Od hladu ma obchádzali mdloby. Tackavým krokom som sa priblížil k nedohľadnému radu pred údeninami uprostred novej modernej tržnice metropoly na pravom brehu Dunaja.

Od lačnoty som ochabol na duchu i na tele, zmysly mi vypovedali službu, v očiach sa mi hmlilo, svietidlá i reklamné lampy sa mi javili v novembrovom popoludňajšom pološere ako sliepňajúce hviezdičky v hmlovine Mliečnej dráhy. Nebavila ma už ani módna prehliadka príležitostných manekýnok s nákupnými košíkmi v rukách, bohatá a vkusná ponuka tovaru, mohutné šunky a klobásy rozvešané pod strieškami stánkov okolo i priamo nad mojou hlavou. Jediné, čo mi nedalo pokoja, boli kusiská varených údených krkovičiek v zasklených chladiacich pultoch, na ktoré som znenazdajky dostal chuť - leskli sa mi pred očami ako hrudy čiernych diamantov v skrinke na šperky, čo iba stupňovalo moje utrpenie. Hádam najviac mi otupel sluch; tržnicový hluk, vrava davu, rinčanie riadov, hrkot prepravných vozíkov mi splývali v ušiach, vnímal som ich už skôr iba ako lahodný a ďaleký šum horskej riavy. (Hľa, stupeň totálneho ochromenia tela i duch priamo pred prechodom do stavu večnej blaženosti, keď sa ti všetko vnímanie mení na akési lahodné chvenie, či skôr tŕpnutie - chvíle prípravy duše zbaviť sa hriešnej škvary, postaviť pred súd boží…)

I keď moja situácia bola bezvýhľadná, nevzdával som sa, chytal som sa každej slamky; posledná moja nádej bola tentoraz Eržika so sčervenenou okrúhlou tvárou za pultom údenín (kupoval som u nej oddávna, mal som pred ňou rešpekt, vždy mi išla v ústrety s unikátnou ponukou spod pultu - v nádeji odplaty), občas sa mihla medzi hlavami predo mnou stojacích ľudí, upierala na mňa oči, usmievala sa, akoby vravela, „Vydrž chvíľku a nakŕmim ťa.” A ja vďaka svojej pevnej viere v ňu som vydržal. Dlhý rad predo mnou sa konečne vyparil a ja som dospel do cieľa; stál som priamo pred pultom, v bezprostrednej blízkosti údených pochúťok a zoči-voči Eržike. Od radosti - a vďaka dráždivej voňavke dámy za pultom, mi začali ožívať zmysly. Bol to pocit, aký môže zažiť utopenec, keď uprostred búrlivej vody pocíti pod nohami pevnú pôdu. A vtedy sa stalo to, s čím som vôbec nepočítal. Slamka, ktorej som sa pred chvíľou tak mocne chytal, sa mi vyšmykla z ruky - Eržika mi zmizla z očú, ako by sa bola prepadla. Ostalo po nej prázdno a mal som dojem, že klesám do ničoty... Žeby sa predsa blížil koniec? - dumal som, pritom však sluch sa mi v plnej miere navrátil, bol ostrejší, než hocikedy predtým; čo som počul, ma priam šokovalo. Začul som totiž jasne a zreteľne trepotanie krídlami, ako keď pred nosom ufrngne vrabec, ibaže tento zvuk bol omnoho ostrejší a odpornejší. A čo horšie, neprestal ani na chvíľku, ozýval sa mi v ušiach neprestajne, akoby mi tá potvora lietala priamo okolo hlavy. Preto som sa dôkladne poobzeral, pričom som mával rukami, aby som odohnal votrelca. Márne... Kdeže by sa tu len vzal - vrabec v samom strede tržnice? - pokúsil som sa zbaviť svojich blúznivých predstáv, zatiaľ čo som napínal pamäť, aby som určil koordináty svojho momentálneho stavu. Vybavoval som si obraz celej tržnice, jej dve podlažia s terasami na obidvoch stranách, na nich stánky, medzi dvoma krídlami otvorený priestor, len v strede pohyblivé schody a na poschodí mostíky z jedného krídla na druhé. Stavba bola síce úplne zastrešená akousi priezračnou syntetickou látkou, ale na oboch koncoch otvorená od zeme až po strechu. (Boli to v podstate hlavné vchody z južného a severného smeru s mohutnými železnými vrátami v celej šírke; počas prevádzky poskladané sťa harmonika. Skladal ich elektrický mechanizmus napojený na počítačový systém do výklenkov v bočných múroch.) Táto konštrukcia zabezpečovala jednak dokonalé vetranie budovy a zároveň umožnila vtáctvu pozvoľné poletovanie nad bohatým náleziskom potravy. Uvedomil som si túto skutočnosť a to mi zároveň pripomenulo dobrodružstvo, ktoré som tu nedávno zažil.

Bolo leto. Slnečné ráno. V náhlivosti som išiel nakupovať k sviatočnému obedu, aj vtedy s prázdnym žalúdkom. Tržnica bola síce ešte takmer vyľudnená, ale príjemný vetrík už roznášal na všetky strany šteklivé vône pripravovaných jedál. V okolí bufetov nebolo ešte živej duše, nuž tu je príležitosť zahnať hlad nejakou pochúťkou, pomyslel som si, keď som sa ocitol pred stánkom s langošmi. Spoza pultu sa na mňa škerila Anička, stará kamarátka, poznal som ju ešte z krčiem niekde na periférii mesta. Placho som sa dotkol pohľadom jej oblých tvarov, iba tak zo zvyku a ona mi hneď išla v ústrety s horúcim rozvoniavajúcim langošom; strčila mi ho pod nos s hustou smotanou posypanou hrubou vrstvou mletej šunky. Obslúžila ma perfektne, ale na môj údiv tentoraz bez jediného zbytočného slova, len sa usmievala a spopod čiernych obŕv, veľkých ako vejár, sa na mňa občas spýtavo pozerala, akoby čosi chcela. Keďže som mal čas vymedzený, jej provokatívne počínanie som nechal bez povšimnutia, nie aby som poskytol zámienku na taľafatky. Beztak som bol lačný, nuž poponáhľal som sa k bufetovému stolíku na vysokom trubicovom skelete, trošku stranou, neďaleko stánku. Chcel som sa práve vrhnúť na langoš, keď sa moja kamoška ozvala; s predstieranou urazenosťou spustila na mňa sprchu výčitiek - či sa ma chytá skleróza?... vari sa na nič nepamätám? Zaslúžila by si hádam aspoň teraz, keď má narodky, aby som si s ňou štrngol. Pivo je ešte dobre schladené, chichúňala sa vyzývavo... ale ona by si radšej drcla slivovicu, podotkla a vrhla šibalský pohľad na bufetárku v stánku z ľavej strany stánku, oddeleného iba nízkym múrikom. Netvrdím, že ma jej ponuka zastihla nečakane a že by mi bolo pivo proti vôli, predsa však som na chvíľu zaváhal a to práve stačilo na to, aby bufetárka stihla naliať frťan slivovice. Kocky boli hodené... Za chvíľu bolo na pulte aj veľké pivo s ešte väčšou penou a, samozrejme, s diskrétne priloženou faktúrou. Nemal som inej povinnosti, iba zablahoželať a poďakovať sa za poctu. Štrngli sme si. Poriadne som si potiahol zo schladeného piva, ktoré mi ovlažilo vyschnuté hrdlo a zapĺňalo lačný žalúdok. Z vďačnosti za milé privítanie, a nie iba preto, som pochválil Aničkinu perfektnú sviatočnú dekoltáž. Moja kamarátka v tom okamihu zázračne ožila. Nečakane zaujala teatrálnu polohu operetnej primadony na javisku v okamihu prípravy na vrcholný výkon a predniesla svoj sólový výstup: Ľavou rukou si podoprela ľavý a pravou pravý prsník, vypla hornú časť tela, zmyselne sa na mňa pozrela a potriasla ňadrami. Potom cúvla a zastavila sa v samom strede stánku. Nečakane sa otočila, zamrdala zadkom, potriasla ním, ako kačica chvostom, keď vyjde z vody; vraj svoj riťoplesk mi ukázala len ako prídavok z povďačnosti za pochválený výstrih. Aby som vedel, to sú jej skutočné valuty - dodala s nemalou pýchou v očiach. Improvizovaná minišou nebola na zahodenie, ale priznám sa, že v tejto chvíli som mal väčší záujem o langoš so smotanou a šunkou. Anička sa ešte natriasala, keď som sa už pripravoval na štart; obrátil som sa s nedopitým kríglom v ruke k bufetovému stolíku. Dobre že mi pohár z ruky nevypadol: na mojom langoši si už pochutnávali holuby, jeden krajší ako druhý. - Sto striel hrmených! - zhíkol som, ani neviem, či z prekvapenia, alebo od zlosti. Dosť na tom, holuby sa môjho kriku vyľakali, zatrepotali krídlami; rozvírili smotanu, vzniesli sa dovysoka a odtiaľ sledovali, ako sa povetrím šíria husté biele kvapky. Priestranstvo okolo stolíka vyzeralo ako zasnežená krajina z rozprávky. Na stolíku nezostalo z langoša takmer nič, ale - nevedno, či od ľaku, alebo z vďačnosti, jeden z operencov tam nechal svoju vizitku. Zasnežená idyla s holubičou ozdobou najviac rozveselila Aničku, preto sa mi za to ponáhľala zvlášť zavďačiť. Pripravila mi druhý langoš, ibaže s menšou dávkou smotany a takmer bez šunky. Vraj teraz zaň výnimočne ani platiť nemusím, keby som bol v núdzi - dá mi na úver, povedala sebavedome. Čo iné som mohol v tejto situácii spraviť? Za milé pohostenie som sa s úsmevom poďakoval a chystal som sa k odchodu. Zastavila ma, vraj aby som si vychleptal svoju riedku polievočku z plytkého taniera sám, tak lacno sa nedá. Musel som jej prisahať, že aj inokedy prídem kŕmiť holuby. Zdvihla už prázdny štamperlík dovysoka na znak, že na nič nezabúda... Čau, čau, lúčila sa.

Kŕmiť Ankine holuby som viac nechodil. Naopak, zanevrel som na ne. A nie iba na ne, ale na všetky mestské holuby, ba na vtákov vôbec. Bezočivým, potmehúdskym, príživníckym vtákom sa odvtedy zďaleka vyhýbam. Doteraz sa mi to aj darilo. Že by mi práve teraz, v pohnutej chvíli zápasu o život, tu, pred pultom s vytúženou varenou krkovičkou, vystrájal nezbedy, staval sa mi do cesty ošklivý vrabec? Napínal som zrak márne. Vrabca som tu beztak ešte nikdy nevidel, presviedčal som sa, ale som si sám protirečil: Tam, kde po bezplatných omrvinkách snoria vtáky, nerušene ti špinia do taniera (ešte častejšie na hlavu), tam si nájde miesto aj ošklivý vrabec. Holubov je teraz nad mestom habadej, zgrupujú sa zo všetkých okolitých vydrancovaných jesenných parkov, poletujú v húfoch, dobíjajú sa do domov i do stodôl. Nájdu sa aj vrany a straky, žeby práve vrabce mali „šábes”?... zvažoval som situáciu hladom otupenou mysľou.

Tržnicou sa ťahal nepríjemný prievan, občas ho zosilnil poryv vetra, zapieral sa do všetkého, čo mu stálo v ceste, rachotil reklamnými tabuľami, šuchoril nadtrhnutými plagátmi, igelitovými sáčkami, papierovými obalmi v rukách kupcov. Chlad mi liezol za golier, otieral sa mi o plešinu. Pred očami mi začali poskakovať hviezdičky, zväčšovali sa, zrak sa mi vyjasňoval, formy boli čoraz výraznejšie, farby pestrejšie, veci nadobúdali konkrétnu podobu. Tak predsa tu čosi je! Pozrel som sa pred seba. Vrabec to síce nie je, ale akýsi operenec určite. Väčší od holuba, podstatne väčší. Bezpochybne vták! Vták neznámeho druhu. Pekný! Veľký vták! Neobyčajne veľký! Ešte stále som sa zmietal medzi snom a skutočnosťou. Onen vták predo mnou ma rozčuľoval nielen mávaním krídel, hurtom, neprestajným poletovaním, lež preto, že sa mi postavil do cesty práve vo chvíli, keď priamo pred pultom s vytúženou varenou krkovičkou skrsla vo mne nádej, že predsa uniknem smrti hladom… Heš, ty potvora, chcel som zdvihnúť päsť, že ho ovalím. Ruka však odmietla poslušnosť, nedokázal som pohnúť ramenom. Všetko okolo mňa sa dalo do pohybu, aj podlaha pod mojimi nohami sa triasla ako v začarovanom zámku, keď nadíde hodina duchov… (V skutočnosti sa mi však iba hlava točila od hladu.)

Halou sa šíril príval studeného vzduchu, vtieral sa do škár i dier, hvižďal a zavýjal. Opanovala ma mora.

V začarovanom zámku skutočne začalo mátať. Vietor sa zaprel do chochola vtáka-netvora predo mnou, lomcoval ním, štetina mu viala ako víťazná zástava po požiari. Operenec sa vo víre vetra zmenil na nepoznanie; vo chvíli opŕchol, zostali na ňom iba chuchvalce peria ako na holokrkej sliepke. Páperie z holokrkošky pochytil vietor, pohrával sa s ním, vírilo vo vzduchu a pribúdalo, vytváralo oblaky, hnusné, búrkové. Mračná vrhali blesky, burácali hromy. Triasla ma zimnica. Tak predsa nadišla posledná hodina, vravím si, ale ísť morky pásť k Abrahámovi sa mi ešte nechcelo. Vzchopil som sa a pripravoval som sa na útok. Ale vtom búrka ako prišla, tak aj odišla. Do chaosu podivných premien, spôsobených vetrom pred stánkom s údeninami, ako toho času po veľkom tresku, keď zo zmesi pralátky sa vylúčili hviezdy, zoskupovali sa v sústavy, galaxie, aby potom v dokonalom nebeskom rytme začali svoj večný pohyb v časovej a priestorovej nekonečnosti, sa zrazu vniesol poriadok.

Vyjasnilo sa. Z odporných mračien a bleskov zostali iba farebné chuchvalce a zdrapy oblakov sa pospájali v akýsi čudný strapatý útvar, z ktorého sa pomaly vynorila súmerná forma - vyparádený širák so širokou strieškou, peknou zelenou stuhou a nad ňou dookola s farebnými pierkami od výmyslu sveta (hádam každé jedno spomienka majiteľa na operencov, s ktorými sa kedysi stretol.) Nuž táto pestrofarebná kolekcia vtáčieho peria - vďaka môjmu hladom otupenému zraku - budila vo mne predstavu vrabca, či akéhosi vtáka, uvedomil som si, dostávajúc sa z mdlôb. Divy zato nezanikli bezo zvyšku: Ten klobúk akoby sa ešte stále vznášal vo vzduchu! Preto som pochyboval sám o sebe, nevedel som, či bdiem, alebo sa mi sníva. Žeby predsa dobiedzal operenec s klobúkom na hlave?! Prečo by nie! - dospel som k záveru na pevných základoch (vo sne je čokoľvek možné). Zato sa presvedčím, rozhodol som sa a čiahol som po širáku. Nestihol som to. Vyrušili ma slová. Najprv som to bral ako výstrahu zhora (čosi mi zachytilo ruku). Dojatý z výstražného znamenia nebies som zabudol na všetky telesné i duševné muky, aj na varenú krkovičku. Čo nasledovalo potom, to som už vnímal dokonale, to už nabetón nebol sen, ale skutočnosť sama! Zrak sa mi totálne vyjasnil, sluch ešte viac vyostril. Onen hlas bol tuzemský, ľudský a bezpochyby sa šíril spod klobúka:

- Máte slovenskú bryndzu? - počul som zreteľne otázku, adresovanú zrejme Eržike za pultom. Tá zaokrúhlenými vydesenými očami len zízala, pátrala po zdroji tých slov. Vyparádený klobúk sa začal pomaly dvíhať, akoby stúpajúcim teplým vzdušným prúdom. V skutočnosti ho zdvihol jeho majiteľ, nevedieť, či ako poklonu, alebo sa chcel iba zviditeľniť bezradnej Eržike. Chlapík bol totiž maličké stvorenie, spoza pultu ho sotva bolo vidieť (pred chvíľou mi zastieral výhľad nie on, lež jeho širák na hlave, neprimerane veľký, snáď väčší, než bol on sám). Nečakané predstúpenie človiečika spod klobúka ma dojalo až k slzám, drobný tvor s veľkými fúzmi vzbudil vo mne záujem, nedokázal som odvrátiť od neho zrak. Prezeral som si ho od hlavy až po päty, jeho zelenú uniformu, golierik saka sprava, aj zľava - také čosi som ešte nevidel - vyzdobený vyšívanými jeleními hlavami s parohmi. Ktovie, ako dlho by som si bol pochutnával na výstroji malého poľovníka, keby ten zrazu nebol uprel svoj mrzutý pohľad na mňa; najprv len pozeral, až sa v jeho očiach razom uhostil súcit (asi sa zmiloval nad mojou hladom utrápenou tvárou…) Skôr si ma iba obzeral a až keď sa presvedčil o mojej miernej povahe, opovážil sa ma osloviť.

- Ponáhľate sa? - usmieval sa prívetivo, ale s výčitkami v očiach, pripravený k skoku, pričom akoby mu pribúdalo na výške.

Neviem, či ma svojim energickým vystúpením vyľakal, alebo z rešpektu k jeho neobyčajnému oblečeniu - hlad ma už dávno prešiel - som považoval za vhodnejšie, ak pokorene pred ním ustúpim.

- Neponáhľam sa, - povedal som rezignovane, - smrť na mňa počká, - dodal som na dôvažok.

Pána v poľovníckom výstroji som asi presvedčil, lebo viac si ma nevšímal; obrátil sa mi chrbtom, rozkročmo sa postavil pred pult a ako človek, ktorému nie je naponáhlo, pokračoval v pojednávaní s Eržikou. Rozvravel sa. Mohol. Mne to bolo už skutočne jedno. Nebavili ma ani jeho reči, ani vtáčie pierka za klobúkom, beztak sa ma začali zmocňovať driemoty, nesporne od vyčerpania. Opäť ma opúšťali sily, pociťoval som to isté čudné tŕpnutie ako pred chvíľou, keď zbavený všetkých nádejí som veril už iba v božiu milosť. Nevnímal som ani plynutie času; neviem, ako dlho som postával za chrbtom svojho nového známeho, viem určite iba to, že by som bol už zaspal, nepocítiť v boku ohromnú bolesť. Nespi, keď hromy bijú! - čítal som spoza dopoly otvorených mihalníc z očú trpaslíka s veľkým klobúkom; jemu nestačila moja polovičná prítomnosť, chcel, aby som bol prítomný celou svojou bytosťou, duchom i telom, aby som sa mu venoval úplne otvorenými očami a ušami. Dvíhal ruku, že ma drgne ešte raz - len aby som vedel, s kým mám do činenia! Na moje šťastie som mu porozumel, svojím šiestym zmyslom som čítal aj v jeho myšlienkach a v pude sebaobrany som si zaostril uši a s predstieranou zvedavosťou vytreštil naňho oči. To hej, to sa mu povzdávalo! S víťazoslávnym úškľabkom v očiach spustil rameno a zhlboka si vzdychol. Potom sa opäť obrátil na Eržiku; pokračoval v monológu, ako by sa nič nebolo zmenilo... Európa sem, Európa tam... boha mu... a či nie... v Európe eurom... a či nie?!... V polospánku som zachytával iba úlomky z jeho jadrných rečí a to stačilo, aby som úplne nezaspal. Všimol som si ešte, ako sa medzitým otáča, obzerá sa po celej tržnici; zrejme hľadal vhodného partnera k výmene názorov o bratskom spolunažívaní národov v zjednotenej Európe a keďže nablízku už nebolo ani duše primeranej jeho vkusu - Eržika na tejto úrovni diskusie už neprichádzala do úvahy - prednášal iba mne (snáď táto pocta patrila mojej plešine a čerstvo vypranej kravate)...on že neprišiel z Ázie! Veruže nie!... Prišiel z lepšej polovičky Európy... Pozeral ponad Dunaj do diaľavy a akosi na dôkaz z buksy vyťahoval jednu po druhej eurobankovky; so širokým rozmachom ruky plieskal nimi do pultu, ako to robievajú kartári či už v presvedčení, že vyhrávajú, alebo so zámerom robiť psychický nátlak na súpera. Pritom, čuduj sa svete, náš kartár už bol nad pult vyšší!

Namojdušu neviem, ako si konečne vyrovnal s Eržikou účet, či vo forintoch alebo eurách - vtedy som ešte zápasil s driemotami -, registroval som len konečný výsledok dohadovania - dôkazom boli hrudy bryndze, ktoré náš Európan mal už pripravené v parádnom igelitovom sáčku na pulte. Kusiská boli hodne veľké, zdalo sa mi, že aj od neho väčšie; určite robili starosti aj jemu, lebo balík ustarostene premeriaval očami - akoby nevedel, ako ho uchopiť. A keďže si sám neporadil, uchádzal sa o pomoc; uprel zrak na nebesá. Reptal čosi. Potom si oprášil širák, utrel čelo a vysúkal rukávy. Pre istotu - len aby ani náhodou od námahy nepustil do gatí - si naposledy ešte schuti povykrúcal švihácke fúzy. Medzitým prskal ako obyčajný kôň. Kým sa, neborák, modlil a poprskával, mal som dostatok času, aby som sa vyspal, dokonca aj úplne prebudil, a potom už s čistou mysľou zvážil situáciu: Ten drobizg sa pred chvíľou u Eržiky domáhal našskej bryndze, uvedomil som si a to oživujúco zapôsobilo na moje otupené zmysly. Dokonca až do takej miery, že sám som zatúžil po podtatranskej pochúťke, snáď ešte viac, ako po domácej údenej krkovičke.

- Je to skutočne slovenská bryndza? - spýtal som sa pre istotu toho neboráka s úprimnou zvedavosťou.

- Aká to hlúpa otázka! Vrhol na mňa letmý a znevažujúci pohľad a pokračoval vo vykrúcaní svojej ozdoby pod nosom.

V jeho úbohej duši sa medzitým predsa muselo čosi udiať, lebo vzápätí prestal s vykrúcaním fúzov, a to v tom momente, keď ladným pohybom prstov pravice dospel na samý konček pravej polovičky chlpov, pričom nadchnuto upieral svoj zbožný pohľad do ničoty. V tejto polohe ustrnul - ako keď sa náhle zastaví obraz pri premietaní filmu. Tento stav však dlho netrval. Asi dostal vnuknutie, ktoré ho pobádalo k činu. Ustrnutý obraz sa opäť rozhýbal... Tentoraz sa však chod vecí uberal iným smerom: Chlapík s výrazom svätca najprv nadobudol podobu obyčajného smrteľníka, potom definitívne prestal aj s vykrúcaním fúzov. Bujné obočie sa mu stiahlo a vyskočilo až na temeno; štetky pod nosom akoby sa boli zježili, vysunuli sa mu dopredu, trčali vo vzduchu ani rohy podráždeného býka. S mrzutou tvárou sa ku mne obrátil zoči voči. Silou - mocou sa vypínal na špičkách, aby mi kvôli náležitej pôsobivosti mohol pozerať priamo do očú. Keďže sa namáhal márne a vyššie už nemohol, podišiel som mu v ústrety. Klesal som nižšie a nižšie, až napokon som padol pred ním na kolená, (Taký Európan si to beztak zaslúži! Alebo nie?) Dobre, že som to spravil. Vďaka tejto mojej zhovievavosti sa jeho vzťah ku mne v podstate zmenil a zmenil sa aj jeho výzor. S ustarostenou otcovskou tvárou, vrúcnou žičlivosťou a súcitom v očiach si položil obidve ruky na moje plecia. Chvíľu mlčal so sklonenou hlavou. Potom opäť uprel zrak k nebesám. Ešte stále nepreriekol ani slova. Nemusel, čítal som mu to z očú: modlil sa za Panóniu, za spásu nechápavých potomkov jej slávnych synov. Potom sa celou svojou bytosťou obrátil ku mne. Akoby vravel: otvor si dobre tie ušiská, a ja ti poviem také múdre veci, aké si ešte nepočul. A začal:

- Nenaleť výmyslom o Slovienoch... vy tu, na pôde svätej koruny, neviete, že koniar Svätopluk predal svoju krajinu za bieleho koňa?!... Od Tatier k Dunaju a aj za ním sa rozkladá zem potomkov Magóga... povedačky o krpčiaroch s holými pupkami pod Poľanou sú len blúznenie, hodí sa to akurát na krátenie dlhej chvíle... Che-che-che.

- Skutočne? - zatváril som sa, - asi preto to vieš tak dobre, lebo si prišiel z tých končín...

Prišelec sa opäť menil vo svojej fyzickej i duševnej podobe; vystrel sa celým telom, na výške mu pribúdalo natoľko, že už siahal až nad pult a v očiach mu zažiaril spasiteľský optimizmus.

- Vari to nevidieť?! - povedal až k slzám dojatý, pričom afektovaným pohybom bruškami palca a ukazováka opäť poopačoval končeky svojich fúzov. Prskol. Potom po chvíli na znak znepokojenia opäť prskol, až sa uvzato odmlčal, ako zaťaté dieťa, keď mu odoprú obľúbenú podslinku. Opanovala ho ťažkomyseľnosť. Jeho tvár prezrádzala sklamanie. Vyčkával... Nevedel som, že vytúžená „maškrta“ môjho „maličkého“ mala byť tentoraz veľmi lacná - čakal len pochvalu - aký je „Veľkým Magyaroroszági hazafi.“ Ja namiesto uznania jeho vlasteneckých emócií som apeloval na rovnaký údel nás dvoch; v snahe vyrovnať sa mu čo najviac, oslovil som ho v jeho vzletnom štýle: - Počúvaj, ty syn Góga a Magóga spod Tatier! Prihovára sa ti živý panónsky potomok rodu koniara Svätopluka. Sto hrmených! - zvýskol som a dupol pravou i ľavou nohou, pričom som zatočil nad hlavou (pomyslenou) valaškou. -Zmierme sa kvôli blaženosti našich dávnych hriešnych kráľov, ktorí zanechali našim národom chaos a utrpenie... - povedal som a podával som mu pravicu. Reakcia na moju ponuku bola atraktívna: Môj novopečený druh sa síce fyzicky scvrkol, ale duševne ožil; zaujal bojový postoj, rozkročmo, s rozpaženými ramenami, akoby odhodlaný zápasiť na život a smrť... Ktovie, čo sa potom v jeho duši odohralo, lebo vzápätí vzal nohy na plecia a už ho nebolo. Nechal po sebe prudký vzdušný vír, tak rýchlo sa vyparil, no a v náhlivosti pozabudol i na svoj balík na pulte...

Najviac trampôt mala z toho chudera Eržika. Čože si počne s tou bryndzou? Asi v tom tušila danajský dar; chripľavo sa rozkrákorila, akoby ju oberali o majetok... brŕŕy-ýý-ndza-áá... brŕŕy-ýý-ndza-áá... - rozliehali sa halou úlomky jej zúfalých výkrikov, ako údery na popraskané hrnce.

Toľko vydesených lapajov, chcel som povedať pokadených ochrankárov pokope som v živote nevidel, koľko sa ich v momente zhŕklo z obidvoch koncov tržnice. Chudák bryndziar nemal šance prebiť sa ich špalierom. Pravdu povediac, ani nechcel, veď svedomie má čisté, dušu bielu ani čerstvo napadaný sneh, nuž vzdá sa. Ako strmo vyrazil, tak rýchlo sa aj zastavil. Otočil sa. Pozrel na mňa udivene, akoby ma bol uvidel prvýkrát. Len bezradne postával. Asi by bol váhal až do súdneho dňa, keby som sa nebol rozhodol konať. Povzbudený Eržikiným pohľadom chopil som sa bryndze a podal som ju oprávnenému majiteľovi. Čo nasledovalo potom, na to hádam škoda slov. Muž z lepšej polovičky Európy prijal balík s úľavou, prehodil ho cez plece - až sa mu obíjal o päty. Poponáhľal sa; z tržnice zahol na druhý breh Dunaja.

*

Ohnivé zore na horizonte už vyhasli. Obloha nad metropolou stemnela. Pod ňou krúžili vtáky a hľadali úkryt. Poletúvali zmätene sem-tam, akoby bez orientácie.

.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.................................................................................................................................