Múzeum v Nových Zámkoch otvorilo svoje brány pred 90 rokmi. Hoci snahy o založenie múzea v tomto meste siahajú do 19. storočia, úspech priniesol až rok 1936. Kľúčovými zakladateľmi boli Ján Thain, Ludvík Albrecht, Béla Szőke a Kazimír Saskó.

Cesta k otvoreniu však bola kľukatá – od nečinných výborov až po zbierky nadšených profesorov. Zásadný impulz prišiel v roku 1934 výstavou Klubu dievčat a prípravami na 250. výročie oslobodenia mesta spod osmanskej nadvlády. Rok otvorenia sa niesol v znamení významných archeologických objavov, vrátane staromaďarského pohrebiska. Zaujímavosťou je, že v začiatkoch bolo múzeum prístupné verejnosti len počas sviatkov alebo po predchádzajúcom ohlásení.

Za dlhých 90 rokov fungovania prešla táto významná kultúrna inštitúcia mesta rôznymi premenami. Dnes je múzeum v správe Nitrianskeho samosprávneho kraja a nesie meno jedného zo zakladateľov Jána Thaina. Pri príležitosti významného jubilea bola dňa 9. apríla slávnostne otvorená výstava „90 rokov múzea“. Výstava približuje okolnosti založenia mestského múzea a jeho fungovania až do zániku po bombardovaní a následne obnovenej činnosti do súčasného obdobia. Na vernisáži sa zúčastnila aj vnučka Jána Thaina, známa herečka Slovenského divadla Vertigo Viola Thirringová. Hoci už desaťročia žije v Budapešti a žiari na doskách Slovenského divadla Vertigo, do Nových Zámkov ju vždy spoľahlivo pritiahne meno jej starého otca a láska k histórii, ktorú pomáhal budovať.

Jej prítomnosť na slávnostnom otvorení výstavy sme využili na krátky rozhovor:

– Hoci ste sa narodili v Budapešti, v Nových Zámkoch ste prežili kus detstva. Vraciate sa sem často?

– Priznám sa, že teraz sem chodievam najmä vtedy, keď má môj starý otec výstavu. Bol to významný maliar a jeho odkaz je tu stále živý. Mám tu síce rodinu, ale pre pracovné povinnosti mi nezostáva toľko času, koľko by som si priala. Najintenzívnejšie sme tieto väzby udržiavali, kým žila moja mamička a kým bol syn ešte malý.

– Vaša cesta k umeniu však viedla cez Bratislavu a Komárno. Ako si spomínate na svoje začiatky?

– Vyštudovala som VŠMU v Bratislave a následne som šesť rokov pôsobila v maďarskom divadle v Komárne. Bolo to pre mňa kľúčové obdobie. Vládla tam úžasná domáca atmosféra, vedenie nám dávalo obrovský priestor na rast. Mojou najvýznamnejšou úlohou tam bola Júlia v tragédii Rómeo a Júlia. Následne mi jeden režisér z Budapešti ponúkol hosťovanie počas leta. Na prvej skúške som spoznala svojho budúceho manžela, Jánosa Gosztonyiho. Bol to nesmierne všestranný človek – herec, režisér, profesor aj spisovateľ. Po svadbe som sa rozhodla z Komárna odísť, hoci mi bolo za tou prajnou atmosférou smutno.

– Našli ste podobné umelecké zázemie aj v Budapešti?

– Hrala som tam v dvoch divadlách, ale tú pravú „domovskú“ scénu, akú som poznala z Komárna, som hľadala ťažko. Po dvadsiatich rokoch som musela z organizačných dôvodov opustiť Divadlo Miklósa Radnótiho. Niesla som to veľmi ťažko. Nás totiž učili, že divadlo je pre herca druhým domovom. Verili sme, že ak práci odovzdáte všetok svoj um a silu, divadlo sa vám za to odmení rovnakou vernosťou. Osud to zariadil tak, že ma pozvali do Slovenského divadla Vertigo v Budapešti. Musím povedať, že som tam dostala naozaj krásne a vďačné roly.

– Dnešná výstava je venovaná 90. výročiu založenia múzea, ktorého spoluzakladateľom bol aj váš starý otec Ján Thain. Aký bol v súkromí? Máte naňho nejakú špeciálnu spomienku, ktorá vám utkvela v pamäti?

– Viete, hoci si už po tých rokoch presne nevybavím zvuk jeho hlasu alebo to, z akého taniera jedával, pri spomienke naňho ma vždy zaleje príjemný pocit. Môj najkrajší zážitok s ním sa spája s Veľkou nocou. V záhrade pod kvitnúcimi stromami rástli fialky. Starý otec vytiahol zo studne čerstvú vodu, naplnil ňou pohárik, namočil doň kyticu fialiek a nimi nás „popolieval“. Bola v tom neskutočná poézia a neha. Keďže v poslednom období som začala aj písať – sú to také moje malé rozprávky či spomienkové črty – aj tieto okamihy som zahrnula do svojho literárneho dielka.

– Ján Thain bol nielen umelec a pedagóg, ale aj vášnivý zberateľ. Ovplyvnila vás táto jeho stránka?

– Určite áno. Jeho zberateľská vášeň na mňa veľmi silno zapôsobila. Dokonca až tak, že som aj ja sama začala zbierať rôzne zaujímavé predmety. Je to akési neviditeľné puto, ktoré ma s ním a s týmto mestom stále spája, aj keď som väčšinu života prežila v Budapešti.

Ďakujem za rozhovor!

Helena Rusnáková

Foto: autorka