Erika Tóthová pochádza z Békešskej Čaby, kde od detstva vnímala atmosféru tradičnej slovenskej rodiny a čabianskeho nárečia. Dvanásť rokov navštevovala tamojšiu slovenskú školu, vyštudovala odbor slovenský jazyk – dejepis v Segedíne a už takmer tri desaťročia učí na Katolíckej základnej škole sv. Štefana v Kétšoproni.
Dlhé roky sa angažuje vo verejnom a národnostnom živote našej komunity: pôsobila ako podpredsedníčka župnej slovenskej samosprávy, poslankyňa Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku a od roku 2024 stojí na čele Slovenskej samosprávy Békešskej župy. Zhovárali sme sa s ňou o detstve, učiteľskom povolaní, plánoch v župnom zbore, práci s mládežou i o tom, ako si najradšej dopĺňa energiu.
– Narodila si sa v Békešskej Čabe. Aké spomienky sa ti viažu k detstvu a kedy si sa prvýkrát stretla so slovenským slovom?
– Pochádzam z rodiny, v ktorej som počas svojho detstva každodenne počula slovenské slovo. Moji starí rodičia a rodičia vtedy medzi sebou hovorili len po slovensky, presnejšie po čabiansky. Aj k nám deťom sa viackrát prihovárali po slovensky, ale my sme už boli zvyknutí na maďarčinu a tak sme im odpovedali po maďarsky. Moja stará mama z otcovej strany nám často spievala po slovensky a vždy varila jednoduché, ale pre nás veľmi chutné jedlá. Dodnes si živo pamätám na jej herovky (fánky), ktoré vždy pripravila do veľkého vajlinga a my, vnučky, sme ich všetky s chuťou zjedli. Zaujímavým zážitkom z tých čias boli aj rodinné cesty. Otcov strýko býval vo vtedajšom Československu a viackrát sme u nich boli na návšteve. Vtedy som už chodila do základnej školy a s veľkou radosťou i hrdosťou som zistila, že so svojou slovenčinou bez problémov rozumiem ľuďom aj v Čechách.
– Tvoja vzdelávacia cesta je úzko spätá so slovenskou školou v Békešskej Čabe. Ako si spomínaš na školské roky a čo rozhodlo o výbere tvojej profesie?
– Bývali sme dosť blízko slovenskej školy a tak ma rodičia v roku 1979 zapísali do prvého ročníka. Našou triednou učiteľkou bola pani Zuzana Hidašiová, od ktorej som sa naučila po slovensky. Do tejto školy som napokon chodila celých dvanásť rokov – od prvej triedy až po maturitu. Škola a jej pedagógovia mali na mňa obrovský vplyv, boli pre mňa veľkým vzorom. Práve vďaka nim som sa rozhodla v štúdiu pokračovať na Vysokej škole v Segedíne, kde som úspešne absolvovala odbor učiteľstvo slovenského jazyka a dejepisu.
– Od roku 1995 učíš na základnej škole v Kétšoproni. Čo pre teba znamená práca pedagóga v národnostnom prostredí?
– Na škole v Kétšoproni pôsobím od roku 1995 a vyučujem oba svoje aprobačné predmety – slovenčinu i dejepis. Medzi deťmi každodenne používam slovenčinu, tak na vyučovacích hodinách, ako aj mimo nich na chodbách. Som veľmi rada a hreje ma pri srdci, keď mi deti odpovedajú po slovensky, alebo keď vidím, že mi aspoň rozumejú. Ak sa mi podarí odovzdať im čo i len malé omrvinky zo slovenčiny, počas všedných dní cítim, že moja práca má zmysel a že som urobila niečo skutočné pre našu Slovač. Rovnako ma teší, že sa vzťah k tradíciám preniesol aj do mojej vlastnej rodiny. Som veľmi hrdá na svoje dcéry, ktoré hrajú vo viacerých citarových skupinách a pomocou hudby sprostredkúvajú slovenské ľudové piesne našim Slovákom aj väčšinovému národu. V tejto práci a mojich aktivitách ma nesmierne podporuje aj môj manžel, ktorý síce nevie po slovensky, ale veľmi rád chodí so mnou na všetky naše podujatia.
– V národnostnom verejnom živote nie si nováčikom, v roku 2024 si prevzala funkciu predsedníčky Slovenskej samosprávy Békešskej župy. Ako vnímaš túto novú zodpovednosť?
– V minulosti som už dve volebné obdobia pôsobila ako členka a podpredsedníčka župnej slovenskej samosprávy. V predchádzajúcom cykle som bola zároveň poslankyňou Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM), kde som získala množstvo cenných skúseností v oblasti národnostného politického a organizačného života. Pri príprave volieb v roku 2024 sa moje meno objavilo v súvislosti s postom predsedníčky, keďže dovtedajšie valné zhromaždenie a predsedníčka Judita Krajcsovicsová sa už o túto funkciu neuchádzali. Počas neformálnych rozhovorov na rôznych podujatiach mi čoraz viac ľudí naznačovalo, že si ma vedia predstaviť v tejto pozícii. Boli to ľudia, ktorí dlhé roky obetavo pracujú na slovenskom poli. Prijala som túto výzvu s radosťou, pretože pre mňa vždy bolo dôležité urobiť všetko, čo je v mojich silách, pre slovenskú komunitu v Maďarsku a osobitne v našej Békešskej župe.
– Békešská župa patrí k baštám slovenskosti v Maďarsku. Aká je súčasná realita a s akými výzvami sa stretávaš?
– Nie je to ľahká úloha, no našťastie Slováci v Békešskej župe majú stále početné a silné zastúpenie. Máme tu tri veľké mestá s bohatými historickými a národnostnými tradíciami – Békešskú Čabu, Sarvaš a Slovenský Komlóš. Celkovo v sedemnástich obciach pôsobí miestna slovenská samospráva a popri nich takmer v každej lokalite aktívne pracujú aj občianske organizácie, spolky či kluby. Práve táto hustá sieť a angažovanosť ľudí predstavujú hlavnú silu našej župy. Na druhej strane je to aj veľká výzva – viac organizácií a samospráv prináša viac rozmanitých starostí a požiadaviek, no spoločne sa snažíme všetko konštruktívne riešiť. V tejto práci mi veľmi pomáhajú členovia nášho valného zhromaždenia, ktorí reprezentujú všetky regióny župy. Našou hlavnou víziou je pracovať pre celú župu a pre všetkých Slovákov, ktorí tu žijú. Musíme spolupracovať, lebo len spoločnými silami dokážeme zachovať tradície, jazyk a to bohatstvo, ktoré nám zanechali naši predkovia.
– Ako pedagogička kladieš dôraz na nastupujúcu generáciu. Aké konkrétne projekty realizujete v školskej a mládežníckej oblasti?
– Keďže som učiteľka slovenčiny a aj v novom zložení nášho valného zhromaždenia viacerí pôsobíme v školstve, našou jednoznačnou prioritou sú deti a mládež. Ony, resp. ona sú základom a budúcnosťou našej národnosti, pokračovateľmi diela, aby Slováci zostali živou komunitou v Maďarsku i v Békešskej župe. Už sme úspešne zrealizovali niekoľko podujatí v rámci projektu „Poznaj slovenské obce Békešskej župy – vandrovný tábor“, kam sme pozvali deti zo všetkých obcí, kde pôsobia slovenské samosprávy, pričom každé stretnutie sa koná v inej osade nášho regiónu. Podporujeme talentované deti, ktoré sa kvalifikovali na celoštátne kolo súťaže „Spievanky a veršovačky“. V župe máme tri dvojjazyčné školy a ďalšie osady, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet, alebo kde sa deti v rámci spolkov učia spievať a hrať na citare. Veľmi dobrá je aj naša spolupráca so školami. Tento rok sme už po druhýkrát boli spoluorganizátormi Dolnozemskej čitateľskej súťaže, do ktorej sa zapojilo viac ako 10 tímov z Békešskej a Čanádskej župy a dokonca prišli aj deti z rumunského Nadlaku. Pred nami sú tiež podujatia zamerané na propagáciu Slovenského gymnázia v Békešskej Čabe. Keďže počet študentov na gymnáziu klesá, v úzkej spolupráci s CSSM a troma dvojjazyčnými základnými školami chceme žiakom a ich rodičom priblížiť možnosti a kvalitu štúdia na tejto inštitúcii.
– Nový systém ste zaviedli aj v oblasti podpory a spolupráce s občianskymi organizáciami. V čom spočíva táto zmena?
– Spoluprácu s miestnymi samosprávami a občianskymi organizáciami považujem za veľmi dobrú a otvorenú. V tomto volebnom období sme prepracovali systém našej pomoci. Už nefungujeme len tak, že pasívne rozdeľujeme a prideľujeme dotácie, ale stali sme sa priamymi spoluorganizátormi podujatí, ktoré miestne slovenské samosprávy a spolky pripravujú. Tento model je výhodný pre obe strany: miestni organizátori dostanú od nás priamu finančnú a organizačnú podporu a my ako spoluorganizátori vykazujeme konkrétne podujatia, za ktoré župná samospráva získava body, čo nám následne umožňuje čerpať vyššiu normatívnu podporu od štátu na ďalšiu činnosť.
– Popri náročnej práci v škole, vedení župnej samosprávy a rodine máš množstvo povinností. Kde nachádzaš rovnováhu a ako najradšej relaxuješ?
– Raz sa ma jedna kolegyňa spýtala, ako mám čas na toľko vecí. Odpovedala som jej jednoducho: „Čas máš na to, na čo chceš.“ Na oddych a načerpanie nových síl si človek jednoducho musí nájsť priestor. Niekedy mi stačí prečítať si pár strán z dobrej knihy, alebo si pustiť hudbu. No pre mňa, keďže vykonávam duševnú a organizačnú prácu, je najlepším relaxom jednoznačne šport. Dva- až trikrát do týždňa si vyhradím hodinku pre seba – či už je to beh, bicyklovanie alebo silový tréning. Takto si najlepšie „dobíjam baterky“. Tí, ktorí ma poznajú, dobre vedia, že som veľkou a vernou fanúšičkou nášho békeščabianskeho ženského volejbalového tímu BRSE. Ani som nečakala, že ma to až tak pohltí! Pôsobím ako kontaktná osoba medzi fanúšikovským klubom a vedením družstva, pripravujem dievčatám a realizačnému tímu darčeky k narodeninám či sviatkom. Spolu s manželom a dcérkou pravidelne chodíme povzbudzovať naše volejbalistky. Pre mňa je atmosféra v hale úžasným uvoľnením od každodenného stresu.
– S akým krédom a posolstvom pristupuješ k svojej práci a čo by si zaželala našej slovenskej komunite?
– Pevne verím, že vo všetkom treba hľadať to pozitívne. Som vo svojej podstate optimistický človek. Ak sa niečo nepodarí – lebo aj to patrí k životu a práci –, vezmem si z toho ponaučenie a idem odhodlane ďalej. Všetci dobre vieme, že situácia Slovákov v Maďarsku dnes nie je jednoduchá, no ako učiteľka a predsedníčka župnej samosprávy som presvedčená o jednej veci: ak sa nám podarí zasiať do srdca hoci len jedného dieťaťa to malé semienko slovenskosti – či už tým, že sa naučí ľudovú pesničku, zarecituje básničku alebo sa pozdraví po slovensky –, naša práca nebola zbytočná.
Našej komunite v Békešskej župe i v celom Maďarsku zo srdca želám veľa pevného zdravia, vytrvalosti a najmä aby sme v našich spoločenstvách a pri zachovávaní dedičstva našich predkov vždy nachádzali úprimnú radosť a vzájomnú oporu.
Greguš
Foto: autor