Píšu o nás... ● Zrkadlenie Mlynkov v domiciloch Slovákov

Finančná dotácia na stavbu nového sídla či odkúpenie jestvujúceho Slovenského domu (á la Békešská Čaba) by nemala predstavovať problém, keby osud (nielen tejto) komunity Slovákov nebol ľahostajný Budapešti aj Bratislave.

Nie je to pritiahnuté za vlasy, len sa treba troška zorientovať. Slovenský inštitút, niečo ako Slovenský dom v Mlynkoch, je umiestnený v samom centre Budapešti na Rákócziho 15. S poslednými udalosťami v Mlynkoch to síce nesúvisí, ale (čo nebolo, môže byť) existenčné podmienky obidvoch inštitúcií sú si podobné. Budovy tu ani tam nepatria do slovenského vlastníctva, i keď v hlavnom meste to mohlo byť naše už za blahých socialistických čias. Československý štát totiž financoval rekonštrukciu tejto budovy, ktorej polohová renta bola už vo vtedajších časoch azda cennejšia ako nominálna hodnota celej stavby. Lebo tak je to od nepamäti, stavba je zameniteľná, ale pozemok na správnom mieste je nenahraditeľný. Československý štát nebol dobrý hospodár. Od päty po hlavu zrekonštruoval budovu, ktorá mu nepatrila, a bolo len otázkou času, kedy sa stane už iba trpeným nájomníkom. V roku 1991 bola ponuka kúpiť celý dom za 160 mil. forintov (predstavovalo to desaťročné nájomné), no Praha ponuku neprijala. Po rozdelení štátu Česi budovu prenechali Slovákom, nech si pohrajú s jej osudom na vlastné trovy. A tak sa slovenská spoluúčasť na prenájme začala zmenšovať od zlomového roku delenia. Časť zadného traktu obsadil Stredoeurópsky kultúrny inštitút (maďarského pôvodu a zameraním na domáce záujmy v stredoeurópskom priestore), Slovenskému inštitútu zostala stále exkluzívna ľavá strana domu a v prednej pravej časti našlo miesto na svoje aktivity obchodné oddelenie slovenského veľvyslanectva. Už sa však nevyužíva jedna strana prízemia na priamy obchod (sklo, porcelán, suveníry a pod.), čo však z pohľadu (ne)prezentácie Slovenska na jednej z najrušnejších ulíc mesta nebol dobrý zámer. Investícia na rekonštrukciu budovy sa prenájmom anulovala do roku 1993. Kúpou mohla byť aktuálna cena domu uhradená namiesto faktúr za nájomné už pred piatimi rokmi. Nič strašné sa však nedeje, pokiaľ je nájomná zmluva nastavená tak, že by sa ani nemohlo nič mimoriadne udiať, ale čo v prípade vice versa: všetko naopak ako v Kocúrkove alebo v Mlynkoch? Zatiaľ nič viac iba hypotéza pomocou slova keby. Lebo táto budova má svoje dejiny od roku 1831 ako Hôtel du cheval blanc, resp. Fehér ló fogadó (Hotel u bieleho koňa). Jeho služby využívali aj Ferenc Liszt, Richard Wagner, Ferenc Erkely aj Sándor Petőfi, legendárny básnik (našiel tu občas aj ponuky na rozkoše). Mal sem blízko, lebo býval v dome oproti, kde podnes visí tabuľa, že tu bolo miesto jeho posledného pobytu. To však len na okraj, aby úvaha o význame domu nevisela vo vzduchu.

Ľahšiu úlohu ustrážiť si svoj domicil majú Slováci v Békešskej Čabe. Dom slovenskej kultúry (čiastočne využívaný aj komerčne ako hotel) bol zrekonštruovaný s finančnou pomocou Maďarska i Slovenska, a tak občianskemu združeniu Slovákov ani pri nie celkom jasných vlastníckych vzťahoch nehrozí osud rodákov v Mlynkoch. Práve tento príklad sa však ponúka ako poučenie. Najkompaktnejšie slovenské komunity sú v Čabe, Komlósi, Sarvaši (Štefánik tu maturoval) a v Mlynkoch. Inde žijú Slováci viac-menej v diaspóre. No Mlynky stoja za zvláštnu pozornosť v porovnaní s inými mestami preto, že sa tu za veľa rokov nenašla vôľa usporiadať vzťahy s obcou tak, aby slovenská samospráva bola vlastníkom domu. Najnovší príbeh však je o tom, že Slovenský dom nepatrí národnostnej komunite, ktorá tu 54 percentami tvorí väčšinu. Finančná dotácia na stavbu nového sídla či odkúpenie jestvujúceho Slovenského domu (á la Békešská Čaba) by nemala predstavovať problém, keby osud (nielen tejto) komunity Slovákov nebol ľahostajný Budapešti aj Bratislave. Stáť na vlastných nohách, to nie sú fantazmagórie, ale reálne požiadavky v čase, keď Európa (Maďarsko osobitne) má plné ústa o právach a potrebách národných minorít mimo vlasti svojich predkov. V Mlynkoch sa odohráva príbeh v rozpore s dobrými mravmi, zvyklosťami, ale aj so zákonom - na osobnú nevraživosť dvoch exponentov obce sa nabalil medzinárodný ohlas s prienikom k jadru dlho utlmeného problému. V Budapešti sa prepásla šanca byť vlastníkom patinovej budovy a v Čabe je príklad, ako by sa to dalo riešiť. Možno som nevybral najvýstižnejšie príklady, ale to ani nie je moja dávka dupľa kávy v tomto maďarskom espresse.

Tibor Ferko,

publicista, dramaturg

(Hospodárske noviny)