Ľudkovia

moji milí!

Mal som zvláštny sen, v ktorom sa Janko a Imro stretli, aby si vyriešili vzájomné spory...

Bez cudzích, tak ako sa patrí... po chlapsky... ako načim. No už pri prvom bode - kto to všetko začal a kto dal tú povestnú prvú facku - nedošlo k dohode. A nakoľko sa nevedeli dohodnúť ani na tom, či si dajú po papuli hneď alebo už-aj, sadli radšej k poháriku a začali riešiť ďalšie sporné otázky. Pili a riešili, no nič nevyriešili... a sedeli by tam možno doteraz, keby sa čašník, ktorý im nosil pohárik za pohárikom a všetko si nechtiac vypočul, nad nimi nezľutoval a neprezradil im spôsob, ako sa to dá jednoducho a pritom elegantne vyriešiť... Keďže dvaja „kakaši“ sa na jednom smetisku nikdy neznesú, navrhol im toto: „Ako počúvam, Slovákov v Maďarsku je toľko ako smetí, tak prečo nepožiadate o dve CSS? Jedna by mohla byť: Pilíšsko – peštianska s prívlastkom hornouhorská a druhá by bola Čabiansko–komlóšska s prívlastkom dolnouhorská a je to!“

„To Je Ono!“ skríkli obaja, rýchlo vypili „kapurkovú“ a hneď utekali s týmto skvelým nápadom do parlamentu. Imro na západ - do slovenského, Janko na východ - do maďarského,... a ako na potvoru, práve vtedy som sa zobudil! Nedalo mi, a ja naivný (nemôžem za to, mám to od narodenia), a očividne pod vplyvom toho zvláštneho sna, som napísal nasledujúci článok.

Hoď kameňom, kto si bez viny...

Do Maďarska som prišiel pracovať v časoch, keď boli slovensko-maďarské vzťahy na bode mrazu. Situácia, ktorá v tom čase na Slovensku panovala, mi pripomínala hlboký socializmus, keď nás každý deň strašili útokom imperializmu, len ten imperializmus mečiarovci šikovne nahradili Maďarmi. „Čo zas tí Maďari len chcú?“ pýtali sa ma neustále moji priatelia, rodina aj známi. A ja som vysvetľoval a vysvetľoval..., no bez úspechu. Ten majstrovsky vytvorený strašiak bol pre nich príliš veľký, a tak namiesto vysvetľovania som im vravieval: „A čoho sa bojíte? Keď nás, Slovákov, Maďari nedokázali zjesť za posledných 400-500 rokov, tak teraz nás už naisto nezožerú...“ a ešte som vždy dodal: „Požrať navzájom sa môžeme akurát iba ak sami!“

A už je to tu! Už sa požierame/te! A sami! No tentoraz v Maďarsku. Akoby nestačilo, že táto maďarská vláda už začína tichučko realizovať (už nesníva) svoj dávny sen o jednom štáte, jednom národe...., že postupne plánuje systém menšinových samospráv v tejto podobe úplne zlikvidovať, najprv priškrteným finančných zdrojov (čo sa už deje), neskôr novelou menšinového zákona, potom prídu na rad regionálne osvetové a kultúrne centrá a na koniec školy. A možno to ani nebude musieť urobiť, lebo dovtedy sa Slovač v Maďarsku zlikviduje aj sama. Veď posúďte sami!

Už piaty rok sú Slováci v Maďarsku rozdelení na koalíciu a opozíciu, na „fúzikovcov“ a „fuhlovcov“, na našich a „tých druhých“, na pravých a nepravých, na dobrých a zlých, na Sever a Juh, na menšinu a väčšinu, na Pilíš a Dolnú zem, na klamárov a pravdovravných, na spravodlivých a skrivodlivých a tak by som mohol pokračovať. Proste rozdelená na dve skupiny či skôr skupinky, veď nás/vás Slovákov je v celom Maďarsku 5 a pol, ktoré zvádzajú medzi sebou priam brato/samo/vražedný boj! Na čele týchto zoskupení stoja dvaja ľudia – J. Fuzik a I. Fuhl - (ako Széchenyi a Wesselényi?), v každom prípade bývalí veľkí kamaráti, ktorí pre Slovákov v Maďarsku urobili v posledných rokoch skutočne veľa – možno najviac. Prvý - naslovovzatý diplomat a politik - zachránil slovenské školy, založil nové inštitúcie, behá medzi ľud, reprezentuje... len zabudol, že aj on bol novinárom a redaktorom a že v takejto rodine sa za takýto priestupok nepatrí nikoho vykopnúť z roboty... Druhý - šikovný novinár, básnik a fotograf - otvoril na internete pre Slovač v Maďarsku a jej problémy okno do sveta, zviditeľnil ju, aktívne (niekedy až prehnane) bojuje za jej práva, v každom prípade chce pre ňu len to najlepšie, burcuje, píše, apeluje... len tiež občas zabúda..., že takto sa to v rodine nerobí... V rodine sa riešia veci spoločne, doma, medzi štyrmi očami, po chlapsky, a hoci aj s tými fackami a nie takto, cez médiá, cez „žalobabovanie“, roznášanie a pranie špinavej bielizne u susedov... ale nerieši sa to ani cez vyhadzovanie z práce, cez zastrašovanie, diktátom... a nič dobré neveštia ani chystané súdne spory, na ktorých sa bude - na veľkú radosť neprajníkov Slovenska a Slovákov - donekonečna prepierať špinavá bielizeň... spory, v ktorých nebude víťazov, len porazených, pričom porazenou bude v prvom rade celá slovenská obec v Maďarsku.

Je na zamyslenie, keď si hlavní aktéri tejto smutnohry neuvedomujú, aký široký okruh priateľov doma i v zahraničí, známych, rodinných príslušníkov, kolegov, zamestnancov CSS, sympatizantov jednej, druhej či oboch strán - ľudí, ktorí si vážia prácu obidvoch - týmto sporom zasiahli a zarmútili. Veď už aj my, tu dole na prízemí, sa začíname kvôli nim hádať a krivo na seba zazerať! A pokiaľ si to jeden aj druhý plne neuvedomí, máme sa na čo tešiť! Ak by sa tak malo diať po celý volebný cyklus, tak nemám iných slov, než: ďakujeme pekne, chlapci!

A na záver len toľko: Na nápravu chýb a chlapské podanie rúk nikdy nie je neskoro! Inak môžu mnohí dospieť k záveru, že jediné, čo ešte Slovákov v Maďarsku spája, je ich vzájomná nenávisť.

Paľo Žibrita, Békešská Čaba