Čo má spoločné červená totalita s červeným bahnom? To, že výťažok z dražby umeleckých predmetov z čias červenej totality bude pomáhať obetiam červeného bahna... Nie je to najnovší peštiansky vtip, ale skutočnosť. V Budapešti bola totiž verejná dražba - „umeleckých diel“ z čias hlbokého socializmu, ktoré ozdobovali kedysi steny rôznych ministerstiev a vládnych budov. Záujem bol obrovský. Bola to ďalšia „definitívna“ rozlúčka s tamtým režimom...
V Maďarsku licitátor predtým, ako počas dražby odklepne definitívnu sumu, urobí vyzvanie: „po prvýkrát, po druhýkrát... a po tretí krát - nikto viac“... No, a toto teraz zmenili na „nikdy viac“... To akože nikdy viac socializmus, ktorý okrem iných stálych hodnôt a trvalých tráum zanechal maďarskému národu stovky Leninov, Marxov i Engelsov, tavičov, traktoristov, baníkov, hrdinov socialistickej práce, všelijakých súdruhov, nebudem ďalej menovať - v podobe malieb, kresieb, búst, sôch veľkých a malých... Dlhé roky sa na ne prášilo v centrálnej pivnici, až teraz, po katastrofe s červeným kalom, dostal niekto nápad: však to dajme do dražby a výťažok venujme obetiam. Nikto nerátal, že takéto spájanie dvoch červených elementárnych katastrof bude mať takýto obrovský úspech.
- Milión šesťstotisíc prvý raz... milión šesťstotisíc druhý raz... milión šesťstotisíc... nikdy viac!... tretí raz...
Známy humorista Gergely Litkai a jeho kolegovia teraz riadia licitáciu, pričom to okoreňujú rôznymi vtipnými poznámkami, predovšetkým na adresu komunizmu. Teraz je však situácia vážna, na rade je zrejme najhodnotnejší kus, ktorý sa predal za milión šesťstotisíc forintov. Spomenula sa aj suma 7 800 dolárov, takže kupca bol zo zahraničia a čakal na telefóne. Takých bolo spolu 22 z rôznych krajín. A predstavte si, v aukčnej sále sa tlačilo osobne sto licitátorov a ďalšie desiatky iných záujemcov, a pravdaže, novinárov. Takže za rekordnú sumu sa predalo dielo irackého maliara Haidara Kadima s námetom občianskej vojny. Inak tohto maliara poznajú aj vo svete. Autorov ďalších kusov sotva, takže ich ani ja nebudem menovať - podstatné je, že napríklad busta Lenina z umelej hmoty potiahnutej bronzom mala výkričnú cenu reálnych 15 tisíc forintov, no odklepla sa za 250 tisíc forintov. Takých bolo neúrekom, dokopy získali sumu 13 miliónov forintov...
Péter Pintér je spolu s manželkou Soňou majiteľom aukčnej siene a veľkej galérie v centre Budapešti, v uličke len kúsok od Parlamentu. Celá dražba bola jeho nápadom. Po tom, čo vo vláde našiel partnerov, už to išlo hladko. Ponúknuté diela najprv vystavili v Pintérovej galérii.
- Niekoľko tisíc ľudí si prišlo pozrieť aukčnú výstavu, sám som zaznamenal veľmi zaujímavé reakcie. Boli takí starší ľudia, ktorí tu div nie plakali za svojou mladosťou, ale aj takí, ktorí nahlas nadávali na ten režim, a prišli aj niekdajší funkcionári, z ktorých sršala nostalgia, teda vznikali takmer tragikomické situácie.
Našťastie to prešlo bez fyzických konfliktov. Mňa však atakuje starý pán, ktorý sleduje aukciu na plátne z kresla v malej sále. Dôverne mi pošepne:
- Povedzte to každému, že budúcnosťou ľudstva je socialistická diktatúra, pretože tí bohatí hochštapleri rozkradli všetko a väčšina ľudí len živorí.
Ktovie, dokedy by som bol nútený počúvať túto teóriu, našťastie ho preruší 72-ročná manželka, ktorá ešte pred chvíľou driemkala.
- Bola to súčasť môjho života, detstva, mladosti i dospelého veku. A vidím aj známe diela, boli na verejných priestranstvách, jeden Lenin tuším visel na železničnej stanici. Takže preto ma to zaujímalo. Akurát sa mi príliš nepáči ironický, výsmešný podtón aukcie. Mladým je ľahké hovoriť, ani len netušia, čo sme vtedy prežívali, to bolo pre nás vážne.
A vážne to myslí aj 45-ročný György Török, v ruke drží tabuľku s číslom 68 a zhodou okolností prišiel kvôli položke číslo 68 - je to intarzia s Leninom.
- Môj otec zbieral 40 rokov odznaky a plakety s Leninom. Zomrel v máji, bol presvedčený komunista, tvrdý a spravodlivý človek, na jeho počesť som si myslel, že k tej obrovskej zbierke pridám ešte jedného Lenina a celé to ponúknem niekde tiež na dražbu. To obdobie som prežil aj ja, pamätám sa, chlieb stál 3,60, ale nesmeli sme povedať, čo si myslíme a nemohli sme cestovať. Také nech tu nie je už nikdy viac.
Ako keby na to reagoval majiteľ galérie Péter Pintér:
- To je iba sen, že nikdy viac, niečo také, že nikdy, zrejme nejestvuje, symboly sú však potrebné a takýmto symbolom je aj táto dražba.
