Pamätnú medailu Za Bánhidu udeľujú tým osobám alebo skupinám, ktorých osudy sa spájajú s každodenným životom obyvateľov Tatabáne – Bánhidy, ktoré vykonávajú mimoriadne chvályhodnú prácu pre celú komunitu mestskej časti Tatabáne, Bánhida. Ostatný rok na toto ocenenie Bánhidský spevácky zbor odporučil bývalú predsedníčku Slovenskej národnostnej samosprávy Annu Mazalinovú.
Terajšia podpredsedníčka slovenského voleného zboru v Tatabáni – Bánhide ocenenie dostala za obetavé a intenzívne pestovanie národných tradícií a ich odovzdávanie ďalším generáciám, ako aj za neúnavnú prácu, vďaka ktorej prevzala Základnú školu M. Jókaiho v Tatabáne – Bánhide miestna Slovenská národnostná samospráva do svojej správy, a transformovanie školy na národnostnú inštitúciu. Ocenenie Anna Mazalinová prevzala v Deň Bánhidy.
– Mne sa žiada osloviť vás ako sa spieva v ľudovej pesničke, Ančurka. Ruženka Izingová Pružinová vás tak spomínala. Síce nie ste Šafárova, ale narodili ste sa v Bánhide v slovenskej rodine. Môžem vás aj ja tak osloviť?
– Pravdaže, – zasmiala sa Anna Mazalinová. – Všetci moji predkovia boli Slováci, rodičia, aj všetci starí rodičia. Som na to nesmierne hrdá. Ba aj prastarú mať som zažila. Po maďarsky som sa naučila až v škôlke. Bolo nás v rodine šesť detí, štyri dievky a dvaja chlapci, ale všetci moji predkovia pochádzali z mnohopočetných rodín. Starý otec z mamkinej strany, bol z 12 detí, šiesti sa dožili dospelého veku. Do skrine vrezali narodenie aj úmrtie detí. Stará mať bola zo štyroch. Starí rodičia z otcovej strany boli aj jeden, aj druhý z piatich detí. Muzikálni to boli ľudia. V Bánhide bola známa 16-členná dychová kapela Zsombók, ktorej vedúcim bol brat mojej starej mamy. Preto bolo samozrejmé, že sme aj my všetci šiesti milovali hudbu a ľudový tanec. Neviem, či je to dedičstvo alebo príklad, ale od malička, od svojich desiatich rokov som tancovala vo folklórnom súbore. Potom, keď som sa vydala, mala som dvadsať, tak sa mi nepatrilo tancovať v súbore, prestala som. Zato, keď už deti odrástli, chýbala mi hudba a spev, opäť som sa pridala k folklórnemu telesu, ale už ako speváčka.
– Do školy ste chodili v Bánhide?
– Áno, v miestnej Základnej škole Gy. Dózsu. Vtedy sme ešte bývali u starých rodičov, až potom sme si s výdatnou pomocou rodiny postavili svoj dom. V tej dobe sme boli všetci akosi rovnako chudobní. Až keď som bola gymnazistka, až vtedy sa začali niektoré rodiny, ktoré mali pomenej detí, tak lepšie finančne vzmáhať. Nás bolo nemálo, chlapci, moji dvaja bratia, boli vždy hladní. Otecko robil v bani, mamička sa starala, aby mal dobré jedlo. Nech má silu robiť. Jedla sme našťastie mali. Starí rodičia a neskôr aj my sme chovali domáce zvieratá, pestovali rôznorodé plodiny, okolo domu sme mali veľkú záhradu a aktívne sme sa zapájali do prác na poli a v záhrade. Mamička pripravovala dvakrát do týždňa mäso. Kurčatá hneď po dve, či ako perkelt alebo pečené, vyprážané. Potom prichádzali na rad kačky a husi. Starí rodičia pestovali vynikajúci druh zemiakov, veľké boli ako moja ruka. Už aj ako maličká som sa činila v kuchyni. Dodnes si pamätám, že stará mama varila hráškovú polievku, ktorú som ja veľmi neľúbila. Aj som si sťažovala, že ja ju neľúbim, že ju nebudem jesť. Stará mať navrhla, nech si teda uvarím krumpľovú. Nech donesiem zemiaky zo záhrady a všetko čo k tomu potrebujem, očistím zeleninu a ona mi pomôže uvariť si iné. Možno ani sama neverila, že to zvládnem, veď som mala len osem rokov, ale podarilo sa. Bola som na seba pyšná. Odvtedy rada varím. Jedenásť som mala, keď sa mi na veľký piatok narodila najmladšia sestra Marika. Mamička bola v pôrodnici a ja som vtedy už zvládla celý nedeľný obed, mäsovú polievku, vyprážané kura a zemiaky k tomu. Aj cestovinu do polievky som zamiesila a pokrájala. Otecko mi pomáhal, zabil kurča, spolu sme ho očistili, on ešte očistil zeleninu, umyl šalát. Keď prišla krstná mať, sestra mojej mamičky, len sa čudovala. Vraj, ktože vám obed navaril? Potom, keď zistila, že ja, vychvaľovala ma odušu. Keď sme išli navštíviť mamičku do pôrodnice, tak ma „postavila“ na izbe pred pacientky a všetkým im tam povedala, že toto jedenásťročné dievčatko už navarilo nedeľný obed pre celú rodinu. Ja som sa hanbila, ani pochvalu som nevedela prijať. Nebola som zvyknutá, že ma niekto takto chváli. Zdalo sa mi, že som si len konala svoju povinnosť. Aj hlavu som sklonila.
– Neuveriteľné! Mne prihorel aj čaj... Čo všetko ste sa naučili od svojich predkov?
– Dostala som od nich do vienka nielen pracovitosť ako samozrejmosť, ale najmä lásku k pôde a tradíciám. Moji starí rodičia z mamičkinej strany hospodárili na 17 katastrálnych jutrách. Boli takí, ktorí mali viac, ale na svojho starého otca som bola hrdá najmä pre jeho sčítanosť a že sa učil hospodáriť a používať nové technológie. V zime sliepky v zásade neniesli vajcia. Počuli ste už, že vajcia, aby boli aj v zime čerstvé, tak ich v lete uložili do vápna? Okrem toho môj starý otec sa dočítal, že keď chce mať hospodár vajíčka aj v zime, musí podnietiť vaječníky sliepok k činnosti. Vtedy už nemal kone a jednu maštaľ prerobil tak, aby mohol sliepkam aj v noci svietiť a tak sa postaral o dostatočnú znášku vajec. Starí otec volal obyčajne mňa, aby som mu pomohla odviezť čerstvé vajcia pre jeho klientov, banských inžinierov. Ja som bola vtedy gymnazistka a mala som permanentku na autobus. Aj dvesto vajec sme viezli naraz v nošiach. Od starých rodičov i od ostatných členov rodiny sme sa naučili nielen pracovať na poliach a v záhrade, chovať hydinu, aj ju spracovať. A tiež ľudové zvyky. Čo sa robilo na sviatky, na Vianoce, na Troch kráľov, na fašiangy, na Veľkú noc, na Turíce, i na dožinky. A tiež samozrejme na hody, ktoré sú v Bánhide na Michala, a počas adventu. Je veľmi dôležité, aby sme tieto zvyky odovzdávali ďalším pokoleniam, lebo už ani o desať rokov mladší ľudia nezískali tie isté skúsenosti v rodinách. Buď preto, lebo bolo čoraz viac zmiešaných rodín, kde jednotliví členovia pochádzali z inej národnosti, i času bolo čoraz menej, aby sa príslušníci rôznych rodín aktívne zapájali do zvykov všetkých svojich predkov.
– Kto viedol súbor ľudových tancov a piesní v Bánhide, keď ste sa stali jeho členkou?
– Veľmi známi kultúrni dejatelia našej mestskej časti, Ocskaiovci. 50 rokov viedli folklórny súbor. Boli to rodičia Šimona Ocskaiho, ktorý aj s bratmi kráčal v šľapajach svojich rodičov a tiež sa stal učiteľom hudby, ako aj jeden z jeho troch bratov. Desaťročia viedol mládežnícky dychový orchester. Ujo Šimon bol aj kantorom a býval v služobnom byte v dome vedľa fary. Mali takú veľkú kuchyňu, kde len odtiahli stôl a stoličky a už sa tancovalo. Tam prebiehali naše prvé skúšky. Teta Manci učila tanec. Tanečný súbor mal všetky zložky od niekoľkých detských skupín až po dospelých tanečníkov. Na harmonike hral do tanca Laco, ktorý bol vtedy len dieťa. Šimi a Tibor tancovali s nami v súbore. Potom Šimon Ocskai prevzal vedenie kultúrneho domu. My, členovia súboru, sme sa zapojili do rekonštrukcie chátrajúcej budovy, ktorú na tento účel dalo mesto a z ktorej potom vzniklo kultúrne stredisko Puškina. Pomáhali sme vo všetkom, od čistenia tehál poznášaných z ruín iných rozvalených budov, cez miešanie betónu, po ďalšie pomocné práce. Ujo Šimon organizoval bohatý kultúrny život. Usporiadal napríklad pravú Bánhidskú svadbu s tromi nevestami z rôznych období, spred sto rokov, spred päťdesiatich a z vtedajšej súčasnosti. Naznášali sme aj na koláče a svadobné jedivo. Poznášali sme suroviny, varili a piekli na 200 hostí. Toľko nás bolo na „ľudovej veselke“. Ujo Šimon organizoval nielen folklórne podujatia, ale aj divadelné predstavenia a množstvo ďalších kultúrnych akcií. Chcela by som dosiahnuť, aby sme umiestnili pamätnú tabuľu Šimonovi Ocskaimu na stenu Kultúrneho domu Puškina. Zdá sa, že to bude tvrdý zápas. Neskôr ešte podobnú svadbu zorganizovala aj ďalšia hybná sila kultúrneho diania v Tatabáni – Bánhide Ruženka Izingová Pružinová. Tiež sme kuchtili, piekli, ako kedysi. Bolo nás zo dvesto. Priniesli sme sliepky, koláče, torty. Tú svadobnú hostinu a zvykoslovie sme natočili, vznikol z toho film, ktorý si môžu záujemcovia pozrieť na našej stránke a učitelia slovenskej vzdelanosti, napríklad Bertalan Bertók, môžu premietnuť svojim žiakom na hodine. Natočili sme viac takýchto video-dokumentov na pamiatku i poučenie. Berci ma pozýva na svoje hodiny, aby som rozprávala deťom svoje skúsenosti a zážitky z detstva.
O Anne Mazalinovej sa účastníci Dňa Bánhidy mohli dozvedieť, že po skončení strednej školy sa zamestnala na Katastrálnom úrade mestského súdu, potom sa stala zamestnankyňou Okresného riaditeľstva Ústredného štatistického úradu a Okresného úradu práce, kde jej prácu vyznamenali ocenením Vynikajúci pracovník. Diplom v odbore sociálna pedagogika získala na pedagogickej fakulte Rímskokatolíckej vysokej školy Jánosa Vitéza v Ostrihome. Má tri deti, všetky vyštudovali vysokú školu a sú úspešné vo svojich profesiách. Deti ju obdarili piatimi vnúčatami. Dve vnučky sú žiačkami slovenskej národnostnej školy. Odvtedy, čo sa prvýkrát stala Anna členkou tanečného súboru, je aktívnou účastníčkou slovenského národnostného diania – už vyše 60 rokov. V bánhidskej slovenskej samospráve desať rokov zastávala funkciu predsedníčky a vlani ju zvolili za podpredsedníčku.
Je hrdá na svojich slovenských predkov i na svoju veľkú rodinu. Aj preto v roku 2022 úspešne zabojovala za prevzatie Základnej školy Móra Jókaiho Slovenskou národnostnou samosprávou. Je to tretia podobná slovenská národnostná škola v Maďarsku a prvá v Komárňansko-ostrihomskej župe. Od jari 2022 – od zrodu myšlienky – neúnavne pracovala na tom, aby inštitúcia získala povolenie na prevádzku od 1. septembra a školu odvtedy spravuje slovenský volený zbor. Ba ešte sa odvtedy k inštitúcii pripojila aj Základná škola v Tardoši. Nie je to ľahká úloha, ale ako vraví, stojí to zato. Anna Mazalinová sa aktívne podieľa na tom, aby žiaci školy čo najviac spoznávali slovenské tradície.
Vo voľnom čase spieva v miestnom slovenskom speváckom zbore, obetavo sa činí za prežitie slovenskej komunity a slovenských tradícií v Tatabáni – Bánhide. Zbiera a ďalej odovzdáva miestne ľudové piesne. Má dobré vzťahy s celoštátnymi a krajskými organizáciami slovenskej národnosti, magistrátom mesta Tatabáňa, vedením Kultúrneho strediska Puškina, Klubom dôchodcov v Bánhide a Kruhom priateľov Bánhidy.
Je veľmi dobrou organizátorkou, skvelým spoločenským človekom. Nie náhodou jej bola udelená cena Za Bánhidu, ktorú dojato a vďačne prevzala.
Erika Trenková
Foto: K. Jackl