Naša slovenská pospolitosť sleduje prípravy na menšinové voľby s mimoriadnym záujmom, snáď väčším ako kedykoľvek doteraz. Určité postupy podaktorých našich aktérov v priebehu kampane vzbudzujú vážne pochybnosti i nepokoj v kruhu našej menšiny.

Väčšina budapeštianskych Slovákov sa dištancuje

Od zrodu samosprávneho systému uplynulo už dostatok času na to, aby sme si naň zvykli, aby sme v plnej miere pochopili jeho podstatu a osvojili si fortiele jeho fungovania. Spoznali sme i výhody, ktoré vyplývajú pre jednotlivcov, prípadne i zoskupenia, zo zastávania rôznych postov. Nuž asi toto je dôvod čoraz väčšieho záujmu o prácu v menšinových samosprávach a o možnosti, ktoré ponúkajú tieto orgány pre sebarealizáciu tých najspôsobilejších predstaviteľov našej menšiny. Medzičasom nastúpila aj nová generácia, z ktorej vyrástli osobnosti - na jednej aj na druhej strane nášho polarizovaného menšinového života -, ktoré (i keď zrejme so svojimi ľudskými slabosťami, ako každý z nás) majú dostatočný nadhľad na súčasné postavenie menšiny, na aktuálne úlohy v tejto oblasti, sú schopné zmýšľať a konať koncepčne v prospech pretrvania národnosti; dokážu zastupovať svoju menšinu primerane na všetkých stupňoch verejného života, nielen „doma“, ale i v širšom zmysle. Hlásia sa však k slovu aj menej zorientovaní, ktorí v tieni našich predákov nanajvýš iba pochybnými manévrami, veslujúc v mútnych vodách, sú schopní presadiť svoje osobné zámery. Ich počínanie môže deštruktívne pôsobiť nielen na vývoj aktuálnych udalostí, ale môže spôsobiť závažné straty celej menšine a môže ovplyvniť jej budúcnosť. Zo strany radových občanov, voličov, sa čoraz výraznejšie prejavuje očakávanie, aby prostriedky (vrátane osobných podmienok) boli využité čo najefektívnejšie. Inými slovami: čoraz viac sa dbá o to, aby záujmy menšiny zastupovali tí najschopnejší ľudia, a to na všetkých úrovniach spoločenského života, predovšetkým vo volených samosprávnych zboroch. Sú teda dané objektívne i subjektívne podmienky pre súperenie v dobrom zmysle slova medzi jednotlivcami i zoskupeniami aj na posty volených orgánov, napríklad CSS. Dokonca je želateľné, aby si naši predáci zmerali sily pred verejnosťou a na základe tejto „skúšky“ boli posúdení...

Najaktuálnejšou a najdôležitejšou úlohou je zvládnutie menšinových komunálnych volieb. Existujúce protiklady sa v priebehu volebného procesu prejavujú - snáď pochopiteľne - v zvýšenej miere. Sily dvoch veľkých zoskupení - Únie slovenských organizácií v Maďarsku (ÚSOM) na jednej strane a organizácií zoskupujúcich sa okolo ZSM (kvôli jednoduchosti ich nazvime Koalícia Zväzu - KZ) - sú v dostatočnej miere vyrovnané k tomu, aby si ani jedna strana nebola istá vo víťazstve v nastávajúcich voľbách. Asi táto skutočnosť ich nútila sadnúť si a pokúsiť sa dohodnúť o spolupráci počas volebného obdobia. Takáto dohoda by mohla medziiným vyfúknuť vietor z plachiet „pirátov“ našich menšinových vôd... Avšak v dôsledku rozdielneho prístupu k volebnému procesu sa im nepodarilo zjednotiť svoje sily. Preto sa rozhodol isť každý vlastnou cestou a snaží sa nominovať čo najviac kandidátov do miestnych menšinových samospráv. Veď v konečnom dôsledku otázkou je, ktorá koalícia bude mať väčšinu hlasov vo Valnom zhromaždení Celoštátnej slovenskej samosprávy, resp. ktorá strana dá jej predsedu na nasledujúce štyri roky. Jedná sa teda o veľa a - pochopiteľne - všeobecné vzrušenie okolo volieb je primerané.

To všetko by bolo v poriadku, keby zápas o prvenstvo prebiehal za dodržiavania pravidiel hry. V dôsledku zmarenia koaličnej dohody sa však situácia značne skomplikovala, volebná kampaň sa vyostruje. Navyše našu pospolitosť znepokojuje skutočnosť, že nevedieť presne, v čom spočíva kameň úrazu, z akých dôvodov nemohlo dôjsť k dohode. Vedúci jedného volebného zoskupenia žiadali, aby obidve strany pomenovali svojho kandidáta na post predsedu už v období nominovania kandidátov do miestnych samospráv, druhí tvrdili, že to bude aktuálne až pred poslednou fázou volieb. Prvá požiadavka sama osebe vyznieva presvedčujúco. Požiadavka hrať otvorenými kartami dopredu je namieste a poukazuje na demokratický prístup ÚSOM. Zásadne, čím skôr sa zoznámi volič s takými závažnými aspektmi, ako je otázka prvej osoby, tým lepšie. O tom však, nakoľko je táto otázka aktuálna už počas nominačného procesu do miestnych samospráv, by sa skutočne dalo diskutovať. Za daných okolností, keď ide o tak závažnú vec, akou je koaličná dohoda, v žiadnom prípade by to nemalo byť rozhodujúcou otázkou.

Z nášho pohľadu však podstata je tá, že k dohode nedošlo, čo negatívne vplýva na celý postup príprav miestnych volieb a čo otvorilo priestor aj pre menej rozvážne činy. Zdá sa, že niektorí aktéri nášho verejného života si predsavzali dospieť do cieľa za každú cenu, aj za cenu strát celého kolektívu. „Vášeň“ uspieť za všetkých okolností postihla predovšetkým budapeštianskych Slovákov. (Budapešť inak v rámci Slovákov v Maďarsku bola doteraz prakticky osobitným, samostatným regiónom.) K vyostreniu situácie určite prispelo, že v kruhu budapeštianskych Slovákov sa v poslednom období začalo určité kvasenie, polarizácia. V súčasnosti sa Slováci v niektorých obvodoch otvorene prikláňajú k jednej, ďalšie zase k druhej koalícii... Keďže budapeštianski Slováci sa vo voľbách CSS môžu stať jazýčkom na vážkach, zďaleka nie je ľahostajné ani jednej strane, na ktorú stranu sa prikloní tento voličský potenciál.

Zápas o získanie budapeštianskych voličov sa začal už počas nominačného procesu do miestnych slovenských samospráv. Nebolo by v tom nič zlého, keby skutočne každý dodržiaval pravidlá hry. Avšak, ako to už v takýchto prípadoch býva, začalo sa vzájomné obviňovanie - už takmer vo chvíli stroskotania pokusu o dohodu o spoločnej volebnej koalícii Slovákov v Maďarsku. Napríklad KZ vyčíta ÚSOM, že nedodržiava dohodu zakotvenú v spoločne schválenom Etickom kódexe, nerešpektuje - podľa stanoviska vedenia ZSM - „..v uplynulom období vytvorené, aj v celoštátnom meradle všeobecne známe delenie volebných teritórií...“, obviňuje ju, že sa snaží prilákať kandidátov iných slovenských organizácií na svoju stranu. Táto argumentácia však pokrivkáva z viacerých dôvodov. Jednak vôbec nie je isté, že iba preto, lebo „zlákaný“ kandidát pochádza prípadne z toho druhého teritória, skutočne ide o „lákanie“, veď polarizovanie sa našej menšiny nie vždy zodpovedá jej teritoriálnemu členeniu. Pritom - a tu sa vyjadríme slovami už spomínaného stanoviska vedenia ZSM o lákaní kandidátov - „v tejto súvislosti azda ešte dôležitejší než teritoriálny faktor sú zásady, uplatňovanie demokratických princípov, aby sme voľby nedegradovali na akési kuloárne dohody...“ Dohoda o rešpektovaní teritoriálnej zásady totiž v radovom voličovi vzbudzuje dojem (asi v súlade so skutočným zámerom autorov), že preňho je záväzne určené, kde sa môže nominovať za kandidáta a za koho má hlasovať. Preto uvedená zásada - i keď je zakotvená v Etickom kódexe - nezodpovedá právnym predpisom. Potenciálny poslanec môže kandidovať kdekoľvek podľa vlastnej vôle, kde ho za kandidáta príjmu a obrať ho o toto právo nikto nemôže. Keby sme poskytli priestor na uplatňovanie onej zásady, mohlo by dôjsť k niečomu takému - povedané trošku prehnane - ako keby sme určili členovi jednej politickej strany, aby sa nominoval vo farbách inej strany. Takýto výklad tejto pasáže Etického kódexu je preto absurdný. Slovenský menšinový volič by preto v podstate mal byť ÚSOM povďačný za jej „priestupok“, pretože mu prinavrátila slobodu kandidovať kdekoľvek! Pokiaľ by kandidátov, ktorí idú do volieb vo farbách ÚSOM, ktokoľvek zaradil medzi „zlákaných“, zdôrazňujeme, že sa tak rozhodli oni sami. Takmer polovica slovenských voličov v Budapešti chce určité zmeny, a preto sa orientovala na iné nominačné organizácie. Nebolo by totiž etické dať sa nominovať organizáciou, so zámermi ktorej sa nestotožňuje.

Inšpirovaní „porušením“ zásad Etického kódexu, resp. „zlákaním“ budapeštianskych kandidátov, sa Slovenský spevácky zbor Ozvena a Klub slovenských dôchodcov v Budapešti rozhodli nahradiť „stratených“ kandidátov neférovým postupom. Treba uznať, že ich kroky nie sú protizákonné, spochybniť možno nanajvýš iba ich spôsob. V Budapešti, ako hádam všade v krajine, menšinové voľby pripravovali vždy miestni dejatelia, ktorí mobilizovali obyvateľov; zostavovali menoslov kandidátov apod. Pritom, v prípade potreby, sa nevylučovala možnosť „importovania“ kandidáta „zvonku.“ Avšak aj tento postup mal svoje nepísané pravidlá: akože ani kandidovať nemožno nikoho bez jeho vedomia a vôle, doteraz sa ešte nikdy nestalo, že by bol ktokoľvek nominoval do ktoréhokoľvek obvodu bez vedomia a súhlasu tamojších Slovákov. Počas príprav tohoročných volieb budapeštianske nominačné organizácie uvedený postup „veľkoryso zjednodušili“, bez konzultovania s kýmkoľvek do 12 zo 14 obvodov nominovali desiatky svojich kandidátov. Sú medzi nimi známi, menej známi i vôbec neznámi príslušníci našej menšiny, dokonca aj takí, ktorí vo svojom obvode nedokázali zverbovať Slovákov, ktorí by sa zapísali na zoznam voličov, čiže nedokázali udržať pri živote doteraz fungujúcu samosprávu. Ale máme aj navrátilcov, ktorí sa doteraz nedokázali presadiť ako poslanci; odišli „dobrovoľne“ a teraz sa vracajú „zadnými dvierkami.“ Nadovšetko, vďaka uvedeným nominačným organizáciám, máme dostatok kandidátov aj v takom obvode, kde by sme aj lupou sotva našli čo aj jediného Slováka. Či z pocitu ohrozenosti v pude sebaobrany, alebo zo vzdoru: keď oni môžu, aj my môžeme! sa tej istej chyby dopustila aj druhá strana v Budapešti. Snáď už ani neprekvapí, že budapeštianske organizácie podporili kandidatúru aj takým „Slovákom“ z vidieka, ktorých tamojšia slovenská organizácia nepodporila, pretože sa do slovenského života nezapájajú a jej iniciatívy nepodporujú.

Nominovanie kandidátov takýmto spôsobom je prinajmenšom prejavom netaktnosti voči „domácim“, ich ponižovaním a aj sami vynálezcovia tohto „senzačného“ nápadu sotva veria v jeho úspech... Navyše, môže ovplyvniť medziľudské vzťahy na dlhú dobu, najmä na tých miestach, ktorých sa to týka. V niektorých obvodoch podaktorí potenciálni poslanci plánujú, že sa z protestu zrieknu svojho mandátu. Nevídaná „verbovačka“ vyvolala všeobecné pobúrenie nielen v hlavnom meste, ale aj po celej krajine, a dobre sa na tom zabáva šíry svet. So zreteľom na dopad a možné následky všetky tieto diania môžeme nazvať trebárs aj otvoreným a vedomým útokom proti budapeštianskym obvodným slovenským samosprávam a nepriamo proti celej našej slovenskej komunite. V tejto situácii môžeme apelovať iba na rozvážnosť voličov, tých, ktorí svojimi hlasmi v konečnom dôsledku rozhodnú o budúcnosti tunajších samospráv.

Michal Hrivnák