Rôzne názory na Slovenský štát ● Vznik štátnosti oddeliť od režimu
Udalosti sa dajú pochopiť len v celoeurópskom kontexte. ● Vznik vojnovej Slovenskej republiky považuje väčšina politikov za pozitívny akt, ktorý je potrebné oddeliť od neskoršieho konania popredných politikov krajiny.
Podľa poslanca Bélu Bugára (SMK) boli slovenskí predstavitelia hračkou v rukách Adolfa Hitlera - buď mu slúžili, alebo ich zničil. „Problém nie je vo vzniku štátu, ale v spolupráci s nacistickým Nemeckom,” povedal Bugár. Podľa predsedu poslaneckého klubu SNS Rafaela Rafaja by bolo nenáležité, „keby sme so špinavou vodou z vaničky režimu Slovenského štátu za každú cenu vylievali aj dieťa prvej slovenskej štátnosti”. Zhodol sa na tom s podpredsedom vlády Dušanom Čaplovičom (Smer-SD), ktorý vytkol politickej reprezentácii servilnosť voči Tretej ríši. „Nemusela byť až tak v predklone,” povedal Čaplovič. Rafaj zdôraznil, že udalosti sa dajú pochopiť len v celoeurópskom kontexte. „Bolo by priliehavé pozerať sa na to cez prizmu malého národa a štátu pod tlakom hegemóna,” upozornil na medzinárodnú situáciu v období vzniku vojnovej republiky. Hodnotenie tohto obdobia považuje za veľmi komplikované a nemožno ho vykonať bez porovnania s udalosťami v iných štátoch. Rafaj ocenil, že štát vznikol legitímne a demokraticky rozhodnutím parlamentu. Na margo obmedzenia práv židov povedal, že „podobne ako za komunizmu sme sa nemohli vyhnúť potláčaniu práv, lebo v systéme prevládal jeden hegemón”. Položil si otázku, či by sa udalosti vyvíjali rovnako, ak by českí partneri boli voči Slovákom ústretovejší alebo keby veľmoci v Mníchove nezapredali Československo Hitlerovi. S označením „vojnová republika” nesúhlasí, lebo vznik štátu nebol dôsledok vojny, ale predchádzalo mu 20-ročné autonomistické hnutie. Transporty židov zo Slovenska považuje podpredseda KDH Martin Fronc za najhoršie obdobie slovenskej histórie. „Za transporty židov sme platili, nemôžeme sa vyviňovať,” dodal Čaplovič. Poslanec ĽS-HZDS Ján Kovarčík uviedol, že transporty sa realizovali aj v iných krajinách a napríklad z Maďarska vyviezli židov viac. „Nežil som v tom období, informácie mám od rodičov a starých rodičov. Celkovo štát vnímam negatívne,” zhrnul svoj postoj k problematike. Čaplovič na záver dodal, že udalosti počas existencie slovenského štátu sú poučením pre cirkev, aby fungovala oddelene od štátu. „Lídri slovenského štátu zlyhali dva razy - ako politici, aj ako predstavitelia cirkví,” uviedol na záver. Rafaj si z udalostí berie historické varovanie: „Bez absolútnej suverenity a zvrchovanosti rozhodovania a národných záujmov neurobiť ani krok navyše, pretože vždy sú tu silnejšie tlaky a záujmy veľmocí.” Podľa Fronca by sa udalosťami v rokoch 1939-1945 nemali zaoberať politici, ale skôr historici. Myslí si, že politici by sa mali venovať skôr otázkam prítomnosti a budúcnosti. „Apelujem na politikov, aby nepolarizovali spoločnosť a nechali historikom čas, aby mohli urobiť hodnotenie,” zakončil Fronc.
V maďarskom povedomí vo vzťahu k Slovensku vznik slovenského štátu nezaujíma centrálne miesto, na obdobie Tisovho štátu neexistuje v Maďarsku presne vykryštalizovaný názor. Povedal to pre TASR pri príležitosti výročia vzniku slovenského štátu maďarský historik István Kollai, podľa ktorého ale vo výučbe dejín a politickom zmýšľaní sa vyzdvihuje to, že išlo o fašistický bábkový štát. Podľa jeho slov je to podobné aj v slovenskom ponímaní, tam sa však ten pohľad združuje s dimenziami výstavby štátu, národa, ktoré ale už dostávajú väčší dôraz. „Z maďarského pohľadu sa viac vyzdvihuje tá skutočnosť, že išlo o fašistický bábkový štát. Často sa napríklad spomína a v povedomí je skôr ten prvok, že to bol prvý štát, odkiaľ začali deportovať Židov spomedzi štátov tohto regiónu,” dodal. Ako zdôraznil, táto etapa slovenských dejín sa objavuje v maďarskej spoločnosti historikov a v politickom živote najviac prostredníctvom činnosti poslanca Slovenského snemu - Jánosa Esterházyho. Ten je z maďarského pohľadu vzorovým obrazom menšinového politika, zvlášť na konzervatívnej strane politického spektra, kam Esterházyho možno zaradiť. „Na slovenskej strane je zas známe, že postoj k nemu je nejednoznačný. V Maďarsku vnímajú výrazne aj tú skutočnosť, že Esterházy bol jediným poslancom snemu, ktorý sa na Slovensku postavil proti zákonu o deportácii Židov,” poznamenal historik. O Jozefovi Tisovi možno podľa neho povedať iba názor obce historikov v Maďarsku, lebo jeho osoba nerezonuje v kruhoch spoločnosti. „V negatívach maďarsko-slovenských vzťahov nie je otázka slovenského štátu natoľko exponovaná, ale o Tisovi sa hovorí asi toľko, že jeho vzťah k Maďarom bol tiež rozporuplný. Niekedy prejavoval snahy o zmierenie, akoby o určité vyrovnanie, pričom v skutočnosti nikdy nedokázal hľadieť na Maďarov s akousi dôverou,” konštatoval Kollai, podľa ktorého sa v Tisovej politike aj osobnom zmýšľaní vždy objavili znaky protimaďarského fanatizmu. Rozdiel v ponímaní maďarskej strany oproti slovenskej strane je podľa historika v tom, že Maďarom vôbec nie je známa úloha Vojtecha Tuku. Tiso stojí v maďarskom povedomí v centre zhmotnenia obrazu slovenského štátu, a v slovenskom výklade zas dostávajú dôležité miesto aj iné osoby, akým bol Alexander Mach alebo Tuka, ktorí boli v slovenskom obraze „diabolickými” osobnosťami za akýmsi zvíjajúcim sa Tisom. „Z maďarskej strany je Tiso negatívnou osobnosťou, ktorá svojim správaním tak trochu sklamala katolícku cirkev alebo dokonca jej spravila zle, a ktorá sa stavala voči Maďarom s nenávisťou. Najčastejšie ho charakterizujú v Maďarsku takýmto spôsobom, čo je - zdá sa trocha surová charakteristika. Bolo by možné obraz o Tisovi trocha zjemniť, ale takýto obraz vládne v maďarskom povedomí, v tábore maďarských historikov,” uzavrel Kollai. Mladý historik Kollai (narodený v roku 1980), je výkonným riaditeľom nadácie Terra Recognita Za stredoeurópsky dialóg, ktorá vznikla v roku 2005. Jedným z jej hlavných cieľov je zlepšenie vzťahov so susednými krajinami Maďarska prostredníctvom dialógu s väčšinovými spoločenstvami týchto krajín, ale aj rozširovanie vedomostí maďarskej spoločnosti súvisiacich so strednou Európou. Kollai publikuje články o histórii slovensko-maďarských vzťahov a nadácia Terra Recognita pripravuje v tomto mesiaci vydanie publikácie Rozštiepená minulosť s rovnakou témou.
Členovia občianskeho združenia Slovenská pospolitosť 15. marca na Martinskom cintoríne pri príležitosti 69. výročia založenia slovenského štátu položili veniec na hrob vtedajšieho prezidenta Jozefa Tisa. Následne sa presunuli k hrobu predsedu vlády slovenského štátu Vojtecha Tuku. Na pokojné zhromaždenie dozeralo aj niekoľko policajtov. Vodca pospolitosti Ivan Sýkora vo svojom príhovore adresovanom niekoľkým desiatkam prítomných ľudí zdôraznil, že 14. marec je najväčším sviatkom Slovákov a slovenských dejín. „Dosiahnutie samostatnosti slovenského národa a vznik slovenského štátu nebola jednoduchá záležitosť a neudiala sa za jeden deň u Adolfa Hitlera tak, ako nám to predostierajú mnohí historici zaťažení minulosťou,” vysvetlil. Sýkora tiež vyslovil nesúhlas s tvrdením, že slovenský štát bol satelitom nacistického Nemecka. „Keby to bola pravda, museli by napríklad vždy a všade na budovách viať ríšske vlajky tak, ako tomu bolo v protektoráte u susedov. Je prirodzené, že kolonizátor si značí svoje teritórium,” podčiarkol a pýtal sa, čo potom znamenajú vlajky Európskej únie, ktoré vídať na budovách dnes. „Tie modré okupačné handry s hviezdičkami nám oznamujú, že my Slováci už nie sme samostatní, stratili sme svoju suverenitu a podliehame cudzím zákonom a záujmom,” mieni Sýkora. Ako omyl označil tvrdenia, že históriou nie je potrebné sa zaoberať a že dôležitá je budúcnosť, a nie minulosť. „Kto takto koná, nahráva nepriateľom nášho národa. Ako sa môže niekto nazývať Slovákom, keď nevie nič o svojej histórii?,” opýtal sa na záver s tým, že na budúci rok, ktorý bude okrúhlym 70. výročím slovenského štátu, by uvítal celoslovenské oslavy. V samotný deň výročia vzniku slovenského štátu, teda 14. marca, navštívili Tisov hrob aj stúpenci Slovenskej národnej jednoty a spoločnosti Doktora Jozefa Tisa.
Približne sto ľudí si 15. marca v Čakajovciach pri Nitre pripomenulo 69. výročie vojnovej Slovenskej republiky (1939-1945), z toho asi 30 tvorili členovia Slovenskej pospolitosti. Zaspievali súčasnú hymnu i hymnu slovenského štátu „Hej Slováci...” a národne ladené piesne. Po krátkom príhovore položili veniec k soche prezidenta Jozefa Tisa, ktorá stojí v Panteóne slovenských dejateľov v obci. Podujatie zorganizovalo občianske združenie Slovenské hnutie obrody. Jeho šéf Róbert Švec sa v príhovore vyjadril aj k nezávislosti Kosova, ktorú neuznáva. „Kosovo nikdy nenazveme štátom a budeme pracovať dovtedy, kým sa nevráti tam, kam patrí - do slovanských rúk. V ten deň sa z votrelcov stanú obete slovanskej spravodlivosti a Srbom vrátia Kosovo a my si vezmeme naše dejiny a osobnosti,” vyhlásil. Narážal tým na kontroverziu okolo slovenského štátu a Tisa. „Dnes nám naši domáci duševní analfabeti hania všetko, čmárajú nám a gumujú dejiny, šliapu po veľkých osobnostiach slovenského národa,” dodal. Na zhromaždení už tradične zarecitoval vlastnú báseň na Tisovu pamiatku Michal Števko, Tisov bývalý žiak. Zúčastnil sa aj na exhumácii údajného Tisovho hrobu a tvrdí, že svojho učiteľa ihneď identifikoval podľa rámu okuliarov a krížika, vzorky DNA vraj nepotrebuje. Na priebeh podujatia dohliadalo 20 policajtov. Krajský policajný riaditeľ Ján Štark pripomenul, že kontroverzná Slovenská pospolitosť je ako politická strana síce zakázaná, ale občianske združenie je povolené. Bývalý šéf Slovenskej pospolitosti Marián Kotleba novinárom povedal, že si sem prišiel pripomenúť odkaz prvého slovenského štátu a „nášho jediného prezidenta Jozefa Tisa, ktorý znie - Slovák má byť vždy Slovákom a nemá sa nechať ovládať buď pánmi zo zahraničia - či už vrahovia z NATO alebo Európska únia, alebo domácimi zradcami, ktorými je napríklad súčasná vláda.” Ľudia by sa podľa jeho názoru mali zamyslieť, či je to národná vláda, ktorá národovcov a vlastencov odmieňa prítomnosťou policajtov. Slovenská pospolitosť - Národná strana bola extrémistická nacionalistická politická strana pôsobiaca na Slovensku v rokoch 2005 a 2006. Ministerstvom vnútra SR bola zaregistrovaná 18. januára 2005, ale 1. marca 2006 Najvyšší súd SR rozpustil túto stranu, pretože jej politická činnosť bola v rozpore s Ústavou SR. Slovenská pospolitosť v súčasnosti pôsobí vo forme občianskeho združenia. V Česku spolupracuje s extrémistickým Vlasteneckým frontom.
Ak by nebolo prvej Slovenskej republiky nebolo by podľa poslanca Národnej rady za SNS Jozefa Rydla ani druhej SR. „14. marec je významným dňom v dejinách Slovákov. Vyhlásenie samostatnosti Slovenským snemom bolo signálom medzinárodnému spoločenstvu, že sú tu aj Slováci,” povedal Rydlo. Podľa neho je evidentné, že SR pred 69 rokmi nevznikala ako totalitná, ale naopak, absorbovala republikánske zásady Československej republiky. Zároveň však dodal, že režim prvej SR bol totalitný. „Z dnešného hľadiska a z morálneho hľadiska bol vtedajší režim zavrhnutiahodný, pretože sa odklonil od prirodzeného práva,” uviedol Rydlo. Podľa neho však je rozdiel medzi režimom a štátom. „Spochybňoval niekto Československú republiku po roku 1948? Mala demokratický charakter? Mala demokratický charakter Československá socialistická republika? Spochybňoval niekto jej existenciu?” opýtal sa Rydlo. Podľa Rydla prezident vtedajšej SR Jozef Tiso urobil, čo mohol. „Či však urobil všetko, nechám na posúdenie histórie a Božej spravodlivosti,” uviedol Rydlo. Myslí si, že ak by Tiso odstúpil, po ňom by prišli radikáli, ktorí by zo Slovenska urobili nacistický štát. Rydlo zdôraznil, že SR urobila veľa dobra, ale vplyvom radikálov aj mnoho zla. „Biľag vyvážania Židov zostane. Ale keď sa vláda dozvedela, čo sa s nimi deje, transporty zastavila,” zdôraznil poslanec SNS. Podľa neho protižidovské nálady nemali antisemitský charakter, ale sociálny.
Pred 59 rokmi vznikol Slovenský štát. 14. marec však naďalej rozdeľuje historikov aj verejnosť. Kým jeden tábor mu vyčíta sympatie k nacistickému hitlerovskému Nemecku a vinu na zavraždení tisícov Židov, druhý o ňom hovorí ako o zavŕšení snáh Slovákov o vlastnú štátnosť. Ústrednou postavou marcových udalostí bol katolícky kňaz a politik Jozef Tiso. Podľa historika Petra Sokoloviča Slovenský štát a priori vyhlásiť nemusel. V tej dobe to však bolo podľa neho najoptimálnejšie riešenie. „Maďari a Poliaci mali záujem o slovenské územie. Ak by Slovenský štát nebol 14.marca vyhlásený, Slovensko by sa s najväčšou pravdepodobnosťou rozdelilo medzi Maďarsko, Poľsko a Tretiu ríšu. Vyhlásenie Slovenského štátu treba brať aj z tohto ohľadu.” Pripomeniem, že v novembri 1938 počas viedenskej arbitráže zástupcovia Nemecka a Talianska rozhodli o pripojení juhu Slovenska k Maďarsku. Jozef Tiso to vtedy oznámil v rozhlasovom vysielaní. „Slováci a Slovensky, dnes vo Viedni arbitrážna komisia, ktorej bolo predložené určiť hranice Slovenska, upravila naše hranice voči Maďarsku podľa novej úpravy hraníc Slovenska. Takmer 20 % slovenského národa bude musieť žiť v Maďarsku.” Po Novom roku sa začalo nahlas hovoriť o vyhlásení samostatnosti. Potom, čo Praha tvrdo reagovala na separatistické tendencie Slovenska, bol 10. marca vyhlásený výnimočný stav. 13. marca sa uskutočnilo kľúčové stretnutie v Berlíne. „Nemecká tlačová kancelária oznamuje - dnes odpoludnia prijal ríšsky kancelár a vodca Adolf Hitler predsedu slovenskej vlády Mons. Dr. Jozefa Tisu a ministra Dr. Ferdinanda Ďurčanského.” Dostali ultimátum - buď sa Slovensko rozdelí medzi Maďarsko a Poľsko, alebo vznikne samostatný štát. O tom, čo si politici vybrali, vieme z dejín. Jozef Tiso: „Drahý národ slovenský, deň 14.marec 1939 je rodným dátum samostatného Slovenského štátu.” Podľa historika Dušana Kováča tak vznikol štát z vôle Adolfa Hitlera. „Nebolo to zavŕšenie nejakého tisícročného úsilia, to sú všetky rozprávky pre malé deti. Historické fakty ukazujú - tento štát nechceli Slováci, chcel ho Hitler a dotlačil k tomu slovenskú ľudácku špičku.” Aj na polarizácii historikov vidno, že je téma Slovenského štátu veľmi živá, povedal historik Peter Sokolovič. „Najmä po roku 1989 slovenskí historici, najmä mladá generácia historikov, začína pracovať aj na témach, ktoré boli pred rokom 1989 tabuizované. Začínajú sa búrať mýty.” Podľa Dušana Kováča sa však Slovensko s týmto obdobím ako celok nikdy nevyrovnalo. Vyrovnávanie sa s vlastnými dejinami je totiž podľa jeho slov nesmierne zložitý proces.