Každá obec je taká, akým je jej prvý človek, čiže starosta. To ma napadlo aj počas môjho príchodu do Mlynkov (Pilisszentkereszt). Po uliciach všade čistota, poriadok, rozkvitnuté kvety, pri hlavnej ceste vidieť nové zdravotné stredisko, slovenský dom, obecný úrad, park a kostol, ktorý je dominantou obce.
V nedeľu 11. septembra bolo v tejto podpilíšskej dedinke rušno. Ľudia sa poberali do kostola a kým som čakala na pána starostu, vošla som sa aj ja pozrieť na bohoslužby. Kostol bol plný a prekvapilo ma, koľko mladých som tam videla. Pri kostole v parku sa schádzali rodiny, pripravujúce sa na krst. V ten istý deň sa konala sviatočná svätá omša aj v neďalekej Pilíšskej Čabe, odkiaľ sa ponáhľal na naše stretnutie čerstvo vyznamenaný mlynský starosta Jozef Havelka. Ako ste sa už aj v našom týždenníku mohli dočítať, 20. augusta, pri príležitosti štátneho sviatku MR, J. Havelka, predseda Integračného výboru CSS a predseda Združenia a kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov prevzal dve vysoké štátne vyznamenania: Bronzový kríž za zásluhy MR, ktorý mu udelil prezident republiky László Sólyom, a Strieborný stupeň radu za zásluhy v štátnej službe, ktorý mu odovzdala ministerka vnútra Monika Lampertová. K udeleniu vysokých štátnych vyznamenaní v mene Generálneho sekretariátu pre zahraničných Slovákov Úradu vlády SR J. Havelkovi zablahoželala v liste aj splnomocnenkyňa Úradu vlády SR Vilma Prívarová: „Tak ako sa Chotárna skala neodmysliteľne spája s Mlynkami, tak je Vaše meno spojené so stovkami národnostných, kultúrnych, cirkevných a spoločenských podujatí v tomto regióne. Ich prínos, hodnota a krása akoby kopírovali trvácnosť, malebnosť a jedinečnosť pilíšskych vrchov. Z nich prýšti zaiste i sila, tvorivosť a energia, ktoré roky venujete nielen obci, jej obyvateľom, ale i Slovákom v Maďarsku.”
- Pán starosta, s akým pocitom ste prevzali vyznamenania?
- Bol som prekvapený, totiž nevedel som o tom. Dostal som pozvánky na ministerstvo vnútra a na ministerstvo spravodlivosti, ale iba na jednej bol naznačený „dôvod”. Na druhej bolo iba toľko, že ma pozývajú s manželkou. Práve som hovoril, že 11 rokov som starostom, od r. 1990 pracujem v obecnej samospráve, mám funkciu aj v Celoštátnej slovenskej samospráve (CSS) a som verejne činný, ale s takýmito vysokými vyznamenaniami som nepočítal.
- Keď človek preberá takéto ocenenie, určite v duchu aj bilancuje. Ako sa pamätáte na začiatky, keď ste kandidovali do funkcie starostu? Aké plány ste mali a čo sa z nich podarilo uskutočniť?
- Predtým, než som sa dostal do obecnej samosprávy, som pracoval v podnikateľskej sfére, kde sme mali medzinárodné kontakty. Tam som sa trochu naučil, ako treba úspešne spolupracovať s ľuďmi. Predošlý starosta bol síce veľmi dobrý človek, učiteľ, ale nemal bezprostredné každodenné kontakty s ľuďmi, ktoré sú v tejto funkcii nevyhnutné. Po prvom volebnom cykle, keď som bol poslancom obecnej samosprávy, som si pomyslel, že sa pokúsim kandidovať na post starostu. Mal som veľa plánov, ktoré som chcel uskutočniť. Videl som jasne, čo všetko potrebuje naša obec, takže úlohy boli v podstate dané. A môžem povedať, že za jedenásť rokov sa mi stopercentne podarilo uskutočniť vytýčené ciele. Dedina je v poriadku, máme čo potrebujeme: cesty, kanalizáciu, vodovod, plynovod, káblovú televíziu, telefónnu sieť, obecný úrad, slovenský dom, atď… Po vybudovaní káblovej televízie a internetu sme spravili i vodnú nádrž, takže aj počas letných horúčav máme dostatok vody. Občania, ale aj lekári sú spokojní s novým zdravotným strediskom. Do Surdoku, kde je náučný chodník pre školákov a k Studienke Kosáčkovej Panny Márie, ku ktorej sa viažu rôzne legendy, chodí denne 200-300 ľudí. Môžem povedať, že obec dobre funguje, len ľudia sú troška iní, uzatvorenejší, hoci to je celospoločenský jav. Ani nie tak dávno našu obec poznali ako otvorenú, priateľskú. Dnes aj Mlynčania utekajú za svojimi povinnosťami, hľadajú nové možnosti vzmáhať sa. Zmeny nastali aj v dôsledku toho, že sa sem prisťahovali ľudia, ktorí nie sú Slováci, ani nemajú slovenské korene. Vôbec ich nezaujíma, že bývajú v slovenskej obci, ani to, aké programy, zvyky, pamiatky a tradície máme. Oni prídu večer z práce z Budapešti, zatvoria bránu a nevidíme ich ani cez víkendy. Ale ak sa im niečo nepáči alebo dačo potrebujú, sú prví, ktorí sa hlásia. Takže aglomerácia je zložitá otázka. V auguste sme boli na Dolnej zemi a nadobudol som dojem, že tam je ešte pokoj. Tam je ale oveľa menej pracovných možností. U nás len ten nemá prácu, komu sa nechce robiť.
- Pamätáte sa na prvé kroky vo funkcii starostu?
- Áno. Najprv sme museli dať do poriadku kanalizáciu, prepísať a uzavrieť nové zmluvy, ako aj vybudovať telefónnu sieť, aby sa na ňu mohol napojiť každý občan. Potom sme zaviedli plyn, pričom sa nám podarilo realizovať investíciu lacnejšie, ako sa pôvodne plánovalo, takže občania platili polovicu predpokladanej sumy. Ale musím povedať, že ja sám by som to nedokázal, potreboval som dobrých poslancov. Vždy som sa mohol spoľahnúť na poslancov miestnej slovenskej samosprávy. Imrich Fuhl, Gizela Molnárová i Katarína Bodová mi veľa pomáhali. Mám dvoch kolegov, s ktorými spolupracujem od r. 1990 a poznáme aj svoje myšlienky. Keď zrušili vojenský útvar v Pilíši, podarilo sa nám kúpiť za haliere betónové panely, z ktorých sme vybudovali masívne, pevné cesty v piatich - šiestich uliciach. Obnovili sme zopár ulíc, spravili sme pietny park pri kostole, cintorín sme dali do poriadku a premiestnili sme staré náhrobné kamene. Vymenili sme názvy ulíc, tabule sú teraz dvojjazyčné. Keby sa ma niekto spýtal, ktorý cyklus bol najúspešnejší, musel by som povedať, že ten od roku 1994 do roku 1998. Ak toto obdobie pokladám za stopercentné, druhý cyklus od r. 1998 do r. 2002 by som hodnotil na 80 %. Tam už bolo trošku menej nielen práce, ale aj finančných možností. Tento cyklus už nie je dobrý, lebo aj do našej dediny sa dostala nezdravá politika. Keď sa objaví „vysoká” politika a poslanec neberie ohľad na to, čo potrebuje dedina, neustále sleduje, akej farby je jeho kabát, to už nie je dobré. Takže ak v tomto cykle dosiahneme 60 %, poviem, že chvála Bohu.
- Kedy ste zistili, že máte manažérske schopnosti?
- Mal som 21 rokov, keď som sa dostal do vedúcej funkcie. Pracoval som v strojárskom priemysle, spolu s inžiniermi sme pripravovali prototypy strojov, opravovali sme stroje. Chodil som po celej krajine. Predtým než som sa stal starostom som bol súkromný podnikateľ. Mal som vždy podriadených, peniaze, ale aj zodpovednosť a robotu.
- Podľa toho ste typ vodcu. „Šéfujete” aj doma?
- Mám dve dospelé dcéry, obidve študujú na univerzite, jedna medicínu, druhá ekonómiu. Manželka obyčajne súhlasí so mnou, ale dcérky si už povedia svoju mienku, občas mi aj poradia.
- Na čom momentálne pracujete ako člen vedenia Celoštátnej slovenskej samosprávy?
- Moja práca v Integračnom výbore CSS spočíva v tom, že sprostredkúvame kontakty medzi slovenskými a maďarskými obcami, obracajú sa na nás, ak hľadajú hudobníkov, spevácke zbory alebo športovcov. Chceli by sme zmapovať, v ktorých osadách si nárokujú signál STV, kde majú káblovú televíziu, internet atď. Rozoslali sme dotazníky do sto pätnástich Slovákmi obývaných obcí a v prípade nároku pripravíme pre záujemcov jeden „balík”. V tom nám prisľúbil pomoc aj pán veľvyslanec Juraj Migaš. Okrem toho pracujem aj v Slovensko-maďarskej zmiešanej komisii. Medzi najnovšími plánmi figuruje vybudovanie a otvorenie dvoch nových mostov na Ipli a otvorenie 47 menších hraničných priechodov, cez ktoré môžu prechádzať občania SR a MR bez pasu. Čo sa týka Združenia a kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov, spolupráca medzi našimi pilíšskymi obcami je príkladná, navzájom si pomáhame a zúčastňujeme sa podujatí našich priateľov.
- Na čo ste najpyšnejší v poslednom období?
- Na to, že u nás je ešte aj dnes živý náš materinský jazyk. Moja generácia ešte plynule hovorí po slovensky - teda „po mlynsky” - a dorozumie sa so Slovákmi z celej krajiny. Zachovali sme si nielen materinský jazyk, ale aj naše starodávne tradície a v očiach našich detí ešte vidím lesk, takže ešte jedna generácia určite bude pestovať dedičstvo našich predkov. Som presvedčený, že za nami nasledujúca generácia bude pokračovať v našom diele. Pripravujeme sa na 40. výročie založenia Pávieho krúžku v Mlynkoch. Myslím si, že štyridsiatka je aj v živote človeka pekný vek, nieto v živote jedného súboru. Pripravíme pre členov pekný program, dostanú darčeky, aby cítili, že ich máme radi, že sú pre nás dôležití. V Mlynkoch musí byť ľudový spevácky zbor, lebo tak ako spievajú Mlynčania, tak je to najkrajšie! 8. októbra pripravujeme jubilejné oslavy, na ktoré sme pozvali aj folklórny spevácky súbor Šarfianka zo slovenskej sesterskej obce Blatné. Môžem povedať, že kontakty medzi našimi obcami vybudovali práve členovia pávieho krúžku a prednedávnom, keď sme boli v Blatnom, uznali prácu vedúcich krúžku Gizely Molnárovej a Jozefa Sziveka. Na nich som tiež veľmi hrdý. Každý rok na jeseň oslavujeme našich dôchodcov, navštívime ich, pripravíme pre nich program, odovzdáme im darčeky. Ja sa s nimi veľmi rád stretávam, je to dobrý pocit vidieť ľudí, ako sa radujú.
- Čo vaše okolie. Ako sa pozerá na vás a na vašu prácu?
- Tu v našej uličke ešte nájdem ozajstných dobrých susedov. Bývame tu 27 rokov. Cestou domov sa mi prihovárajú tetky, sadneme si na „gang” a porozprávame sa. Tu ešte vládne typická dedinská atmosféra, tu sú ešte otvorené brány aj duše. My sme vyrástli v dedine, ktorá bola jednou veľkou rodinou.
- Aké úlohy by ste mali, keby vás opäť zvolili za starostu?
- Pracoval by som v záujme toho, aby sa ľudia zblížili, mali sa radi, aby vedeli oceniť prácu iných, aby neboli lakomí, nekričali na seba, aby bol pokoj. Ak už nebudem starostom, budem z celých síl pracovať na tom, aby sa slovenčina v Maďarsku a v Mlynkoch viac upevnila.
Náš rozhovor sme ukončili na balkóne starostovho domu, odkiaľ je nádherný výhľad na celú obec. Silné puto, ktoré ho k nej viaže, možno cítiť aj z jeho slov: „Pozrite, odtál ja vidím celú dedinu. Krajší výhľad si ani neviem predstaviť!”
