Predstavitelia EÚ, Maďarska, Rakúska a Slovenska sa v sobotu zúčastnili na poslednom kole osláv pri príležitosti vstupu 9 nových krajín do schengenského priestoru. Deň po zrušení hraníc sa ceremónia konala v Hegyeshalome.
Na slávnostnom otvorení hraníc sa zúčastnili: predseda Európskej komisie José Manuel Barroso, portugalský premiér zastupujúci predsednícku krajinu EÚ José Sócrates a taktiež premiéri Maďarska Ferenc Gyurcsány, slovenský predseda vlády Robert Fico a rakúsky minister vnútra Günther Platter. Rozšírenie schengenského priestoru je pre Európu veľmi dôležitým momentom, vyhlásil v sobotu v hraničnom trojuholníku Maďarska, Rakúska a Slovenska na hraničnom priechode Hegyeshalom - Nickelsdorf José Manuel Barroso a dodal, že sa teší na novú Európu spojenú v mieri, slobode a demokracii. Maďarský premiér Ferenc Gyurcsány uviedol, že hranice desaťročia rozdeľovali, ale teraz sa z tohto „územia nikoho” stáva pôda demokracie a slobody, ktorá už nebude rozdeľovať ale spájať. Slovenský premiér Robert Fico poďakoval za tento „nádherný vianočný darček pre všetkých obyvateľov Európy.” Slovinsko ako prvá krajina bývalej Juhoslávie, ktorá vstúpila do Európskej únie a eurozóny, bude odteraz kontrolovať aj 760-kilometrovú hranicu schengenského priestoru. V piatok o polnoci sa k 15 krajinám schengenského priestoru pridalo deväť nových krajín - Česká republika, Estónsko, Maďarsko, Lotyšsko, Litva, Malta, Poľsko, Slovensko a Slovinsko. V rámci Európy sa tak bude môcť voľne pohybovať celkovo 400 miliónov ľudí z 24 krajín. Pôvodnými signatármi Schengenskej dohody z roku 1985 boli Rakúsko, Belgicko, Dánsko, Fínsko, Francúzsko, Nemecko, Grécko, Island, Taliansko, Luxembursko, Holandsko, Nórsko, Portugalsko, Španielsko a Švédsko. Európska únia odhaduje, že náklady na rozšírenie schengenského priestoru, ktoré si vyžiadalo roky príprav, dosiahli približne miliardu eur, ktoré boli použité na zvýšenie bezpečnosti na vonkajších hraniciach zóny.
Rozšírenie Schengenu je nádherným vianočným darčekom pre všetkých ľudí Európy. Uviedol to predseda vlády SR Robert Fico pri otváraní maďarsko-rakúskeho hraničného priechodu Hegyeshalom-Nickelsdorf, kde sa zavŕšilo trojdňové symbolické „lámanie závor” pri vstupe nových členských krajín EÚ do schengenského priestoru. Predseda Európskej komisie José Manuel Barroso označil dnešný deň za veľmi významný a povedal, že EK je hrdá na novú Európu. Nový rozmer európskej integrácie a význam schengenského projektu vyzdvihol na slávnostnom akte v symbolickom trojuholníku Maďarska, Slovenska a Rakúska aj portugalský premiér José Socrates, ktorý povedal, že „všetci môžeme oslavovať slobodu, pretože Európa znamená slobodu”. Minister vnútra Rakúska Günther Platter konštatoval, že rozdelením hraníc je prekonané rozdelenie Európy. Zdôraznil význam slobodného pohybu obyvateľov Európy, ale zároveň poukázal aj na potrebu bezpečnosti. Premiér SR spolu s maďarským partnerom Ferencom Gyurcsányom a Güntherom Platterom potom odhalili pamätník vstupu nových členov do schengenského priestoru. Na záver Socrates pozdravil zhromaždených slovami „vivat Europa!”
Rozšírenie schengenského priestoru je pre Európu veľmi dôležitým momentom, vyhlásil na symbolickom slávnostnom otvorení hraníc v hraničnom trojuholníku Maďarska, Rakúska a Slovenska na hraničnom priechode Hegyeshalom - Nickelsdorf predseda Európskej komisie José Manuel Barroso. Zdôraznil, že odstránenie hraníc je pre všetkých otázkou dôvery a teraz v spojenej Európe si môžeme všetci dôverovať. Barroso vyhlásil, že sa teší na novú Európu spojenú v mieri, slobode a demokracie. Maďarský premiér Ferenc Gyurcsány uviedol, že hranice desaťročia rozdeľovali, ale teraz sa z tohto „územia nikoho” sa stáva pôda demokracie a slobody, ktorá už nebude rozdeľovať ale spájať. Slovenský premiér Robert Fico poďakoval za tento „nádherný vianočný darček pre všetkých obyvateľov Európy.”
Rozšírenie schengenského priestoru je pre Európu veľmi dôležitým momentom, vyhlásil na symbolickom slávnostnom otvorení hraníc v hraničnom trojuholníku Maďarska, Rakúska a Slovenska na hraničnom priechode Hegyeshalom - Nickelsdorf predseda Európskej komisie José Manuel Barroso. Zdôraznil, že odstránenie hraníc je pre všetkých otázkou dôvery a teraz v spojenej Európe si môžeme všetci dôverovať. Barroso vyhlásil, že sa teší na novú Európu spojenú v mieri, slobode a demokracie. Maďarský premiér Ferenc Gyurcsány uviedol, že hranice desaťročia rozdeľovali, ale teraz sa z tohto „územia nikoho” sa stáva pôda demokracie a slobody, ktorá už nebude rozdeľovať ale spájať. Slovenský premiér Robert Fico poďakoval za tento „nádherný vianočný darček pre všetkých obyvateľov Európy.”
Na trojhraničnom bode medzi Slovenskom, Maďarskom a Rakúskom pribudol kamenný labyrint pri príležitosti vstupu Slovenska do schengenského priestoru. „Je to malé bludisko s ostnatým drôtom a vchodmi aj východmi z troch strán, v jeho strede je symbol EÚ,” uviedol pre TASR autor objektu, architekt Peter Beňuška, ktorý ho realizoval s výtvarníkom Ferom Guldanom. Trojuholníkový labyrint postavili medzi doterajšími troma dvojhraničnými kameňmi a tak zapĺňa tzv. zem nikoho. Vraj v čunovskej krčme ten bod volajú Bermudský trojuholník. „Nový objekt symbolizuje dlhoročné blúdenie, kým sme si našli spoločnú cestu so susednými krajinami,” zdôvodnil Beňuška. Labyrint je zo žuly ako symbolu Karpát aj Álp a ďalší stavebný kameň je z Dunaja, ktorý nás tiež spája. Na popoludňajšom podujatí sa zúčastnilo asi dvesto občanov z tamojšieho trojhraničia. Slovensko zastupovali obyvatelia Petržalky, Rusoviec, Čunova, Jaroviec a nechýbal ani predseda Bratislavského samosprávneho kraja Vladimír Bajan. Maďarsko zastupovala najmä obec Rajka a Rakúsko Deutsch Jahndorf, po slovensky Nemecké Jarovce.
Na slovensko-maďarskej hranici pri gemerských obciach Kečovo a Aggtelek je už susedská lavička. S myšlienkou takejto lavičky, ktorá má byť unikátnym hraničným symbolom priateľstva a dobrého susedského spolužitia, prišli dvaja maďarskí priemyselní dizajnéri. Agentúru SITA o tom informovali zo spoločnosti Desing Slovakia. Polovica lavičky stojí na jednej, polovica na druhej strane hranice, uprostred lavičky je srdce, ktoré vzniklo spojením polovíc lavičky. Podobné lavičky budú osadené aj na hranici Maďarska so Slovinskom a Rakúskom, a to na menej frekventovaných miestach malého pohraničného styku, kde si ľudia môžu na lavičke oddýchnuť, porozprávať sa a uvedomiť si, aké zbytočné sú hranice medzi dobrými susedmi. Realizácia projektu je príkladom úspešnej medzinárodnej spolupráce. Autormi základného dizajnu lavičky sú českí dizajnéri Radek Hegmon a David Karásek, redizajn produktu na lavičku priateľstva vytvorili maďarskí dizajnéri Peter Kukorelli a Balász Orlai. Lavičky vyrobila spoločnosť mmcité, ktorá pôsobí v ČR, SR a v Maďarsku ako výrobca a dodávateľ mobiliára na verejné priestranstvá.
Za krásny a príjemný vianočný darček označilo mnoho Európanov zrušenie hraničných kontrol. Nechýbali medzi nimi ani Rakúšania a Slováci. Medzi tými, ktorí v noci z 20. na 21. decembra prišli na spoločný priechod v Bratislave - Bergu osláviť, že „na Vianoce sa hranice stali minulosťou”, nechýbal Gerhard Schődinger, rakúsky policajt a starosta prihraničnej obce Wolfsthal a jeho manželka, pochádzajúca zo Slovenska. Hoci ich o polnoci, keď hranice vstupom nových členov Európskej únie do Schengenu oficiálne padli, oddeľoval dav, dali si aspoň v duchu bozk, povedala pre Pravdu Marta Schődingerová. „Vnímam vstup Slovenska do Schengenu veľmi pocitovo, lebo sa do istej miery cítim ako symbol,” hovorí, spomínajúc: „Ako právnička som pracovala na colnom riaditeľstve, Gerhard robil ako colník vedľa v Bergu.” Spoznali sa 1. januára 1990. Vtedy ešte netušila, že po vyše sedemnástich rokoch bude spolu s manželom, otcom ich dvoch chlapcov, prežívať eufóriu na hraničnom priechode, kde sa zoznámili. „Vitajte v Schengene,” opakoval Gerhard Schődinger nespočetne veľa ráz slová, ktoré povedal aj pre Pravdu. Ako starosta obce, ležiacej tak blízko pri Slovensku, spojenej s Bratislavou mnohými aktivitami, to pokladá jednoznačne za úžasné, za veľký, kladný krok. „Nie každý je nadšený,” pripúšťa. Pád hraníc tak podľa neho nestačí, ak zostávajú v hlavách. V mnohých rakúskych ešte sú. Aj v hlavách politikov. „Postupne sa však strácajú, vidím to aj u nás vo Wolfsthale. Môžem to doložiť aj takým príkladom, že moja manželka učíslovenčinu piatich či šiestich dospelých Rakúšanov,” dodáva starosta, ktorý zaviedol pred pár rokmi výučbu slovenčiny na materských školách vo Wolfsthale a štyroch ďalších dedinách. „Nesmieme predsa dovoliť politike, aby nemyslela na pozajtrajšok,” tvrdí s narážkou na to, že prihraničné oblasti Rakúska pri Slovensku či Maďarsku budú kontrolovať aj vojaci - popri policajtoch, ku ktorým patrí aj on. „Musíme spoločne pracovať na tom, aby hranice celkom zmizli aj z hláv ľudí,” dodáva. Šéfuje Spoločnému rakúsko-slovenskému policajnému kontaktnému centru v Kittsee-Jarovciach. „Spoločné hliadky sme zaviedli dva mesiace po vstupe Slovenska do únie,” pripomína. Spoluprácu si pochvaľuje nielen on. Pre Pravdu ju potvrdil aj minister vnútra Günther Platter. „Nemôžeme však zaspať na vavrínoch. Keď ľudia budú slobodne cestovať, musíme im zaručiť bezpečnosť,” zdôrazňuje. „Je to krásne a pre Slovákov úžasné,” hovorí Marta Schődingerová. Na druhej strane chápe však aj obavy ľudív Rakúsku z toho, že teraz po zrušení hraničných kontrol budú mať zločinecké a prevádzačské bandy ľahšiu cestu aj do Rakúska. „Myslím, že zrušením hraničných kontrol sa tak veľa nezmení,” hovorí Pravde Michael Minarik z kaviarničky na námestí pri kostole vo Wolfsthale. Obavy svojich spoluobčanov z kriminality pokladá za „prehnané”. Oficiálne hranice padli. Vo východných prihraničných oblastiach budú podľa rozhodnutia vlády vo Viedni hliadkovať aj rakúski vojaci. Niektorí Rakúšania to vítajú, iní to pokladajú za nepotrebné, a hoci vojaci nesmú nikoho zastaviť a už tobôž nie kontrolovať, pozerajú sa na to ako na prejav istej nedôvery voči novým členom schengenského priestoru. „Mali by sme našim susedom dôverovať,” vyhlásila vo štvrtok rakúska ministerka zahraničných vecí Ursula Plassniková. Jej kolega, minister vnútra Günther Platter, je však opatrnejší. „Samozrejme, že aj mne ide o to, aby sa stará schengenská hranica stala minulosťou. Kontroly policajtov aj pozorovanie územia vojakmi na východnej hranici sú však logické. Do septembra 2008 ich budeme robiť aj v prihraničných oblastiach na zabránenie nelegálnych prechodov na naše územie aj kriminality,” vyhlásil. Potom situáciu vyhodnotia a zvážia, či budú vojaci hliadkovať aj ďalej.
Tritisíc pamätných listov s poslednými pečiatkami z bývalej colnice medzi Slovenskom a Maďarskom v Slovenských Ďarmotách v okrese Veľký Krtíš rozdávali pracovníci hraničnej polície počas osláv Bezhraničného dňa. Ten zorganizovali spoločne Banskobystrický samosprávny kraj a susediaca župa Nógrád v Maďarsku. Pamätné listy začali colníci rozdávať presne o druhej popoludní a zo strany ľudí bol o ne veľký záujem. „Sú a ešte len budú veľkou vzácnosťou,” tešil sa na ne aj päťdesiatročný Adolf Kabaluk z Leseníc, ktorý si nielen túto pamiatku, ale ani spoločnú akciu slovenskej a maďarskej strany na moste Ipeľ nenechal ujsť. Kabaluka teší, že do Maďarska po tabak, kam chodieva pravidelne, už bude môcť ísť bez akéhokoľvek preukazovania svojej totožnosti. Na posledné pečiatky v pamätnom liste sa tešil aj tridsaťsesťročný Alexander Račko zo Slovenských Ďarmôt. Na oslavu pádu hraníc však prišli aj mnohí cezpoľní. Starosta Mýtnej v okrese Lučenec Pavel Greksa poznamenal, že v ich obci sa voľakedy vyberalo mýto a doterajšie colnice boli tiež vyberači mýta - času. „Chcem zažiť na vlastnej koži koniec jednej z colníc a s veľkou radosťou si domov odnesiem listy s poslednými pečiatkami,” konštatoval. Zástupca riaditeľa oddelenia hraničnej polície policajného zboru v Slovenských Ďarmotách Radomír Gallo podotkol, že aj keď sa oslava zrušenia colnice konala až v piatok popoludní, colníci svoju činnosť ukončili o polnoci zo štvrtka na piatok. Pamätné listy pripravovali obe strany s predstihom a colníci ich pečiatkovali tento štvrtok. V piatok ich rozdali a hranica v Slovenských Ďarmotách sa definitívne stala minulosťou.
Komárno - Komárom ● Spojení!
Pre obyvateľov Komárna a Komáromu bude mať rozšírenie schengenského priestoru výnimočnú príchuť. Kedysi jedno mesto práve štátna hranica rozdelila na dve časti. Teraz sa fakticky opäť spoja. Kým v drvivej väčšine slovenských hraničných miest náš vstup do schengenského priestoru veľké vzrušenie nevyvoláva, v Komárne bude veľkou udalosťou. Sprevádzať ho budú oslavy a oblohu dokonca rozžiari veľkolepý ohňostroj. O tom, že blížiaci sa okamih je pre miestnych naozaj výnimočný, svedčia už niekoľko dní aj digitálne hodiny umiestnené na hlavnom komárňanskom námestí hneď vedľa budovy radnice. Nainštalovali ich z iniciatívy mesta a jeho primátora Tibora Bastrnáka, poslanca parlamentu a okresného šéfa SMK Neukazujú však presný čas, naopak, odratúvajú dni, hodiny a minúty zostávajúce do chvíle, keď sa aj na tunajšom slovensko-maďarskom hraničnom priechode skončia kon- troly a medzi dvoma časťami kedysi jedného mesta už nebude stáť žiadna bariéra. „Mám pocit, že niektorí ľudia sa tej chvíle už nemôžu dočkať,” poznamenáva jeden z policajtov, ktorí pred mostom spájajúcim Komárno a Komárom kontrolujú pasy a občianske preukazy. Hoci do Schengenu chýbal len týždeň, na návštevu tunajšieho hraničného oddelenia a fotografovanie v priestoroch hraničného priechodu sme potrebovali povolenie z ministerstva vnútra. Do posledných chvíľ brali všetko vážne aj policajti na „čiare”. Poctivo kontrolovali pasy a občianske preukazy a bude to tak vraj až do poslednej minúty. Nie je to však pre napätie v slovensko-maďarských vzťahoch, dôvod je prozaický. „Keby sme robili len symbolické kontroly, určite by sme pred pár dňami neodhalili osoby, po ktorých pátral Interpol, a nezadržali by sme ani 7 kilogramov kokaínu, ktorý prešiel cez celú Európu a my sme ho tu chytili,” hovorí hrdo riaditeľ komárňanského oddelenia hraničnej polície pplk. Ján Morvay. Úderom polnoci 20. decembra síce policajti prestanú ľudí kontrolovať, z hraníc však neodídu. „Zostávame v týchto priestoroch a zatiaľ aj v takých početných stavoch ako doteraz. Náhodné kontroly budeme vykonávať vo vnútrozemí,” dodáva. Na hraničnom priechode Komárno-Komárom bol vždy veľmi čulý pohyb, no v poslednom období sa ešte zvýšil. Presúvajú sa predovšetkým pracovné sily a najmä smerom von zo Slovenska. Pri Komárome je priemyselný park a do tamojších firiem dochádza za prácou asi 3-tisíc našich ľudí. Obojsmerne zase chodia ľudia za nákupmi. Niektoré obchodné reťazce totiž postavili hypermarkety na jednej strane hranice, ďalšie na druhej. „V tomto smere je ten pohyb približne rovnaký,” dodáva pplk. Morvay. Podľa jeho slov tunajší ľudia vnímajú zrušenie hraničných kontrol skôr tak, že im to uľahčí život. „Berú to ako historický proces, úplne pokojne a bez emócií,” tvrdí. „Zrušením hraničných kontrol sa tu nič nezmení, to vám hovorím ako obyvateľka Komárna, ktorá tu prežila celý život a tunajších ľudí dobre pozná. Tu sa totiž už nemá čo zmeniť, pretože sa všetko zmenilo,” hovorí Gabriela Kobulská, riaditeľka komárňanského Domu Matice slovenskej. Spojenie oboch miest podľa nej nie je len otázkou Schengenu. „Na tom sa tu pracovalo veľa rokov. Myšlienka Komárno-Komárom ako jedno mesto sa objavila prakticky hneď prvý deň po revolúcii, keď začali hovoriť o tom, že treba dať nové tabule. Mnohí Slováci prechádzajúci Komárnom si vtedy mysleli, že už sú za hranicou, a čudovali sa, že ich nikto nezastavil. Dostávali totiž propagačné materiály, v ktorých bolo mesto uvedené pod názvom Komárom,” tvrdí. Spolužitie maďarskej väčšiny a slovenskej menšiny v takmer 37-tisícovom meste vníma Gabriela Kobulská veľmi citlivo. Pripomína, ako vedenie mesta bránilo matičiarom umiestniť na verejné priestranstvo sochu sv. Cyrila a sv. Metoda, aj ďalšie podobné prípady. „Veď my tu nemáme slovenský pamätník. Štefánikovu sochu, ktorá tu stojí, sme si museli kedysi vybojovať až v Prahe. To sú veci, ktoré ma už nebaví stále memorovať. Viem však jedno, odo dňa, ako vstúpime do Schengenu, sa budú mať Slováci v Komárne opäť o čosi horšie, pretože sebavedomie a arogancia Maďarov znovu stúpnu,” dodáva. Spojenie oboch miest, ku ktorému podľa Gabriely Kobulskej fakticky už dávno došlo, sa vraj prejavuje aj vo veľmi úzkej spolupráci oboch samospráv. „Spolupracujú tak, ako keby išlo o jedno mesto, koordinujú všetky svoje kroky,” tvrdí. Dôkazom majú byť aj spoločné oslavy k vstupu do Schengenu, ktoré sa na hranici chystajú. „To, že sa bude oslavovať v Petržalke, že tam budú premiéri píliť rampu, je prirodzené. Tam bola kedysi železná opona. Tu však nebola nikdy. Nemyslím si teda, že je adekvátne robiť pompézne oslavy na tejto hranici, ktorú tu dávno prechádzame len s občianskym preukazom,” dodáva Gabriela Kobulská. „Musíme koordinovať kroky samospráv, Komárno a Komárom sú predsa dve susedné mestá na brehoch jednej rieky. Naša spolupráca je navyše veľmi dobrá a osvedčila sa. Keď sa objaví nejaký problém, hocikedy si zavoláme, stretneme sa a riešime každodenné veci. Schengen môže túto spoluprácu len zlepšiť,” rozháňa obavy prednosta komárňanského mestského úradu Peter Kovács. Netají sa však tým, že zrušenie hraničných kontrol, ktoré bude znamenať faktické spojenie oboch miest, môžu ľudia vnímať ako satisfakciu. To, že by sa však mestu opäť vládlo z jednej radnice ako v časoch Rakúsko-Uhorska či počas druhej svetovej vojny, však dnes považuje za nemožné. „Spoločná samospráva je teraz len fikcia, aj keď nevieme, ako sa to v Európskej únii bude v budúcnosti vyvíjať,” hovorí. Oslavy, ktoré deň po zrušení hraničných kontrol medzi Komárnom a Komáromom vypuknú, budú stáť asi milión korún a rovným dielom ich budú financovať samosprávy oboch miest. Ich spojenie bude symbolizovať hneď prvý bod programu. Žiaci základných a stredných škôl z oboch miest vytvoria živú reťaz medzi radnicami.
Na pravú stranu rieky Dunaj sa Komárno začalo rozširovať v roku 1896, keď bola k nemu administratívne pripojená dedina Újszöny, dnešné mesto Komárom. Štyri roky predtým medzi nimi vyrástol Alžbetin most, prvé pevné spojenie dunajských brehov v týchto miestach. Po skončení prvej svetovej vojny rozdelila mesto štátna hranica prechádzajúca stredom rieky. Väčšiu, severnú časť Komárna obsadili v januári 1919 československí legionári, južná časť zostala v Maďarsku. Rozdelenie nebolo bezbolestné. Maďarské vojská sa viackrát pokúsili časť mesta na ľavom brehu obsadiť, československá posádka sa však udržala. O tom, že tu prebiehali ťažké boje, svedčí aj pomník na komárňanskom cintoríne, venovaný 25 československým legionárom, ktorí v boji o mesto padli. Trianonská zmluva podpísaná o rok neskôr status Komárna ako hraničného mesta potvrdila. Bolo ním až do novembra 1938, keď ho v zmysle Viedenskej arbitráže pričlenili k Maďarsku, čím sa obe časti mesta na brehoch Dunaja znovu spojili. Takýto stav trval počas celej druhej svetovej vojny. Súčasťou Československej republiky a jej hraničným mestom sa Komárno opäť stalo 30. marca 1945, po prechode frontu. Československí legionári bránia v roku 1919 na Alžbetinom moste štátnu hranicu. Už teraz fungujú na štátnej hranici zmiešané slovensko-maďarské policajné hliadky. Po vstupe do Schengenu sa presunú do vnútrozemia.