Dlhý rok Jánosa Kádára ● Slovenskí a maďarskí historici o 68. roku
Slovensko v roku 1968 bolo témou diskusie slovenských a maďarských historikov, ktorú usporiadali nedávno v Slovenskom inštitúte.
Spoluorganizátorkou podujatia, ktoré sa viaže k 40. výročiu Pražskej jari, bola Slovenská samospráva VIII. obvodu Budapešti, ktorá - ako povedal vo svojich úvodných slovách jej predseda Kazimír Kápolnai - od roku 2000 organizuje spoločne so Slovenským inštitútom prednášky na historické témy. Podujatie moderoval historik László Szarka, mimochodom rodák z Galanty, ktorý okrem toho, že je riaditeľom Ústavu pre výskum národných a etnických menšín Maďarskej akadémie vied, je jedným z pilierov spolupráce maďarských a slovenských historikov. Ako povedal na úvod, obec slovenských historikov zastupovali pracovníci najvýznamnejšej dielne skúmania dejín na Slovensku, Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Ich partnerom z maďarskej strany bol riaditeľ Ústavu pre výskum revolúcie roku 1956 János M. Rainer. Na úvod o Slovensku v roku 1968 László Szarka uviedol niektoré málo známe fakty. Napríklad to, že kým na demografickom prírastku Československa sa Slovensko podieľalo 80 percentami, iba 10-15 percent nových pracovných príležitostí pripadlo na jeho územie.
Medzi ekonomickými príčinami pokusu o reformu socializmu sovietskeho typu historik Stanislav Sikora spomenul vedecko-technickú revolúciu v 50. rokoch, ktorá mala svoj význam pre konkurenčný boj so západom, pričom vo vtedajšom Československu, najpriemyselnejšej krajine socialistického bloku, boli dané podmienky pre jej využitie. Medzi politické príčiny patrili rehabilitácie v roku 1963, v dôsledku čoho padla bariéra strachu a začala sa mierna liberalizácia režimu. V roku 1967 nastala kríza vo vedení komunistickej strany a z konfliktu reformných síl na čele s Alexandrom Dubčekom a dogmatickým krídlom vedeným Antonínom Novotným vyšiel víťazne A. Dubček, ktorý bol v januári 1968 zvolený za generálneho tajomníka strany. Veľký vplyv na spoločnosť mal rozmach kritickej žurnalistiky po obnovení Literárnych listov v júni 1967. Na stránkach časopisu sa kritizovalo predchádzajúce obdobie, ale aj Sovietsky zväz, čo bolo signálom pre prudký rozvoj občianskej spoločnosti. Vydanie akčného programu komunistickej strany v apríli 1968, ktorý obsahoval plány na demokratizáciu strany, zakotvoval základné občianske práva a potrebu federalizácie Československa, v určitých sektoroch dával priestor pre podnikanie a súkromné vlastníctvo, prišlo neskoro: spoločnosť sa už neuspokojila s plánovanými reformnými krokmi. Sovietsky zväz a jeho spojenci pozorne sledovali udalosti v ČSSR. Generálny tajomník Maďarskej socialistickej robotníckej strany János Kádár, ktorý tiež presadzoval postupnú liberalizáciu, bol zo začiatku toho názoru, že v Československu nejde o kontrarevolúciu.
Vedúci oddelenia najnovších dejín Historického ústavu SAV Miroslav Londák sa zmienil o koreňoch plánovanej hospodárskej reformy, ktoré siahali do hospodárskej krízy, ktorá postihla krajiny začiatkom 60. rokov. Podstatnou črtou navrhovanej reformy bolo spojenie plánovania a trhu, aby mohli podniky samostatnejšie vystupovať aj na zahraničných trhoch. Už počas prípravy reformy sa poukazovalo na to, že v priemysle na Slovensku sa zavádza zastaralá technika, produkujú sa takmer výlučne suroviny a polotovary atď. Po nástupe nového vedenia strany začiatkom 68. roka bola reforma paradoxným spôsobom pozastavená, do popredia záujmu sa dostala demokratizácia spoločnosti. Sovietsky zväz hodnotil reformu ako návrat ku kapitalizmu, ale proti bola aj silná vrstva byrokracie, ktorá sa obávala straty pozície. Preto nedošlo k schváleniu patričných zákonov.
Jozef Žatkuliak upriamil pozornosť na to, že československé udalosti sa odohrali v období, keď boli USA zaneprázdnené vojnou vo Vietname, vrcholilo sovietsko-čínske napätie a po celej Európe sa diali študentské pohyby. Slovenská národná rada v marci 1968 vystúpila s požiadavkou usporiadania štátu na princípe federalizácie. Je zaujímavé, že niektorí českí politológovia dodnes tvrdia, že Slovensku záležalo viac na federalizácii ako na demokratizácii. Pričom na Slovensku, takisto ako v Čechách, sa dbalo o hospodársku reformu, o zabezpečenie ľudských práv a reformu volebného práva. V auguste 1968 sa pripravovala nová ústava, ktorá predpokladala reformu politického systému, legalizovanie reformného procesu a plánovalo sa vypísanie všeobecných volieb. Moskva videla v snahách o federalizáciu štátu spochybňovanie vedúcej úlohy strany a udalosti vyústili v auguste 1968 do intervencie vojsk piatich socialistických krajín. V októbri, po mnohých kompromisoch, došlo k schváleniu ústavného zákona o československej federácii a parlament bez určenia časového vymedzenia schválil dočasný pobyt sovietskych vojsk.
Podľa slov Jánosa M. Reinera maďarské politické vedenie a osobne János Kádár ambivalentne sledovali československé udalosti. V januári 1968 bola aj v Maďarsku zavedená hospodárska reforma, ale bez snahy o reformu politického systému, k čomu viedlo spomalenie tempa ekonomiky začiatkom 60. rokov, pričom po revolúcii v r. 1956 sa pripisoval veľký význam životnej úrovni obyvateľstva. Kádár prejavoval sympatie voči Pražskej jari a osobne sympatizoval s Dubčekom, ale demokratizáciu považoval za nebezpečnú. Pomerne dlho sa nechcel zúčastniť ani vojenského zásahu, presviedčal Dubčeka, aby skoncoval s kontrarevolučnými živlami, kým to neurobí niekto iný. Zástancom intervencie sa stal iba neskôr, čo hodnotilo sovietske politbyro ako veľké víťazstvo. Jeho rozhodnutie prinieslo krátkodobo úspechy, veď maďarská reforma mohla ešte dlho pokračovať. Zároveň sa nastolí otázka, aké mala možnosti pohybu takáto malá krajina a či ich plne využila. Maďarská spoločnosť sa o udalostiach viac dozvedela iba po 21. auguste a pravdepodobne pociťovala sympatie voči malému stredoeurópskemu štátu, ktorý sa snažil o zlepšenie svojho postavenia. V januári 1969 sa na prejav protestu proti okupácii na schodoch Národného múzea v Budapešti podpálil 17-ročný študent Sándor Bauer.
János Kádár ● Falošný priateľ Alexandra Dubčeka