Keď som sa po prvýkrát pripravovala na cestu do Veľkého Bánhedeša, môj vtedajší kolega Csaba Lampert ma pripravoval na stretnutie s hybnou silou národnostného diania v tejto kedysi aj menom slovenskej dedine Jolou Pepovou.
Hovoril o nej s veľkou úctou, priam bázňou. Ktože to len môže byť, uvažovala som, keď som uháňala stovky kilometrov na Dolnú zem, na juhozápad od Békešskej Čaby. Aký je Jola človek? Čo ju motivuje? Ako sa niekto stane motorom národnostného diania? A prečo? Odvtedy sme sa s Jolou, možno povedať zanietenou Bánhedešankou, nielen viackrát stretli, ale, verím, aj skamarátili. Spoznala som ju a pochopila, prečo o nej môj kolega hovoril s takým hlbokým uznaním. Jola Pepová jednoznačne patrí medzi rodených vodcov. Je citlivá a pritom akčná. Povie, čo si myslí, ale svoju kritiku „zabalí“ do žartovnej poznámky. Jej nadšenie mimovoľne strhne ľudí do práce, do aktivizovania sa. Varia, pečú, organizujú, stavajú, maľujú, upratujú, vyšívajú, paličkujú a čo len chcete... Práve ona mi pri prvom stretnutí hovorila o tom, že kedysi sa dedina volala Slovenský Bánhedeš. Z nejakej príčiny sa zo Slovenského stal Veľký. Pohoršovala sa, prečo nemohol zostať Slovenským Bánhedešom. Teraz som opäť dostala príležitosť hovoriť s dynamickou vedúcou diania v tejto južnomaďarskej slovenskej obci. Spolok ľudového umenia Békešskej župy, jedno z najväčších ľudovoumeleckých zoskupení v Maďarsku, jej vlani v decembri pri príležitosti Dňa národností udelil ocenenie Za ľudové umenie Békešskej župy.
Nové možnosti pre posilnenie kolektívu
– Ako vás poznám, robíte veci pre veci. Pre dobrý výsledok, pre radosť a vôbec nie pre uznanie. Ako ste zareagovali na ocenenie 400-členného Spolku ľudového umenia Békešskej župy?
– Veľmi ma to prekvapilo. Bola som natoľko v pomykove, že som si ani neuvedomila, čo predsedníčka spolku Anna Pálová v laudácii povedala. Len to si pamätám, že to bolo veľmi osobné. Vyzdvihla, že som motorom tvorivej komunity a že mám zmysel pre to, aby som vycítila, z čoho sa zrodí dobrá vec. Podčiarkla, že sa chopím možností, ktoré nám idú zoči-voči a spejú k dobru veci. Červenala som sa ako školáčka, ale padlo mi to veľmi dobre. Naša spolupráca so Spolkom trvá už viac ako desať rokov. Kedysi ministerstvo kultúry iniciovalo výzvu na záchranu ľudovoumeleckého bohatstva. Ktosi si uvedomil, že toto dedičstvo je v ohrození a niektoré jeho odvetvia, ako napríklad výšivkárstvo, budú zabudnuté. Preto vydal úlohu Národnému osvetovému centru na odštartovanie projektu zozbierania techník a vzorov. Po celej krajine nebolo veľa výšivkárskych krúžkov, ktoré sa do výzvy zapojili, ale v Békešskej župe ich bolo päť. Jedným z nich bol náš krúžok. V mene nášho krúžku som sa prihlásila, že my to vieme urobiť. Informáciu o existencii projektu som dostala od Anny Illésovej Boťánskej, ktorá bola vo vedení Spolku, pracovala aj ako lektorka a čo ma určite veľmi ovplyvnilo – je sesternicou môjho muža. Vždy som s obdivom pozorovala, čo robí. Tešila som sa kalendárom s výšivkami, ktoré mi darovala. Vždy ma upozornila, kde majú výstavu a ja som sa tam išla pozrieť. Zistila som, že táto práca je vynikajúca vec, že výšivkárske umenie nielen vytvára, ale aj upevňuje, stmeľuje dobrý kolektív. Videla som, že spoločné vyšívanie je už viac ako zábavný koníček, je to už vášeň. Spájalo nielen staršie ženy, ale vznikla aj detská skupina. Bolo nesmierne dojemné pozerať sa, ako vyšíva stará mama a vedľa nej vnučka. V Bánhedeši sa počas tohto hnutia rozbehli aj ďalšie miestne aktivity. Vytrvalo sme pracovali na jednej akcii za druhou a k tejto iniciatíve sa pridalo veľa mojich priateľov, vedúcich občianskych organizácií. Začali sme vytvárať miestny archív hodnôt. Nadšenie výšivkárskeho krúžku bolo nákazlivé pre všetky zložky Spolku pre zachovanie tradícií vo Veľkom Bánhedeši. Našu prácu si všimli aj inde a v roku 2015 to vyvrcholilo do udelenia ocenenia Pro Cultura Minoritatum Hungariae. V tom období sme boli v obrovskom „švungu“. Vtedy som si myslela, že som vyčerpala všetky naše aj svoje možnosti. Už neviem našu činnosť ďalej stupňovať. Potom sme prevzali v Budapešti cenu a tá nám dodala ďalšiu energiu, posunula nás ďalej.
– Kolektívna práca si vyžaduje veľa času, energie, nápadov. Ľudia však majú bežné povinnosti – majú deti, starých rodičov, prácu, záhradku, ale aj všelijaké problémy, ktoré prináša život... Čím ich viete motivovať?
– Veľa som o tom premýšľala aj ja, čo je psychológiou veci. Úplne iná je situácia, keď je človek vo vedúcej pozícii na pracovisku, kde môže ľuďom prikázať, čo majú robiť. Inak musí komunikovať, keď môže ľudí okolo seba nanajvýš poprosiť. Musí citlivo vnímať ich emócie, nálady, vytvoriť si k nim individuálny prístup a brať ohľad na ich aktuálne rozpoloženie. Potrebný je aj neustály prítok informácií. Veľa mi pomáhajú sociálne siete. Teraz, keď som priveľmi zaneprázdnená na pracovisku, sa tejto činnosti môžem venovať až večer. V skupine na sociálnych sieťach píšem, čo som sa dozvedela, aké sú možnosti, čo odporúčam urobiť, ako by sme si mali rozdeliť prácu. V tomto období sa osobne často nestretávame, ale sme v neustálom kontakte. Ja som cez deň v práci, vediem sociálne inštitúcie v našej aj v susednej obci, ale verím, že keď budem na dôchodku, budem sa naplno venovať tejto činnosti. Priznám sa, že sa neviem dočkať.
– Vašou úlohou nie je variť s gastroskupinou Varečka, ani vyšívať, tlačiť modrotlač, ba ani len paličkovať alebo šiť patchworkové skvosty, či vyludzovať zvuky z citary.
– Nie je. Ja som na vízie do budúcnosti, na zháňanie lektora pre citaristov, na nábor nových členov, na získavanie peňazí z rôznych zdrojov, ale aj dobrovoľníkov a nadšencov, ktorí sú ochotní pomôcť nám fyzickou prácou. Pri súčasných cenách v stavebnom priemysle musíme pridať velikánske množstvo dobrovoľníckej práce, aby sme zrealizovali a dokončili, čo sme si zaumienili. Teraz napríklad slovenský spoločenský dom, niekdajší dom ňaničky Žofky, aby sme tam mohli organizovať napríklad letné tvorivé dielne. Postavili by sme tam krosná a kto chce, môže sa naučiť tkať. Máme k dispozícii niekoľko stojacich krosien a dvoje stolné s lavicou. Už vidím, aký bude o prácu na nich záujem.
Zo zdravotníctva do pestovania tabaku
– Nedá mi neopýtať sa, ako sa človek dostane na čelo spolku pre zachovanie tradícií? Ako ste sa dostali do slovenského prostredia bez vlastných slovenských koreňov?
– Je to veľmi zaujímavé a veľa som nad tým premýšľala, prečo ma osud zavial práve týmto smerom. Mohla som predsa robiť všeličo iné. Vyrastala som v Gyomaendrőde neďaleko Sarvaša. Moja stará mama, u ktorej som ako dieťa trávila veľa času, prevzala od sarvašských Slovákov veľa z ich výrazov a mne sa to páčilo. Potom som odišla do Pešti, kde som sa spoznala s Jánom Pepom, mojím manželom, a spolu s ním som získala slovenské príbuzenstvo. Stará mama, mamovka môjho muža, ani nevedela po maďarsky. Keď sa zišla rodina na zabíjačku alebo na nejaké oslavy, všetci sa rozprávali po slovensky. Keď kvôli mne chceli prejsť na maďarčinu, poprosila som ich, aby to nerobili. Myslím, že tu do mňa nasiakol slovenský duch. Hoci sme bývali a pracovali v Budapešti, často sme sem už aj s malým synčekom chodievali, až sme sa koncom 90. rokov rozhodli presťahovať sa do Veľkého Bánhedeša. Vtedy tu ešte nebol spolok, ale slovenský klub a ten viedla Mária Hajtmanová, za slobodna Zanová. Bola to očarujúca osôbka. Manika bola sesternica mojej svokry. Usporadúvala podujatia, organizovala klubové popoludnia. Často som s ňou chodievala do Békešskej Čaby, do Domu slovenskej kultúry, kde Anna Ištvánová vynikajúco viedla tamojší slovenský život. Rada som chodievala s Manikou na slovenské akcie. Mala som auto, keď sme išli na nejaký národnostný program, zobrali sme aj naše ženičky. Chodievali sme aj na doškoľovania národnostných lídrov. Organizovala ich Alžbeta Ančinová. Postupne mi Manika odovzdávala časť svojich úloh a keď ochorela, rozhodla sa, že zo mňa urobí svoju nástupkyňu. Ľudia okolo nej to prijali. Kým môj muž bol trénerom zápasníkov v Rakúsku, ja som na piatich hektároch pestovala tabak. Ešte aj zo susedných dedín som zvážala robotníkov, ktorí so mnou okopávali. V prvom roku sa mi darilo, bolo optimálne počasie – teplo a veľa dažďa. V nasledujúcom roku už nie a ja som na vlastnej koži zistila, prečo sa Bánhedešania vzdali tejto rastliny. Potom som pestovala kvety a neskôr vo fóliovníkoch skorú zeleninu. Nechcela som sa vrátiť do zdravotníctva. V Budapešti som s vysokoškolskou kvalifikáciou a tromi odbornými atestáciami pracovala v nemocnici sv. Margity. Po troch rokoch farmárčenia som sa vrátila ku svojej profesii, začala som pracovať v psychiatrickom ústave, kde potrebovali vysokoškolsky vzdelaného odborníka. Neskôr ma poverili riadiť ústav sociálnej a zdravotnej starostlivosti v susednej dedine. Pridali mi ešte ďalšie inštitúcie a túto prácu vykonávam vyše desať rokov.
– Keď sa teraz opýtam na ďalšie plány, tak nebudeme vedieť prestať. Takže len jeden, ten najbližší.
– Zachovávanie našich slovenských tradícií sa vlastne začalo gastronómiou. Radi jeme a chutné jedlá, ktoré sme zdedili po svojich starých mamách, boli a vždy budú obľúbené. Nech sa zíde akákoľvek spoločnosť, hneď sa ľudia lepšie cítia, keď sa môžu zhovárať pri chutnom jedle. Bolo evidentné, že budeme variť pre lepšiu spoločnosť, teda pre seba. Potom sme sa dohodli, že nebudeme variť len tak intuitívne, ale s nejakým dlhodobým cieľom. Tak sme si vymysleli, že zostavíme vlastnú kuchársku knihu či brožúrku. Pozbierame tradičné miestne recepty, aby sme ich zachovali pre budúcnosť. Ale aj to sa bude dať zrealizovať až potom, keď budem naozaj na dôchodku. Teraz dokončujeme náš spoločenský dom a v tlačiarni je ďalší z Bánhedešských zošitov.
Erika Trenková
Foto: autorka