nemu prisťahoval i môj otec. Vtedy bol šiestakom. Jeho triednou učiteľkou bola teta Terka. Pani učiteľka dodnes žije v Novom Meste pod Šiatrom a teší sa dobrému zdraviu“.
V poslednej písomnej práci spomínané pevné zdravie sa rokmi podlomilo a teta Terka nás vo veku 92 rokov navždy opustila. Odpočívajte v pokoji!
-jk-