Počas našej nedávnej návštevy nového Centra tradícií, interaktívneho rodinného a zábavného parku v Sejdi (informovali sme o ňom v 1. tohoročnom čísle nášho týždenníka) okrem vedúcej tejto inštitúcie Evy Kelemenovej Ráczovej ďalšou našou sprievodkyňou bola predsedníčka Slovenskej samosprávy Peštianskej župy Alžbeta Klimászová. Pri tejto príležitosti nám Žóka, ako ju tu všetci oslovujú, predstavila minulosť a súčasné aktivity sejďanských Slovákov a porozprávala nám aj o svojej životnej dráhe.
– V polovici osemnásteho storočia šľachtická rodina Grassalkovichovcov pozvala na územie dnešnej obce vyľudnené po Osmanoch predovšetkým Slovákov zo severných častí Uhorska, ale aj niekoľko nemeckých a maďarských rodín, vrátane Sikulov. Podľa výskumov nárečia a priezvisk Slováci pochádzali z oblasti dnešného stredného Slovenska, hlavne z okolia Detvy a Zvolena. Po II. svetovej vojne počas výmeny obyvateľstva približne dvesto osôb sa presídlilo na Slovensko, málokto sa po určitom čase vrátil do svojho rodiska. V súčasnosti slovenčinu ovláda už iba generácia osemdesiatnikov, sedemdesiatnici skôr rozumejú, ale už nie veľmi hovoria po slovensky. Slováci sú katolíckeho vierovyznania, v dávnej minulosti sa tu konali aj slovenské bohoslužby. Ešte pred desiatimi-pätnástimi rokmi sme občas pozývali hosťujúcich farárov, aby tu slúžili omše v slovenskom jazyku. Práve prednedávnom tu robil výskum znalec ľudovej sakrálnej kultúry Dominik Volter. Zhováral sa s jednou 101-ročnou ženou, ktorá dodnes pozná modlitby a rôzne príbehy v slovenčine, – informovala nás naša hostiteľka.
Ďalšie „perličky“ sme sa dozvedeli už z filmovej nahrávky, ktorá je prístupná na interaktívnej výstave v Dome tradícií. Práve Alžbeta Klimászová v nej predstavuje miestny kroj a porovnáva ho s ľudovým odevom Slovákov v regióne od povodia Galgy po Maglód. Jednou zvláštnosťou je, že v Sejdi ženy nemali volániky k zadnej časti pruslíka prišité, iba zviazané, tým pádom ho mohli osobitne zvliecť a prípadne vyprať. Volali ho šling. Ďalšou zaujímavosťou je, že v okolitých dedinách, napr. v Rátóte (Vácrátót), posmešne prezývali Sejďanov Sitkári. Vraj preto, lebo si dedinského bubeníka (hlásnika) volili tak, že spustili z kopca sito a hodnosť dostal muž, pred ktorým sa sito zastavilo. V skutočnosti však tento názov pochádza od toho, že ženy v Sejdi si na drdol dávali menšie sitko, aby ich čepiec mal krajší tvar. Neskôr sitko vystriedala forma z tvrdšieho kartónového papiera.
– Ja som sa do Sejďu dostala v roku 1978, vydala som sa sem, inak pochádzam z Čuváru. Po slovensky som sa naučila od starej mamy, ale aj rodičia hovorili medzi sebou po slovensky. V škole sme sa učili slovenčinu formou krúžku. Bola som ôsmačka, keď v Čuvári zrušili vyššie ročníky základnej školy, do ôsmej triedy som dochádzala už do Jače. Mojím triednym učiteľom bol slovenčinár Bertalan Kiss Szemán. Začala som študovať na Slovenskom gymnáziu v Budapešti, avšak z rodinných dôvodov som štúdium prerušila. Už ako vydatá som popri práci zmaturovala, zložila som jazykovú skúšku zo slovenčiny, najprv na strednom a neskôr aj na vyššom stupni. Neskôr som absolvovala Vysokú školu pedagogickú v Zsámbéku a zároveň odbor slovenskej pedagogičky v Ostrihome, – zasvätila nás do tajov svojho súkromia pani Alžbeta.
Ďalej nám porozprávala, že v Sejdi zaviedli výučbu slovenčiny v roku 1970, keď tu nastúpila ako čerstvá absolventka vysokej školy naša známa folkloristka Zuzana Hollósyová. Vykonala tu obrovský kus práce. Popri výučbe zapísala miestne ľudové piesne a tance a založila v obci veľmi úspešný folklórny súbor. Po nej bola slovenčinárkou Rozália Zelinková. – Ja som od nej prevzala štafetu v roku 1983 a vyučovala som v škole až do roku 1995. V škole sme založili Tanečný súbor Kyselica, ktorý som viedla ja, ale žiaci sa zapojili aj do činnosti citarovej kapely, ktorú viedol Miklós Mészáros. Boli to veľmi aktívne, pekné roky. Získali sme financie z rôznych súbehov, chodili sme na výlety na Slovensko. Žiaľ, po mojom odchode tu vyučovali slovenčinu už iba rok, potom výučba zanikla, – konštatovala A. Klimászová.
Ako sme sa od nej dozvedeli, do celoštátneho „krvného obehu“ Slovákov sa začali zapájať koncom osemdesiatych rokov. Práve ona bola delegátkou zjazdu vtedy ešte Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku a začala chodiť aj na rôzne národnostné konferencie. Začiatkom deväťdesiatych rokov si zaumienili založiť pobočku vtedy už Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM), k čomu aj došlo 15. septembra 1990 a tento kolektív je dodnes činný. – Boli roky, keď sme mali vyše päťdesiat členov. V súčasnosti je nás okolo dvadsať, niektorí už nebývajú v Sejdi, ale na naše aktivity vždy prídu. Vždy vo februári si naplánujeme programy na celý rok. Najpopulárnejší je tzv. Hudobný budíček na 1. mája, keď v krojovanom sprievode na čele s vyzdobenými kočmi a jazdcami prejdeme celou dedinou, spievame, máme stále miesta, kde nás už čakajú, tam si aj spolu zatancujeme. Bol taký rok, keď sa zišlo do dvesto ľudí, prišli aj z Fótu, dokonca aj z Budapešti. Každé leto chodievame na Deň Slovákov v Maďarsku, aj na Folklórny festival v Banke. Pritom spolupracujeme aj na regionálnej úrovni, v rámci ZSM s Peštianskou župou, činnosť ktorej koordinuje Marta Papučková Glücková. Ale máme dobré kontakty aj s Regionálnym strediskom Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku v Jači, osobne s jej vedúcou Monikou Herédiovou Šinkovou. Navštevujeme programy rôznych osád, ako napríklad Festival závinov v Pišpeku, Haluškový festival vo Veňarci, alebo Slovenský deň v Čuvári. S našou pomocou mohli počítať pri vytvorení tohto Domu tradícií, chodili sme zbierať dobové fotografie pre výstavu. Ľudia nám dôverujú, vedeli, že po zdigitalizovaní im ich vrátime. Jediným naším žiaľom je, že členstvo je čoraz staršie, mladšiu generáciu ťažko zapojiť do tejto práce, – zhrnula nám aktivity miestnej pobočky ZSM jej vedúca. V roku 2004 založili Klub zachovania tradícií a Ženský spevácky zbor, ktorý na citare sprevádzal József Tányéros. V roku 2010 vydali CD nosič miestnych maďarských a slovenských ľudových piesní.
– Ja som sa medzičasom odsťahovala z obce, ale roky som chodievala raz týždenne na skúšky, čo pre mňa znamenalo tri hodiny cestovania. Niekoľko rokov sme takto fungovali, potom, ako ženičky postupne starli, sme vystupovali už len príležitostne a počas pandémie spevokol v podstate zanikol, – konštatovala smutne.
Alžbeta Klimászová bola dvadsať rokov aj poslankyňou obecnej samosprávy, angažovala sa predovšetkým na sociálnom a kultúrnom poli. Má nemalé zásluhy na vytvorení a neskôr rozšírení materskej školy a istý čas bola aj členkou redakcie miestnych novín v Sejdi.
– Do národnostného samosprávneho systému sme sa zapojili v roku 2006, vtedy sa založil náš prvý slovenský volený zbor. Až do roku 2019 som bola jeho predsedníčkou. Keďže som nemala komu odovzdať štafetu, odvtedy v Sejdi nie je slovenská samospráva. Pritom treba priznať, že kým sme mali vlastnú samosprávu, finančne sme boli na tom lepšie. Jedna pobočka aj keď veľkej občianskej organizácie nemá toľko možností, ako jeden volený zbor. Bol taký rok, keď pomocou miestnej slovenskej samosprávy mohla obec hostiť napríklad kvalifikačnú prehliadku celoštátnej súťaže ZSM Slovenský škovránok, ale mali sme aj veľmi dobré pracovné kontakty so slovenskými národnostnými výchovno-vzdelávacími, resp. kultúrnymi inštitúciami. Organizovali sme tábory pre deti a rôzne ďalšie podujatia, ktoré sa zameriavali na zachovanie slovenských tradícií v obci. Som poslankyňou Slovenskej samosprávy Peštianskej župy od jej samých začiatkov v roku 2006, od roku 2024 zastávam funkciu predsedníčky. Aj táto práca sa mi veľmi páči, som rada, keď z nášho malého rozpočtu môžeme skromne podporiť napríklad jedno kultúrne teleso, alebo nejakú školskú aktivitu. S miestnymi slovenskými samosprávami uzatvárame dohody o spolupráci, v župe je dvadsaťosem takých obcí, kde žijú Slováci. Snažíme sa pomôcť, kde len vieme. Ja mám radosť aj z toho, keď ma pozvú do poroty do nejakej školskej súťaže, – pokračovala A. Klimászová.
– Priznám sa, že môjmu srdcu je bližšia práca s menším kolektívom. Vždy som sa snažila zapojiť do spoločenského a kultúrneho diania obce, v ktorej žijem, vykonať niečo pre ňu, nie iba tam bývať. Sejď má osobitné miesto v mojom srdci... Mám ešte ďalšie plány, chcem pozbierať a zdokumentovať pamiatky miestnych Slovákoch, všetko to, čo som vám teraz porozprávala a prípadne uverejniť tento materiál v miestnych novinách, alebo knižne. Patríme do aglomerácie Budapešti a v posledných desaťročiach sa sem nasťahovalo veľa ľudí z hlavného mesta. Väčšina ani nevie, že v obci, kde žijú, boli a ešte sú Slováci. Aj preto mne i všetkým členom našej pobočky ZSM veľmi dobre padlo, keď v decembri na našej skromnej oslave 35. výročia nášho založenia nám zablahoželal starosta obce Ladislav Hertel, ktorý vyzdvihol, že bez mojej pomoci by pobočka toľké roky nevedela fungovať. A už aj sme boli pri plánoch. S pánom starostom sa budeme snažiť, aby na sviatok Božieho tela, keď aj u nás zdobíme obec kobercom z kvetov, sa v procesii vo väčšom počte objavil náš krásny sejďanský kroj. A neodejeme si ho iba my, členky pobočky, ale oslovíme aj základnú školu, aby prišli v krojoch aj krásne mladé dievčatá, – dodala na záver Alžbeta Klimászová.
Cs. Lampert
Foto: autor