V druhej polovici roka 2017 vznikli v našom najvyššom volenom zbore podmienky pre vytvorenie nového postu, vedúceho kabinetu CSSM. Predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbeta Hollerová Račková sa v rozhovore pre naše periodikum vyjadrila nasledovne:

– Vďaka zlepšovaniu finančných podmienok fungovania inštitúcií a Úradu CSSM sa nám naskytla možnosť zamestnať ďalšieho pracovníka. Bolo to vlastne vyvrcholenie nášho snaženia o zintenzívnenie kontaktov CSSM s miestnymi a regionálnymi slovenskými samosprávami a spolkami. Aj doteraz sme využívali všetky možnosti na stretnutia s poslancami a oboznamovanie s ich problémami a plánmi. Snažíme sa im poskytovať pomoc pri riešení problémov a plnení cieľov. Po prvých mesiacoch máme od slovenských samospráv veľmi pozitívne odozvy, potvrdilo sa, že našu pomoc potrebujú a počítajú s ňou. Považujem za dôležité, aby sme zo zvyšujúceho sa rámca, zabezpečovaného zo štátneho rozpočtu pre národnostnú sféru, dokázali vyťažiť čo najviac pre slovenskú komunitu. Pomôžeme slovenským samosprávam, aby svoju činnosť dokázali dokumentovať tak, aby dosahovali čo najvyšší počet bodov za vykonané úlohy a v prípade potreby im poskytneme aj inú pomoc.

Ďalšia oblasť, v ktorej pociťujem veľký prínos vedúceho kabinetu, je jeho pomoc pri pripomienkovaní návrhov zákonov a iných právnych predpisov. Často je na vyjadrenie názoru veľmi málo času. Pritom je dôležité, aby konečná podoba zákonov vytvárala lepšie právne podmienky pre naplnenie našich cieľov.

Prvým vedúcim kabinetu sa stal Anton Paulik, náš terajší reprezentant v najvyššom zákonodarnom zbore Maďarska, v parlamente. Vlani vo februári na post vedúceho kabinetu nastúpila renomovaná odborníčka na národnostné a tiež právne otázky dr. Orsolya Szabová.

„Chcem pomáhať a nebojím sa výziev“

– Preto som na svojom mieste, myslím si, aby som pomohla, keď je nutné riešiť nejaké právne problémy. Okrem toho mám za úlohu zastupovať pani predsedníčku, keď to treba a udržiavať kontakty so samosprávami na miestnej a župnej úrovni. Vlani sme začali rozposielať informačné listy, čo bolo vzápätí prerušené, veď pandémia zasiahla aj do chodu jednotlivých programov. Okrem toho mi prednedávnom pribudol veľký projekt, a to sú rokovania v súvislosti s evanjelickým kostolom na Rákócziho triede v Budapešti. Som kontaktnou osobou medzi CSSM a domom, kde sa stavba nachádza. Je to program vyžadujúci veľmi citlivý prístup, aj právnickú skúsenosť, ba možno aj dôvtip. Nebojím sa tejto výzvy.

– Keď sme sa po prvýkrát stretli, práve ste maturovali v budapeštianskom slovenskom gymnáziu v triede pani profesorky Kollárovej. Medzi vašimi spolužiakmi sú významné osobnosti nášho slovenského sveta, sú predstaviteľmi politiky, médií, vedeckého a spoločenského života. Pokiaľ sa pamätám, všetci alebo takmer všetci z početnej triedy, ste vynikajúco hovorili po slovensky a výborne ste študovali na rôznych smeroch. Mnohí aj na Slovensku. Vy ste sa stali skôr právničkou alebo najprv kultúrnou antropologičkou?

– Najprv som vyštudovala slovenčinu spolu s kultúrnou antropológiou. Počas štúdia som mohla dôkladne spoznať obyvateľov Slovákmi obývaných obcí v Maďarsku, veď som sa permanentne zúčastňovala výskumných táborov v takýchto lokalitách.

– Ako sa k slovenskému jazyku a kultúrnej antropológii pridružilo právo?

– Po skončení univerzitných štúdií som začala pracovať ako bádateľka vo vtedy ešte Výskumnej dielni národnostných menšín pri Historickom ústave. Neskôr sa stalo pracovisko samostatným Ústavom národností Maďarskej akadémie vied. Ako to už na vedeckej pôde býva, vyžadovali odo mňa vedecký postup a titul, takže som musela obhájiť titul PhD. Vtedy, v roku 2000, som si myslela, že po skončení štúdia slovenčiny a kultúrnej antropológie si nenájdem miesto, uplatnenie, nebudem vedieť vyžiť, tak som sa pustila ešte aj do štúdia práva. Naraz som bádala, robila si doktorát a študovala na právnickej fakulte, aby som mala ešte niečo.

– Tomu sa tuším hovorí usilovná študentka... Nerozhoduje sa vám ťažko pri determinácii povolania? Kto ste vlastne povolaním, jazykovedkyňa, bádateľka národnostných otázok, kultúrna antropologička, či právnička?

– Robí mi niekedy problém stanoviť, kto som, aké je moje skutočné povolanie. Ešte stále píšem a publikujem vedecké články a štúdie. Nedávno ma riaditeľka Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Tünde Tušková vyzvala napísať vedeckú štúdiu. Pani docentka Žiláková ma požiadala o recenziu. Stále stojím na dvoch „nohách“, mám aj právo aj antropológiu.

Skĺbenie jazykovedy a práva

– Vari najlepšie skĺbenie vašich vedomostí a zručností je práve CSSM. Počas svojho kariérneho rozvoja ste pracovali nemálo rokov aj na Úrade ombudsmana pre ochranu národnostných práv.

– Dvanásť rokov. Pracovala som pri národnostnom ombudsmanovi Ernőovi Kállaim. Teraz už neexistuje samostatný úrad ombudsmanov.

– Keď všetko dokonale funguje, tak nie sú potrební ochrancovia práv..., ale nechajme to. Ako ste zžitá so slovenčinou, so Slovákmi v Maďarsku, je pre mňa neustále prekvapujúce, že nemáte slovenských predkov. Ste vlastne čestná Slovenka.

– Nepochádzam zo slovenskej rodiny. Do slovenskej základnej školy som sa dostala ešte v čase, keď bola inštitúcia v ôsmom obvode a kde sme aj my bývali. Moja mamička sa nazdávala, že to bude pre mňa super, chodiť do slovenskej školy a bude dobré dokonale spoznať slovenský jazyk a kultúru a zároveň spoznať Slovákov v Maďarsku.

– A mala pravdu?

– Samozrejme. Veľmi som mala rada aj slovenskú školu, aj na univerzitu som sa pobrala slovenským „smerom“. Cítim sa dobre v kolektíve Slovákov.

– Nemať predkov medzi príslušníkmi národnosti, v ktorej radoch človek pôsobí, môže byť aj záťaž, ale aj prednosť. Môže byť prednosťou práve odstup?

– Myslím, že môže.

– Ako vás prijali reprezentanti slovenských samospráv? Dostalo sa k nim, že nemáte slovenských predkov? Môžeme im to vôbec prezradiť?

– Myslím, že nevedia, ale ani to nie je dôležité. Najdôležitejšie hádam je, čo človek robí. Môžem dobre a úspešne pracovať pre slovenskú komunitu.

Hodnoty, o ktoré sa dá opierať

– Moje skúsenosti dokazujú, že uvedomelosť v otázke – kto som z národnostného hľadiska – je medzi Slovákmi v Maďarsku chúlostivá. Raz, kedysi, asi pred 25 rokmi, som robila sériu rozhovorov o národnostnej identite a prišla som k záveru, že Slováci v Maďarsku sa cítia byť aspoň natoľko Maďarmi ako Slovákmi. V odovzdávaní jazyka predkov je to úplne na zaplakanie...

– V súčasnosti rodičia očakávajú, že ich deti po slovensky naučia v škole. Preto ani vzťah k jazyku nie je už taký vrúcny, ako keď bol spätý s rodičmi, starými rodičmi. To je už len naučené niečo. Nemyslím si však, že používanie slovenského jazyka je najdôležitejšia časť identity Slovákov v Maďarsku. Možno raz ešte bude. Keď bude mať tento jazyk väčšiu prestíž. Keď ľudia prídu na to, že to má zmysel, hovoriť po slovensky, lebo Slovensko je dobrý sused, sú tu kontakty, hospodárske aj kultúrne, že sa oplatí hovoriť okrem angličtiny aj ďalším, povedzme, „malým“ jazykom, je to plus, niečo navyše, niečo, čo nás obohacuje. Tiež si myslím, že mnohí majú zábrany hovoriť, aj ja často bojujem s týmto pocitom, lebo po slovensky nevedia hovoriť tak vyberane ako po maďarsky. Preto radšej nehovoria. Keď som ako univerzitná študentka chodila zbierať materiál, stalo sa mi, že mi niekto povedal: nehovorím po slovensky, len po „tótski“ alebo po „čabianski“. Mimochodom, práve o dvojitej identite som písala svoju doktorandskú prácu. Myslím si ale, že nielen jazykom je človek živý. Pestovanie kultúry, udržiavanie sviatkov, zvykoslovia, gastronómie sú také hodnoty, o ktoré sa môžeme opierať, môžeme sa na ne spoliehať.

E. Trenková

Foto: András Baki