Do Slovenského Komlóša som prišla ako nová učiteľka slovenského jazyka a literatúry poslednú augustovú sobotu pod rúškom tmy. Asi o deviatej večer mi pani riaditeľka Slovenskej základnej dvojjazyčnej školy v Slovenskom Komlóši Zuzana Lauková priniesla na dohodnuté miesto kľúče od môjho dočasného bytu. To som ešte netušila, že rúško bude čoskoro každodenným módnym doplnkom môjho pracovného školského outfitu, čiže oblečenia.

Dovoľte mi, aby som teraz to rúško trocha poodhalila a predstavila sa. Volám sa Dagmar Králiková, pochádzam z Bratislavy. Som absolventkou Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, kde som skončila učiteľstvo všeobecnovzdelávacích predmetov s aprobáciou slovenský jazyk a literatúra – dejepis pre druhý a tretí vzdelávací stupeň. Niekoľko rokov som učila tieto predmety na bratislavských stredných školách a jednej základnej škole.

Potom sa moje cesty skomplikovali a osud ma zavial do Rumunska na Slovenskú základnú školu v Gemelčičke, kde som pôsobila od roku 2004 do roku 2007. Bola som v Gemelčičke prvá učiteľka vyslaná naším Ministerstvom školstva zo Slovenska. V slovenskej diaspóre som sa prvýkrát stretla s milými kolegami a kolegyňami, s potomkami Slovákov, ktorí prišli do tohto krásneho, ale ťažko skúšaného kraja pred vyše 200 – 250 rokmi. Zachovali si svoju krásnu archaickú slovenčinu, ako ju tam zanechali naši predkovia. Rýchlo som však zistila, že deti si potrebovali rozšíriť obzor aj v oblasti novej slovnej zásoby. Zaujala ma aj skutočnosť, že deti nemali žiadne skúsenosti so slovenským slangom, čo je logické, keďže žili izolované od slovenského mestského prostredia. Bolo potrebné popracovať na slovenskom pravopise, čitateľských zručnostiach a tvorivom písaní. Deti boli veľmi milé, vďačné a pracovité. Mnohé museli popri škole pomáhať rodičom na farmách, pri domácich prácach a niektoré museli chodiť do školy pešo aj niekoľko kilometrov. Zato mali v krvi slovenský folklór, s ktorým sme sa často prezentovali na mnohých kultúrno-spoločenských akciách.

V rokoch 2008 až 2012 som si svoje skúsenosti s vyučovaním slovenčiny ako cudzieho jazyka mohla vyskúšať na Slovenskej základnej škole v Sarvaši. Táto škola bola a je na vysokej kvalitatívnej úrovni, ale dnes už pracuje s deťmi, ktoré si slovenčinu nenesú do školy z domu, ale učia sa ju od základov ako cudzí jazyk. Tak ako angličtinu alebo iné cudzie jazyky. Pôsobí tu mnoho výborných učiteľov zo Sarvaša aj vyslaných učiteľov zo Slovenska, ktorí sa snažia o revitalizáciu slovenčiny a oživujú slovenské kultúrne tradície a zvyky.

Do tretice som si mala možnosť prehĺbiť skúsenosti s vyučovaním slovenčiny ako cudzieho jazyka v Užhorode. Tu pôsobí uznávaná Špecializovaná všeobecno-vzdelávacia škola č. 4 pre II. a III. stupeň s prehĺbeným vyučovaním slovenského jazyka. Za týmto dlhým a komplikovaným názvom sa skrýva škola, ktorá sídli priamo v centre Užhorodu na Županatskom námestí. Obnovená historická budova praská vo švíkoch. V každej triede je od 30 do 40 detí. To svedčí o veľkom záujme o štúdium na tejto škole. Aj tieto deti sa učia slovenčinu ako cudzí jazyk úplne od začiatku. Zaujímavosťou je, že na prvom stupni sa deti učia všetky predmety pod vedením skúsených pedagógov zo Slovenska. Samozrejme, učia sa aj materinský jazyk ukrajinský a druhý cudzí jazyk je angličtina. Na druhom stupni sa systém mení. Výučba všetkých predmetov sa začína učiť v ukrajinčine a slovenčina sa učí 4 hodiny do týždňa. V deviatom ročníku sa deti môžu rozhodnúť, či budú pokračovať v štúdiu na tejto škole, alebo pôjdu na stredné odborné školy alebo gymnáziá. Táto škola úzko spolupracuje aj so zakarpatskou Maticou slovenskou, ktorá sídli priamo v budove školy. V priestoroch kultúrneho centra Matice slovenskej v Užhorode sme my učitelia zo Slovenska pravidelne viedli kurzy slovenského jazyka pre dospelých. Od marca 2020 sa ale činnosť školy aj kultúrneho centra MS v Užhorode musela pozastaviť v súvislosti s pandémiou koronavírusu. Výučba na škole bola nahradená dištančným vzdelávaním online a kurzy pre dospelých boli prerušené. Dnes škola funguje v zvláštnom režime podobne ako školy v Maďarsku.

Do Slovenského Komlóša som prišla poslednú augustovú sobotu 2020. V mestečku vládla pokojná letná atmosféra. Deti boli na prázdninách. Len učitelia na čele s pani riaditeľkou Zuzanou Laukovou sa pripravovali na otvorenie nového školského roka. Stretla som sa s novými príjemnými kolegami a bola som zvedavá na deti. Preto som tu v Slovenskom Komlóši. Po polročných pandemických prázdninách na mňa deti spočiatku začudovane pozerali. Ale postupne sa dostávame do pracovného tempa. Niektoré deti sú veľmi šikovné a pracovité a niektoré nie. Tak ako aj my všetci. Jedna vec ma ale zarazila a prekvapila. V piatom ročníku sa druhá lekcia zo slovenskej konverzácie zaoberá témou rodiny. Kto sú tvoji rodičia, starí rodičia, kto sú tvoji predkovia. Odkiaľ pochádzaš. Deti slovnú zásobu zvládli na rôznej úrovni, čo je normálne a prirodzené. Na záver môjho testu som im dala poslednú otázku. Mali napísať mená svojich starých rodičov. Mnohí nenapísali nič. Myslela som si, že nerozumejú otázke. Potom som pochopila. Mnohé deti nepoznajú mená svojich starých rodičov. Sú to len babka a dedko. Ale aj babka a dedko majú svoje mená. V Bratislave mám trojročnú vnučku Hanku a dvojročnú Adelku. A verte mi alebo nie, obidve vedia, že ja sa volám babka Dáškaa v Kuchyni pri Malackách žijú babka Gitka a dedko Vladko. Nepovažujem sa za zanietenú národovkyňu. Aj v mojich žilách koluje zmiešaná krv. Mama bola pôvodom Moravanka a môj otec si písal národnosť slovenskú. Ale jeho otec bol Nemec, narodený neďaleko Viedne. Moja stará mama bola nemeckej národnosti a ešte pred 1.svetovou vojnou chodila do maďarských škôl. Doma sa rozprávali po nemecky alebo po maďarsky, so mnou po slovensky. Bohužiaľ po maďarsky som sa nenaučila, lebo starý otec zomrel, keď som bola veľmi malá a stará mama žila na východnom Slovensku v Bardejove. Ja v Bratislave. Som Slovenka a tak sa aj cítim. Milí rodičia! Čo keby ste aj vy prezradili svojim deťom a vnúčencom, ako sa volajú ich starí rodičia? Ja sama sa niekedy hnevám na seba, že som sa od mojej babičky a môjho dedka nedozvedela viac o ich živote. Prežili dve svetové vojny a tri režimy. Aj s mojimi rodičmi by som sa chcela porozprávať, ako to bolo kedysi. Ale už je neskoro…

V Makó som si kúpila bicykel, lebo sa mi páči, ako sa Komlóšania frajersky ekologicky a so zmrzlinou v ruke premiestňujú do práce, do obchodu, na trh alebo len tak. Ako v Holandsku. Už som na bicykli bola v Orosháze a v okolí Komlóša. Ale najradšej chodím na miestny cintorín. Starý aj nový. Pri pohľade na náhrobné kamene so slovenskými menami pociťujem nostalgiu a predstavujem si, ako sem prišli Slováci pred mnohými rokmi, ako zúrodňovali pôdu, vysúšali močiare, sadili stromy, ktoré tu doteraz rastú, postavili jednoduché a predsa vkusné domy. A rodili sa deti. Predstavujem si, ako na jar rozkvitnú červené tulipány na symbolických hroboch vojakov prvej svetovej vojny. Predstavujem si, že tie tulipány zasadili naši žiaci. V hlave sa mi vybavujú verše Jána Kollára z Predspevu Slávy dcery: „Aj, zde leží zem ta, před okem mým slzy ronícím, někdy kolébka nyní národa mého rakev...“ Ale doma ma nostalgia prejde, keď si prečítam Úsmevné epitafy od Gregora Papučeka. Správne by som mala skloňovať Papučka. Ale papučka je niečo iné. Napríklad taký týpek Caligula.

Spreneveril som sa svetu.
Bol som rabom internetu.
Počaril mi, mal ma v moci.
Četoval som vo dne v noci.
Nemalo to kraja konca.
Na dno hrobu
zrútil som sa.

A tak sa prechádzam medzi hrobmi a rozmýšľam nad ľudskou pominuteľnosťou a svojou existenciou. Ja už mám ležovisko pripravené v Bratislave, ale ešte nemám vymyslený epitaf. Možno by sa hodil takýto:

Tu sladko spí učiteľka Dagmar.
Skloňovala, časovala.
Poznala svet, cestovala.
Nikoho nič nenaučila.
(Aj keď chcela.)
Čaká tu na vás.
Nazdar!

A tak som tu v Komlóši poodhalila rúško svojho tajomstva.

Dagmar Králiková

Foto: autorka