Dlhé roky sme (inak oprávnene) nariekali, že naše národnostné samosprávy vlastne ani nie sú ozajstnými samosprávami, veď ak vôbec niečo, tak iba samy seba „samospravujú“. V uplynulom volebnom cykle však ako naše najvyššie menšinové volené zbory, tak aj kompetentné vládne orgány začali veľmi intenzívne pracovať v záujme toho, aby sme mali kultúrnu autonómiu už konečne nielen na papieri.
Vhodnú príležitosť pre podobné úvahy poskytla nedávna konferencia, usporiadateľom ktorej bol Úrad pre národné a etnické menšiny (ÚNEM). Jej početní účastníci rokovali o skúsenostiach zakladania a prevádzkovania inštitúcií, vytvárajúcich organizačné rámce kultúrnej autonómie menšín. Dejiskom prvého celoštátneho stretnutia predstaviteľov inštitúcií menšinových samospráv bolo Osvetové stredisko Nemcov v Maďarsku v meste Baja.
V rokoch 2003 - 2006 celoštátne menšinové samosprávy založili, resp. prevzali 34 škôl a kultúrnych zariadení. Na tieto ciele vyčlenili zo štátneho rozpočtu viac ako 1,7 miliardy forintov. Ustanovizne slovenskej menšiny z tejto sumy získali v porovnaní s ostatnými národnosťami najviac - takmer 22 percent. To znamená, že Celoštátna slovenská samospráva (CSS) dokázala najlepšie využiť nové možnosti, „v neľahkom boji o financie“ predbehla aj také početné menšiny akými sú Rómovia a Nemci. Vedeniu CSS a vlastne každému, kto sa o to pričinil, patrí poďakovanie a uznanie, veď podľa nášho presvedčenia ide o najväčší úspech CSS a celej našej Slovače od rozbehnutia práce slovenských samospráv. Deväť až desať vlastných inštitúcií už naozaj môže znamenať taký pevný základ, na ktorý možno vybudovať (donedávna iba často spomínanú) kultúrnu autonómiu Slovákov v Maďarsku. Inak povedané: prekročili sme istý symbolicky prah a teraz už vo zvýšenej miere (aj so zvýšenou zodpovednosťou) je aj na nás, ako ďalej...
Na konferencii v Baji niekto vtipne poznamenal, že zatiaľ ide v podstate o „skutočne existujúce virtuálne inštitúcie“. Podľa toho, kto ako to berie, ako to chce brať. Podľa ľudovej múdrosti „Ak neprší, nech aspoň kvapká“. Vieme, že terajší stav našich nových inštitúcií pre pesimistu môže znamenať napoly prázdny a pre optimistu napoly plný pohár. Obrazne by sa na túto tému ešte všeličo dalo povedať a najmä povymýšľať - aj o tom, že ten pohár konečne už aspoň nie je úplne suchý. Tak či onak, radosť zo spomínaného úspechu nám nemusí kaziť ani tá skutočnosť, že po pôrodných bolestiach nás čakajú ďalšie, sčasti aj nevypočítateľné a nepredvídateľné ťažkosti.