O Pilíšskej Čabe naše noviny už neraz písali. Vieme, že za tureckej okupácie bola táto osada vyľudnená. Znovu sa začala postupne zaľudňovať až v 90. rokoch 17. storočia. Spočiatku to bola prevažne slovenská osada, ale od roku 1770 tu dominovali už Nemci.
Maďari sa v obci objavili vo väčšom počte až okolo roku 1930. A aké je národnostné zloženie obyvateľstva dnes? Dnes tu žije 6 283 Maďarov a podľa správy miestneho notára z 15. júla 2006 do národnostných menšinových zoznamov sa dalo zaregistrovať 376 Nemcov, 235 Slovákov, 3 Rusíni, 2 Bulhari, 1 Armén. Menšinovú samosprávu tu majú Nemci a Slováci. Slovenka je aj najstaršia obyvateľka Pilíšskej Čaby Katarína Béliková, ktorá sa 17. septembra dožila 104 rokov. Môžeme teda povedať, že Slováci tu majú bohatú minulosť, pomerne skromnú prítomnosť, najstaršiu obyvateľku, menšinovú samosprávu a medzi 235 Slovákmi rad schopných, šikovných ľudí. Taká je dnešná skutočnosť.
Na slávnostnú recepciu Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Budapešti 7. septembra prišlo aj veľa Slovákov z rôznych kútov Maďarska, medzi nimi aj predseda Slovenskej samosprávy v Pilíšskej Čabe Július Kučera. Keďže už dávno som u nich nebol, dohodli sme sa, že ma pozve na najbližšie ich podujatie. A tak som 21. septembra vystúpil z vlaku na pilíščabianskej železničnej stanici, kde ma už čakal Julo so svojím štvorkolesovým tátošom. Boli sme radi, že naše stretnutie sa dobre začína, a takí veselí sme o pár minút už sedeli u priateľa Antona Drevenku, kolegu od pera, autora Zdravice ako stvorenej k takýmto stretnutiam: „Nemusíme ani slová hľadať, / nech z nás každý lepší osud má! / Zachráňme si našu slovenčinu, / to je naša láska slobodná. // Všetci kráčajme tým istým krokom, / sadnime si za ten istý stôl, / aby nikto nestál od nás bokom, / a náš život aby krajší bol. // Len jednota našich slov a vôle / z priepasti nás môže vyhrabať. / A v láske nech nikto nie je slimák, / dokážme sa času odovzdať! // Štrngnime si na to naše zdravie, / nech to vínko s nami robí divy! / Vypime si na slovenské slová, / na našu reč! Nech nás Pán Boh živí!”
Pekne nás vítal, a my sme sa správali, ako inak, podľa tejto jeho básne. A treba povedať, bolo nám uňho krásne. Jedlo sa, vravelo sa, štrngalo sa. Potom sme venovali jeden druhému svoju najnovšiu zbierku básní a s prísľubom, že o hodinu sa stretneme u predsedu, sme odbehli do kancelárie Julovej stavebnej firmy, kde má aj internet a na ňom nahrávky kultúrnych podujatí slovenskej samosprávy. Hneď ma presvedčil, že je nielen diplomovaným murárskym majstrom, ale aj majstrom internetu a organizovania kultúrnych programov. Ešte sme si rozmnožili zveršovaný príbeh kráľa Mateja a pána farára z Cinkoty a pobrali sme sa na miesto činu, do Julovho dvora. Tam sa už zbierali pozvaní dobrí ľudia na poradu. Zvítali sme sa, posadali sme si za stôl a upriamili pozornosť na predsedu.
- Blíži sa október, od 1. do 31. bude sčítanie ľudu, – povedal. - Nie je nám jedno, koľko nás bude tu, v Pilíšskej Čabe. Závisí od nás, koľkí sa prihlásime za Slovákov. Každý, kto je Slovák, alebo je slovenského pôvodu, aj keď už lepšie ovláda maďarčinu než jazyk svojich slovenských predkov, mal by sa k nám prihlásiť. Pozhovárajme sa každý vo svojom okolí, získajme si svojich, vysvetlime naším Slovákom, prečo to potrebujeme. Čím viac nás bude, tým viac si nás budú všímať, tým viac zavážime, tým väčšie nároky budeme mať na podporu našich podujatí… V tomto duchu sa rozvinul čulý rozhovor.
Aj ja ako autor knihy histórie svojej tiež pilíšskej rodnej dediny (Mlynky a okolie, 2000), som mal čo povedať. Je dôležité vedieť, že slovenské obyvateľstvo v týchto krajoch žilo nie iba v potureckej dobe, ale už v 9.-10. storočí. Naši predkovia pomenovali aj náš symbol, vrch Pilíš, pôvodom Pleš. Máme na to písomné aj archeologické dôkazy, že Mlynky boli pred Turkami Pleš a dedina tu bola už v 9.-10. storočí, vedľa nej už v tej dobe bol aj Benediktínsky kláštor. Podobne aj Kestúc bol Kostolec, Čív bol Čevo, Huť bola Bítovec, Čobanka bola Boroň, atď. Čiže my sme tu autochtónne slovenské obyvateľstvo. Musíme to vedieť a byť na to hrdí…
Máme aj starodávny a veľmi osožný jazyk. Taký jazyk, ktorým sa dokážeme dohovoriť v priestore od západných Čiech až po Japonské more a od Baltického mora až po Jadran. Takú reč nie zabúdať, lež naučiť sa treba! Náš jazyk sa nazýva aj esperantom slovanských jazykov. Osobne som sa presvedčil, že je to skutočne opodstatnené. Rozumejú nám Česi, Poliaci, aj Ukrajinci, atď. – do určitej miery všetci Slovania, čiže nikde u nich nie sme stratení.
Myslím, že dobre sa sem začlenil aj môj Otčenáš – za reč našu.
Je vlastne aj záujmom celej krajiny, aby údaje sčítania obyvateľov boli presné. A presné môžu byť len tak, ak budú pravdivé.
Na stretnutí odznelo, že ide práve o otázky, na ktoré nie je povinné odpovedať. My však podľa nášho presvedčenia, podľa našej slovenskosti – dajme krížik na otázku č. 34, že sme Slováci, a na otázku č. 36, že náš materinský jazyk je slovenčina! Nedajme sa odradiť, že to nie je povinné! Pokladajme to za našu morálnu povinnosť!
Dobré rady si môže každý prečítať aj v našich novinách, aj na letákoch, čo pripravila CSS.
V Pilíšskej Čabe by mali napočítať aspoň 235 Slovákov, bolo by však ešte lepšie, keby sa aj tí Slováci rozhodli pre nás, ktorí tak minule neurobili. Poraďme sa s našimi, neprestaňme ich získavať pre náš spoločný záujem. Buďme verní sebe, buďme spravodliví!
Každý sa usiloval prihovoriť a zrejme sa mu to aj podarilo. Zdalo sa mi, že sme všetci spokojní. Ešte sme si urobili zopár fotiek na pamiatku a s vedomím dobre vykonanej práce, s vytýčenými predsavzatiami urobiť všetko, aby sme dosiahli čím lepší výsledok, v srdečnom ovzduší sme sa rozchádzali. Som vďačný všetkým účastníkom stretnutia a najmä jeho organizátorom za pekné prijatie a pohostenie.
Gregor Papuček