Vo veku nedožitých 80. rokov 11. februára odišla do večnosti emblematická osobnosť slovenského národnostného vysokého školstva pán profesor Dr. Pavol Bača. V máji, keď sme sa s ním naposledy stretli na kultúrnom podujatí Spolku segedínskych Slovákov a tunajšej slovenskej samosprávy, videli sme, že ho choroba telesne a duševne rázne poznačila. Nesťažoval sa, skôr sa snažil byť sebaistý a pevný, akým býval kedysi. Jeho chôdza však bola neistá, hlas oslabnutý a tichý.
Dr. Pavol Bača sa narodil 13. augusta 1931 v Šamšonháze. Učiteľský diplom z odboru slovenčina-maďarčina získal v roku 1953 na Katedre slovenského jazyka a literatúry Vysokej školy pedagogickej Jánosa Apáczaiho Csereho v Budapešti. Nadaného absolventa pán profesor Ladislav Sziklay usmernil na Univerzitu Loránda Eötvösa, kde v roku 1955 získal diplom stredoškolského profesora slovenčiny a maďarčiny. Pôsobiť začal v čabianskom slovenskom gymnáziu a v roku 1965 ho pozvali vyučovať na Katedru slovenského jazyka a literatúry Vysokej školy v Segedíne, kde bol zamestnaný až do odchodu do dôchodku v roku 1995. V rokoch 1978-1981 zastával funkciu vedúceho katedry. Zaujímal sa predovšetkým o jazykovedu, v rámci ktorej jeho vášňou sa stal výskum slovenských nárečí v Maďarsku, s osobitným dôrazom na novohradské dialekty. Výsledky svojich výskumov zhrnul do rozsiahlej štúdie nazvanej Slovenské nárečie v Maďarsku. O tom, že bol fundovaným odborníkom aj v iných oblastiach gramatiky, svedčia napríklad jeho skriptá pre vysokoškolákov: Slovenská gramatika II. (morfológia); Slovenská gramatika III. (syntax), ako aj učebnice pre stredné školy a nespočetné vedecké publikácie. Generácie slovenčinárov sa učili od neho svojráznosti slovenského jazyka, ktoré im približoval so zodpovednosťou a prísnosťou vedca na jednej strane a na strane druhej aj so štipkou humoru najmä pri uvádzaní typických príkladov zo slovensko-maďarských interferenčných javov. Poslucháči si ho vážili pre jeho odbornú pripravenosť a mali ho radi ako človeka pre jeho bezprostrednosť a starostlivosť, ktorú prejavoval voči nim. Týmito vlastnosťami si získal aj nás, kolegov. Popri práci sa pán profesor angažoval aj v slovenskom verejnom živote. Bol zakladateľom a prvým predsedom Slovenského klubu v Segedíne a aktívnym členom tunajšieho Kruhu priateľov slovanských kultúr. V jeho osobe sme stratili nenahraditeľného jazykovedca, učiteľa, priateľa a kolegu. Nech mu je zem ľahká.
Česť jeho pamiatke!