Predstavujeme vám nového člena SSB Pavla Beňa

Pred niekoľkými mesiacmi si budapeštianski Slováci zvolili nielen obvodné samosprávy, ale aj slovenskú samosprávu hlavného mesta, ktorá ich zastrešuje na úrovni teritoriálneho zboru. Kto pravidelne číta náš časopis, ten už iste vie, že v Slovenskej samospráve Budapešti od jesene pracuje popri dvoch doterajších a teda skúsených, aj päť nových poslancov. Jedným z nových je podpredseda zboru Pavol Beňo.

- Predtým, než ste odišli do dôchodku, pracovali ste v štátnej správe. Veľmi sa odlišuje práca vo volenom zbore od vašej predchádzajúcej profesie?

- S prácou národnostného poslanca sa teraz zoznamujem, ale priznám sa, nenazdával som sa, že budem mat' toľko povinností. S touto funkciou je spojených veľa administratívnych úloh, termíny odovzdávania jednotlivých dokumentov a projektov musia byť prísne dodržiavané a všetko má presný termín. Nekandidoval som preto, aby som sa stal funkcionárom. Na základe volebných výsledkov to vyšlo tak, že som sa dostal do samosprávy a 7-členný zbor ma požiadal, aby som sa stal podpredsedom. Našťastie, predsedníčka zboru Edita Hortiová je agilná, okrem toho je aj vynikajúcou organizátorkou, vďaka tomu sa nám darí. Vo svojom povolaní som sa naučil, ako veľmi dôležitá je dobrá databáza, dôkladná dokumentácia a dobré kontakty, hoci aj v štátnej správe.

- Čo je pre vás v tejto novej funkcii najväčšou výzvou?

- Naučiť sa postupy, ktoré vyžaduje táto práca, osvojiť si tie „grify“, vďaka ktorým môže byť vykonávaná činnosť úspešná. A tiež práca s ľuďmi, živé kontakty so spoločenskou základňou, aby som vedel zmapovať, o čo majú ľudia záujem, ako ich zmobilizovať. Aby to nebola samoúčelná záležitosť. Preto chodím na podujatia obvodných samospráv, sledujem diskusie, hovoríme o problémoch, ktoré majú. Snažíme sa zosúladiť ich činnosť s aktivitami SSB. V tom zohrávajú veľkú rolu aj koordinačné stretnutia, aby sme neorganizovali naše podujatia duplicitne, či dve akcie v tom istom termíne. Snažíme sa o to, aby boli podujatia čo najkvalitnejšie, a to hoci aj na úkor ich množstva. Viete, peňazí je málo, muziky chceme za ne veľa... Keď' sme zostavili plán našej činnosti, ešte sme nevedeli, koľko ich budeme mať k dispozícii. Výsledky grantov a súbehov vyhlásia až v máji, v júni. Aj dovtedy by sme však chceli organizovať podujatia.

- Môžem zabŕdnuť do vášho súkromia? Vieme, že máte dvoch synov...

- Áno, už dospelých synov, a mám aj jednu vnučku.

- Ste aktívny dôchodca. Aké máte hobby?

- Knihy. A prácu. Ešte vždy prekladám, tlmočím.

- Keby som bola zlatá rybka, ktorá vám spIní jedno želanie, čo by ste si priali?

- Rozhodne by som si prial, aby sme mohli zrealizovať všetko, čo sme si dali do pracovného plánu a nesklamali našich voličov.

- Máte aj nejakú „srdcovku“?

- Áno, mám. Na srdci mi leží organizovať také podujatia, vďaka ktorým by sa prehlbovali znalosti poslancov slovenských obvodných samospráv, ale aj občanov slovenského pôvodu o Slovensku, aby sme v nich prehĺbili kladný vzťah k svojim predkom, k materskému národu. Predstavujem si to tak, že by sme premietali filmy, organizovali besedy k rôznym výročiam, navštívili by sme obce, mestečká, odkiaľ sa kedysi prisťahovali naši predkovia do týchto končín, urobili by sme si do tých malebných krajov výlet. Možno by ani nebolo na to treba až tak veľa peňazí... Hoci, keby boli peniaze, neškodilo by ich použiť na zvýšenie nášho sebavedomia. Na prelome 19. a 20. storočia bola Budapešť vari najslovenskejšou lokalitou v Rakúsko-Uhorsku. Slovenský život, ktorý tu bol, hádam nezanikol nadobro.

E. Trenková
prevzaté z Budapeštianskeho Slováka

Foto: archív