Nemusíme si nahovárať, že veci sa dejú samé od seba. Niekto niečo musí urobiť, to má za následok nejaký moment, kedy sa veci dajú do pohybu. Asi práve tak sa dali veci do pohybu, keď sa vrátila do svojich rodných Terian zo štúdií v hlavnom meste mladá dievčina Zuzana Brožová.
Potrebovali učiteľku do materskej školy, tak ju predseda obecnej rady zavolal späť. Písal sa rok 1969, niekedy na jeseň. Vedenie obce sa rozhodlo vytvoriť škôlku pre miestne deti, len učiteľku sa im nedarilo nájsť. Od septembra snáď do novembra vyskúšali aj tri, všetky zutekali. Tak „zavelili“ malej Brožovej, nech sa vráti. Treba ju doma. Nuž, vrátila sa a nastúpila do materskej školy medzi holé steny, ktoré bolo treba zútulniť. Že domov zavolali malú Brožovú, to treba chápať doslovne. Ani odvtedy nevyrástlo drobné žieňa do výšky, zato energie má aj s mnohými krížikmi na chrbte a rôznymi zdravotnými neduhmi prekvapivé množstvo. Poznáme ju však skôr pod menom Oczotová, lebo sa vydala za Pavla Oczota. Spolu vychovali dve dcéry, Katku a Eriku. Staršia Katarína je notárkou 4 obcí, v Teranoch a na okolí.
– Staršia nosí aj vaše meno.
– Nosí, keď si vypíše celé meno, priezvisko aj po manželovi, aj svoje a k tomu ešte Katarína Zuzana, tak potrebuje riadne dlhú rubriku, –smiala sa Zuzka Oczotová, keď sme sa minulej jesene opäť stretli. Čakala ma v budove knižnice, kde má slovenský volený zbor k dispozícii maličké priestory.
Dnes už Zuzka síce nie je členkou samosprávy, i naďalej však má so zborom dobré vzťahy. Jej práca pre komunitu Slovákov v Teranoch sa nezačala v samospráve, ale mnoho rokov pred vznikom volených zborov.
Zuzana Oczotová sa narodila v obci Terany. V roku 1969 nastúpila do materskej školy, keď sa jej narodila jedna a potom druhá dcéra vyštudovala vysokú školu pre učiteľky predškolskej výchovy v Sarvaši a počas 30 rokov pracovala ako učiteľka v miestnej národnostnej škôlke. Vyučovala hravou formou, veď aj sama sa ľúbila hrať. Preto si aj deti osvojovali slovenský jazyk ľahko a s radosťou. Medzi jej „žiakmi“ v materskej škole bola napríklad aj budúca starostka Terian. Edita Brožová bola prvou dámou obce s 300 obyvateľmi do júna roku 2024 tri volebné obdobia. Teraz dala priestor mladým a vrátila sa do miestnej národnostnej školy.
Ale vráťme sa k Zuzke Oczotovej, veď ona je hlavnou hrdinkou nášho pojednávania. Už v sedemdesiatych rokoch sa dala na národnostnú politiku, bola členkou celoštátneho výboru Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku, národnostnou poslankyňou, dokonca aj ako poslankyňa zastupujúca záujmy Slovákov v obecnom zbore. Po prvých voľbách do národnostných samospráv dostala toľko hlasov, aby sa jej ušla táto vážna, a priznajme si, nevďačná úloha. Je zakladajúcou členkou Slovenskej samosprávy v Teranoch. V prvých rokoch bola jej podpredsedníčkou a výdatne pomáhala predsedníčke Hilde Gulácsiovej Fabulyovej. Vyskúšala si aj, ako riadiť prácu samosprávy, lebo Hilduška od polovice druhého volebného obdobia dostala pracovné povinnosti v Budapešti a v Teranoch sa zdržiavala pomenej. Od 12. októbra 2010 už vykonávala Zuzka úlohy ako zvolená predsedníčka.
– Pustili sme sa do roboty s nadšením a všetci „poslúchali“, zapájali sa aktívne aj tí, ktorí nemali slovenských predkov, – zasmiala sa spomienkam Zuzka Oczotová. – Vtedy som začala zbierať do albumu Slovenskej národnostnej samosprávy fotografie akcií, ktoré sme usporiadali a na ktorých sme sa zúčastňovali. Tesne sme spolupracovali s obcou Terany zo Slovenska, dedinou rovnakého mena, ako má tá naša. V roku 2011 sme s Terančanmi oslavovali 200. výročie založenia našich Terian. Chvíľu na to sme sa zúčastnili Haluškového festivalu vo Veňarci s dvomi družstvami. Vybojovali sme si vynikajúce umiestnenia. Môj muž mal nákladné auto s veľkou korbou, na to sme všetko naložili. Tak sme išli na festival v kroji. Zúčastnili sme sa rokovania v Hronci a potom krátko na to 10. decembra v Šalgotarjáne na Dni novohradských Slovákov. V r. 2012 sa zmenilo meno našej samosprávy na národnostnú. Získali sme dotácie na úlohy v hodnote vyše 1 620 000 forintov. Vtedy sme uskutočnili obrovské množstvo našich plánov. Zúčastnili sme sa trojstretnutia Bír – Bokor – Terany, aj ďalšieho Haluškového festivalu vo Veňarci, urobili sme oplotenie pri Oblastnom dome, zvonka sme opravili kováčsku dielňu, vymurovali sme studňu, 29. septembra nás navštívila delegácia zo slovenských Terian, ba sme sa spoločne zúčastnili oberačkového sprievodu. O rok sa náš oblastný dom dostal do celoštátneho Programu Dňa oblastných domov. Vtedy sa zrodila aj publikácia Príbeh Terian, ktorá sa stala súčasťou zbierky hodnôt obce. Vtedy sme rozhodli o finančnej a materiálnej podpore výučby slovenského jazyka v materskej i základnej škole. V roku 2014 sme sa vybrali po stopách našich predkov a navštívili sme Bratislavu a Galantu. Výdatne nám s organizovaním pomáhala Kornélia Ráczová. Vtedy sme sa rozhodli podporiť dva semestre štúdia slovenskej národnostnej učiteľky predškolskej výchovy Melindy Szabadosovej Kissovej.
– Ako vidím na fotografiách v pamätnej knihe, rok 2015 bol rokom množstva podujatí, ktoré osviežili starodávne zvyky.
– Áno, usporiadali sme napríklad lámanie a mrvenie kukurice. Mali sme aj priadky a párali sme perie. To vám bola taká zábava! Bandi Brožo, starostkin muž, ako kedysi, pustil do chyže, kde sa páralo, holuba. Perie všade lietalo. Chudák holub sa tak vyľakal, že sa schoval pod stôl. 25. apríla sme sa aj my zapojili do programov Dňa oblastných domov. Nádherné bolo aj stavanie mája. V tom roku v lete sme novohradských Slovákov zastupovali v Telekgerendáši na Dni Slovákov v Maďarsku a chvíľu nato spolu s Komlóšanmi Slovákov z Maďarska v Detve. Robili sme makovú kukuricu a zemiakové placky. Nevedeli sme, aké možnosti budeme mať, či budeme mať kde piecť. Potom vysvitlo, že sme nemuseli so sebou brať hotové placky, v ktorých bolo viac múky, než bolo treba. Nuž, čo už, neboli to tie najlepšie, aké poznám, – zachichotala sa Zuzka, ktorá pre mňa pripravila zemiakovo-cuketovú dobrotu, akej by sa boli aj v Detve potešili. Koleso času však ani jedna z nás otočiť nedokáže, preto som jej aspoň pripomenula, že Deň Slovákov v Maďarsku v Telekgerendáši bol zároveň dňom jej významného ocenenia: dostala cenu Za našu národnosť.
– V tom roku ma ocenili aj doma. Stala som sa čestnou občiankou Terian. Teraz máme niekoľkí, ktorí sme čestní občania, možnosť dostať bezplatný obed, ktorý nám privezú každý deň. Chvalabohu, nie som na to odkázaná, preto si musím nájsť spôsob ako odmietnuť bez toho, aby som niekoho urazila. Sú tu v obci takí, ktorí to viac potrebujú, – vážne pokyvuje hlavou.
– Od roku 1976 sa aktívne zapájate do organizovania Národnostného dňa v Teranoch. Po desaťročia ste usporadúvali Slovenský národnostný deň. Aj prekrásne javisko pod lesom ste postavili vďaka grantu. Získali ste milión forintov. Môžem sa opýtať, ktorá investícia bola pre vás srdcovou záležitosťou?
– Skutočne je naše javisko veľmi pekné. Škoda, že je teraz také smutné, zahmlené počasie a nemôžeme sa tam ísť pozrieť. Aj na to som hrdá, že sme poskytli štipendium Paľkovi Fáymu, ktorý študoval v Budapešti. V roku 2000 som vydala dvojjazyčnú zbierku básní. Menovala sa „Képek – Obrazy“. Asi najviac ma teší a zároveň aj bolí náš oblastný dom. Získali sme naozaj veľmi štedré dotácie. Naozaj veľmi pekne sa podarila rekonštrukcia. Aj plot. Teraz by sme mali opäť natrieť latky. Naznášali sme doň veľa vecných pamiatok. Na povale prarodičovského domu som našla krásnu lampu. Vyčistila som ju, opravila, keď jedna sesternica si na ňu začala robiť nárok. Je mi ľúto, povedala som jej, lampa pôjde do oblastného domu. A potom sa to stalo. Kvôli jednému majstrovi sme práce nedokončili načas a dotácie sme museli vrátiť. Bolo to v roku 2019. Vtedy som sa vzdala postu predsedníčky slovenskej samosprávy. Nedokázala som situáciu zvládnuť. Tá nespravodlivosť ma zničila. Prečo nepotrestali toho, kto si nerobí svoju prácu načas? – s povzdychom obrátila list v albume fotografií. – Mám za sebou vynikajúce obdobie.
Vzdala sa vedenia voleného zboru, ale nevzdala sa cieľov zachovávať a odovzdávať slovenské tradície a zvyky mladšej generácii. Stará sa o to, aby národnostná zbierka bola i naďalej zveľaďovaná, aby sa zachovali tradície predkov, veď sa v Teranoch začalo oživovanie dávnych, už zabudnutých tradícií a ich zdokumentovanie pre zbierku hodnôt. Fotografie v pamätnej knihe sú večným dôkazom výsledkov aktívneho prístupu.
Ako odznelo počas laudácie k cene Za našu národnosť: „Zuzana Oczotová Brožová celý život slúžila slovenskej národnosti, jej práca môže byť príkladom pre mnohých z nás.“ Platí to i naďalej.
Erika Trenková
Foto: autorka