Po skončení dovolenky som sa cestou do Maďarska zastavil v Komárne. Na moje rodné mesto nedám dopustiť! Viažu ma k nemu pekné spomienky na detstvo a školské roky. Každá ulička sa mi ešte stále prihovára, mám tu priateľov z ulice, aj bývalých spolužiakov.
S jedným z nich sme si sadli na terasu kaviarničky v centre mesta a o chvíľu si k nám prisadli ďalší dvaja bývalí spolužiaci. To sa mi môže stať iba v Komárne. Neprešlo veľa času, keď sa k nám priblížila krívajúca postava. Zo športovo oblečeného mladého muža s maskáčovým klobúkom na hlave, aký nosia naši vojaci v Afganistane, sa vykľul môj synovec Radko. Viditeľne kríval. Nevideli sme sa už pár rokov, a tak sme si hneď padli do náručia. Vedel som, že sa pred rokmi prihlásil na misiu do Afganistanu. Po dvoch rokoch sa síce vrátil, doma však dlho nevydržal a vybral sa tam znova. Keď som ho mojim spolužiakom predstavil, povedal, kto je a kde pôsobí, nechceli ho pustiť. Celkom som ich chápal. Veď človek nestretne každý deň na ulici nášho vojaka, ktorý už roky pôsobí v slovenskej misii v Afganistane. Priznám sa, aj ja som bol zvedavý. Naše otázky nemali konca kraja. Ako strýko som sa zaujímal v prvom rade o jeho zdravie. Vysvitlo, že nekríva preto, lebo sa zranil v boji, ale dostal akúsi záhadnú infekčnú chorobu, ktorá mu napadla dolné končatiny a museli ho operovať. Na Slovensku bol na nútenej zdravotnej dovolenke. Počas dvoch hodín sa prejavil ako vynikajúci a zábavný rozprávač a dokonale uspokojil našu zvedavosť. Keď sme sa lúčili, padla obligátna otázka, či sa tam mieni vrátiť, či to tam nie je nebezpečné a čo ho tam vlastne ťahá. Odpovedal veľmi jednoducho: Áno, ide späť. Áno, je to tam nebezpečné. A ide tam práve preto, že je to nebezpečné. Poznám ho a jeho odpovede ma vonkoncom neprekvapili. Popriali sme mu skoré uzdravenie a veľa šťastia v tej ďalekej krásnej a divokej krajine, ktorú nám tak živo priblížil. A ja som pokračoval v ceste do Maďarska, ktoré je predsa len bližšie a menej divoké.
Nenapadlo by mi to všetko spomínať, keby sa toto stretnutie neodohralo krátko po tragickej udalosti, ktorá sa v Afganistane prihodila maďarským vojakom a zdvihla vlnu odporu proti ich pobytu v tejto krajine. Týmto problémom sa má zaoberať aj maďarský parlament. V jednej diskusnej relácii maďarskej televízie sa istý poslanec maďarského parlament, inak bojovne naladenej strany Jobbik, vyjadril v tom zmysle, že ich treba stiahnuť preto, lebo maďarskí vojaci tam nie sú v bezpečí. No to ma podrž! Aká to perla ducha! Maďarskí vojaci si podľa neho zrejme zaslúžia, aby boli doma pekne v teplučku a v bezpečí. Asi by tam podľa neho mal maďarský parlament vyslať deti, ženy alebo dôchodcov. Tí posledne menovaní sú každému aj tak len na oštaru.
Byť dnes vojakom je predsa také isté povolanie ako každé iné. Povedať vojakovi, aby tam nešiel, lebo je to nebezpečné, je smiešne. Je to také isté, ako povedať elektrikárovi, aby nechytal drôty, lebo ho to môže zabiť, alebo povedať hasičovi, nech nejde do ohňa, lebo sa môže popáliť.
Rád by som vedel, koľko maďarských vojakov zahynulo doma v Maďarsku pri rôznych, tzv. mimoriadnych udalostiach. Určite je ich oveľa viac, ako tých, čo zahynuli v Afganistane.
Vojaci vidia tento problém naisto úplne inak ako politici, ktorým je ťažko poradiť. Jednu radu by som im však rád poskytol. Netreba vojakov z misie hneď odvolávať. Možno na začiatok pre zvýšenie ich bezpečnosti postačí, ak podobne ako dobrý vojak Švejk začnú kričať smerom k afganským horám: Nestrieľajte, veď sú tu ľudia!