Rozhodnutím Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy zo dňa 20. mája t. r. udelili najvyššie vyznamenanie našej Slovače Anne Ištvánovej z Békešskej Čaby, Slovenskému folklórnemu spolku Lipa v Budapešti a manželom Láskovcom z Veňarcu. Vyznamenanie Za našu národnosť ocenení prevzali v rámci osláv Dňa Slovákov v Maďarsku 3. júla v Lucine.
Anna Ištvánová pochádza zo slovenskej rodiny. Slovenskú základnú školu ukončila v rodnom Slovenskom Komlóši. Po úspešnej maturite na slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe ju prijali na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, kde absolvovala odbor slovenský jazyk a literatúra. Po získaní diplomu sa vrátila na Dolnú zem, do Békešskej Čaby, a odvtedy - vyše tri desaťročia - svojou komplexnou a mnohostrannou činnosťou plní svoje významné poslanie medzi Slovákmi v Maďarsku a na celej Dolnej zemi. Pracovať začala v Župnom osvetovom stredisku Bálinta Balassiho ako osvetová referentka. Popri zamestnaní sa naďalej vzdelávala, viedla Slovenský klub osvetového strediska a plnila viacero zodpovedných funkcií aj v spoločenskom živote. Zastávala viacero postov v štátnych a verejných inštitúciách Békešskej župy. V rámci možností vždy presadzovala záujmy Slovákov v Maďarsku a snažila sa vyťažiť čo najviac pre túto komunitu. V Regionálnom školskom centre bola referentkou pre slovenské národnostné školstvo.
Dlhé roky bola členkou predsedníctva a podpredsedníčkou Zväzu Slovákov v Maďarsku, zapojila sa do práce slovenských samospráv v Maďarsku a do činnosti občianskych organizácií. Vďaka jej iniciatívnej, všestrannej osobnosti, pracovitosti a vytrvalosti sa realizovali početné komplexné projekty a kultúrno-prezentačné podujatia doma i v zahraničí. Anna Ištvánová je úradujúcou predsedníčkou Čabianskej organizácie Slovákov a riaditeľkou Domu slovenskej kultúry - Regionálneho osvetového centra CSS. Je nositeľkou vysokých štátnych vyznamenaní Maďarskej republiky (Malá medaila Györgya Bessenyeiho, Za národnosť) a Slovenskej republiky (Malá medaila sv. Gorazda a Cena ministra kultúry SR) a prvou laureátkou Ceny Ondreja Štefanka.
Slovenský folklórny spolok Lipa je právny následník Slovenského folklórneho spolku Prameň, ktorý vznikol v roku 1990 ako Ústredný slovenský tanečný súbor. Prvou predsedníčkou spolku bola Zuzana Hollósyová, od roku 2003 ho vedie Monika Szelényiová. Odbornú prácu usmerňovalo trojčlenné vedenie: Z. Hollósyová, M. Szelényiová a Eva Szilágyiová Šubová. Vytrvalá práca a obetavosť priniesla svoje plody. Pod ich vedením tancovali v súbore stovky slovenských detí, ktoré si obľúbili slovenský folklór, slovenskú kultúru. Súbor očaril obecenstvo v Maďarsku, ale aj na medzinárodných podujatiach v zahraničí. Tanečníci vystupovali vo vyše šesťdesiatich osadách v Maďarsku, zúčastnili sa na početných festivaloch na Slovensku, v ostatných susedných štátoch, ale aj vo Francúzsku, Belgicku, Holandsku, Grécku a v iných krajinách.
Spolok okrem odbornej výchovy tanečníkov vykonával aj výchovno-vzdelávaciu činnosť v radoch našich tanečných pedagógov. Každý rok organizoval intenzívny tanečný tábor, školenie pre vedúcich tanečných súborov, národopisný tábor pre výskum tancov a dvojročný kurz C kategórie pre pedagógov tanca. Vydal aj metodické pomôcky. Za 20-ročnú prezentáciu slovenského folklóru, za výchovu tanečných pedagógov a pre bohatú činnosť vykonanú v prospech Slovákov v Maďarsku Slovenský folklórny spolok Lipa dostal najvyššie vyznamenanie CSS „Za našu národnosť”.
Meno Pavla Lásku a Judity Láskovej sú úzko späté s každodenným životom a pestovaním tradícií veňareckých Slovákov. Pavol Láska pochádza z veňareckej slovenskej rodiny. Po štúdiách a pracovnom pobyte v bývalej Nemeckej demokratickej republike sa vrátil do rodnej obce. Začal pracovať v základnej škole. Učil nielen veňarecké deti, ale dlhé roky dochádzal aj do Bíru a Dengelegu. Od januára tohto roka ako dôchodca vyučuje v Bíri.
Každý rok s láskou pripravoval svojich žiakov na veršovačky, spievanky a na jazykovú skúšku. Letné jazykové tábory na Slovensku boli nepredstaviteľné bez „pána učiteľa”. Pavol Láska sa hneď po návrate do rodného kraja zapojil do spoločenského života obce a po krátkom čase sa stal významnou osobnosťou spoločenského a národnostného diania. Bol zakladajúcim členom miestnej slovenskej občianskej organizácie, v ktorej dodnes aktívne pracuje. Už vyše 30 rokov ho môžeme vidieť a počuť na rôznych vystúpeniach Folklórnej skupiny Rozmarín. Lásku k folklóru dokázal odovzdať mladým ľudom, mnohí jeho bývalí žiaci sú členmi skupiny. Jeho druhým koníčkom bol šport - futbal. Vďaka tomu spolupracuje Veňarec s obcami na Slovensku nielen v oblasti kultúry a školstva, ale aj športu. V rokoch vzniku prvých menšinových samospráv bol jedným z iniciátorov založenia slovenského zboru vo Veňarci. Vo všetkých štyroch cykloch mu veňareckí voliči prejavili dôveru a zvolili ho za člena miestnej slovenskej samosprávy.
Judita Lásková, rodená Špániková, sa tiež narodila v slovenskej rodine vo Veňarci. V ich rodine bolo každodenné používanie slovenského jazyka prirodzené. Po ukončení štúdia pracovala v škôlke ako hospodárska vedúca. S manželom vychovali tri deti. Pani Judita bola tiež zakladajúcou členkou miestnej slovenskej organizácie, niekoľko rokov stála na jej čele a usmerňovala, organizovala jej činnosť. Bola rozhodujúcou osobnosťou Folklórnej skupiny Rozmarín. Veľmi dobre poznala veňarecké ľudové piesne, zvyky a kroj. Dlhé roky šila a obnovovala šaty pre folklórnu skupinu Rozmarín a detskú skupinu Vreteno. V múzeu krojovaných bábik môžeme obdivovať výsledok práce jej šikovných rúk. Ušila krásny veňarský kroj pre bábiky, ktoré sú vystavené v miestnom národopisnom múzeu. Usmerňovala prácu pri vytváraní a zariaďovaní oblastného domu, pričom uplatnila svoje dôkladné poznatky o minulosti obce.
17. júna 2010 po ťažkej chorobe nás Judita Lásková navždy opustila. Lúčime sa s touto významnou osobnosťou veňareckého slovenského spoločenského a kultúrneho života. Ďakujeme jej za oddanú, obetavú prácu, ktorú vykonávala v rodnej dedinke za pestovanie a zachovávanie slovenských hodnôt a tradícií. Česť jej pamiatke!