Ak to takto pôjde ďalej, o štyri roky tu rádovo nebudú stovky slovenských voličov, ale len desiatky. Pred štyrmi rokmi to boli ešte tisícky. Čo bude, ak sa na listinu slovenských voličov o štyri roky nikto nezapíše? Ako si potom budete zohrievať svoju polievočku?
„Ak raz človek vypustí dušu, stane sa z tela mŕtvola,
a tak ukončí svoj život aj každý jav, každá ustanovizeň,
keď sa zriekne svojho poslania.”
(Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava 1993, s. 57)
Sú veci medzi nebom a zemou, ktoré sa dajú len ťažko pochopiť. O jednej takej by som sa chcel s vami podeliť.
Leto som ako zvyčajne strávil na Slovensku. Som totiž učiteľ. Vraj my učitelia sa máme dobre, lebo máme veľa prázdnin. Slovo prázdniny vzniklo pravdepodobne zo slov prázdne dni, proste - prázdniny. Tie moje však prázdne neboli. Takmer celé leto som pracoval na jednej stavbe. To viete... učiteľské platy... Murári, obkladači, sadrokartonári, elektrikári, brigádnici... mladí, starí, ba aj dôchodcovia. Väčšina z nich boli Maďari z dedín v okolí Nitry. A tak na stavbe od rána do večera znela striedavo maďarčina a slovenčina. S dorozumievaním neboli žiadne problémy. Hneď sme našli spoločnú reč. Dohodnúť sa vedeli aj tí, čo nehovorili po maďarsky ani slovo, aj tí, čo slovenčinu ovládali LTT (len tak-tak). S jednoduchými ľuďmi je to už raz tak... vždy sa vedia dohodnúť. Teraz k tomu prispela aj nová slovenská vláda, ktorá, ako sa zdá, nemieni robiť zo slovensko-maďarských vzťahov taký „teáter“ ako tá predošlá. Hádam bude štyri roky pokoj, pravda, ak príde k rozumu aj tá maďarská...
Takto pozitívne naladený som sa v polovici augusta vrátil do Maďarska a môj dobrý pocit sa len znásobil. V Ľudových novinách čítam: V jednote je sila; Rodí sa slovenská volebná koalícia SPOLU; Formuje sa dohoda. Až mi srdce poskočilo. Štyri roky vravím Miškovi L.: „Čože ste to porobili? Máte vy zdravý rozum? Veď vy máte vystupovať SPOLU! SPOLU voči maďarskej vláde, SPOLU voči slovenskej vláde, proste SPOLU za svoje záujmy na všetkých frontoch.“ A zrazu prásk! Rana rovno medzi oči. Z toho SPOLU nič nebude! A čo je dôležitejšie ako SPOLU...? Vraj: Čo najmenej si ubližovať! Proste, hrôza! Veď to je ako priznanie, že sme si štyri roky ubližovali! A ako sa zdá, budeme si aj naďalej. To vám, milí voliči, sľubujeme!
Ak to takto pôjde ďalej, o štyri roky tu rádovo nebudú stovky slovenských voličov ako teraz, ale len desiatky. Pritom pred štyrmi rokmi to boli ešte tisícky. To vás milí slovenskí kvázi „politici“ vôbec netankuje? Nemyslíte si, že je to aj preto, že ste sa pred štyrmi rokmi, a vlastne celé štyri roky, rozhašterili a hašterili? Čo bude, ak sa na listinu slovenských voličov o štyri roky nikto nezapíše? Ako si potom budete zohrievať svoju polievočku?
Nepátral som po príčinách tohto náhleho (?) rozkolu. Nie sú podstatné, a ani ma nezaujímajú, hoci tuším, o čo ide. Podstatné je niečo úplne iné. A to skutočnosť, že aj jednoduchý slovenský volič v Maďarsku vidí, že sa jeho reprezentanti nevedia dohodnúť ani pred zápasom. Tak čo bude počas neho? Zrejme len vzájomné okopávanie bez zisku bodu. Žiadne ťahanie za jeden povraz, žiadne SPOLUpracovanie, žiadne SPOLUrozhodovanie, žiadne SPOLUvystupovanie. Pravdu má ten, kto má o jeden hlas viac a basta fidli! Veď aj inde to tak funguje. Či nie?
Lenže Slováci v Maďarsku, to nie je inde, to je proste tu! Ak by som bol pesimista, poviem, že Slovač v Maďarsku sa roztrieštila na večné časy a nikdy to už nebude inak. No nie som. Aj história mi dáva za pravdu. Veď my starší si veľmi dobre pamätáme to slávne heslo našich komunistických vládcov: So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak! A čo sa stalo? Večné časy neboli večné a pominul sa aj Sovietsky zväz. Takže ja verím, že ani toto rozštiepenie Slovače v Maďarsku nebude trvať večne. Dôvody tohto opätovného rozkolu nie sú neprekonateľné, stačí len viac myslieť na celok ako na seba a všetko pôjde. Ako na tej stavbe. Veď ak sa dokážu dohodnúť takí, čo nemajú spoločnú reč a predsa ju nájdu, tak nechápem, ako je možné, že nevedia nájsť spoločnú reč tí, ktorí ju majú. Asi sú naozaj veci medzi nebom a zemou, ktoré sa nedajú pochopiť.
V prírode sa ohrozené druhy zoskupujú a združujú, aby boli silnejšie a odolnejšie. Zdá sa mi, že aj Slovač v Maďarsku už dávno patrí medzi takýto ohrozený druh. Niekto by to tým našim „bohom na Olympe“ už naozaj mohol povedať. Povedať skôr, než tí robotníci tam dole na zemi navždy odložia svoje „sersámy“ a vyberú sa na rybačku. Potom ani tým hore neostane nič iné, len ticho za sebou zavrieť dvere a zhasnúť.