Otvorené listy ● Prezentácia knihy Štefana Markuša v Bratislave
Mestská knižnica v Bratislave je staršia ako knižnice v Pešti a vo Viedni, svoje brány otvorila v roku 1900 - mohli sa dozvedieť z úvodných slov riaditeľa inštitúcie Juraja Šebestu početní hostia, ktorí prišli 10. júna do letnej čitárne U červeného raka pri Michalskej bráne na prezentáciu knihy Štefana Markuša Otvorené listy.
Našim verným čitateľom sú iste známe listy, ktoré po ukončení svojej diplomatickej misie v Budapešti písal pre Ľudové noviny bývalý veľvyslanec Štefan Markuš. Čitateľom zo Slovenska je však bohatá úroda rokov 2005, 2006 a 2007, ktorá vyšla teraz knižne, určite nová. Pohľad späť je zaujímavý aj pre tých, ktorí toho času každý týždeň so záujmom čakali list pána veľvyslanca z Bratislavy. Veď bol oknom, ktorým mohli nazrieť do našej materskej krajiny a vďaka starostlivému výberu tém sa dozvedeli, čo práve v tom čase zaujalo slovenskú verejnosť a autora listov. Vďaka mestskej knižnici a Vydavateľstvu EX TEMPORE slávnostne uviedli do života knihu, ktorá si zasluhuje aj pozornosť slovenskej verejnosti. K slávnostnej atmosfére prispel svojimi hudobnými vstupmi Jozef Lupták, ktorý na violončele zahral diela Johanna Sebastiana Bacha a Bélu Bartóka. Úryvky z knihy odzneli v podaní Beaty Hilekovej.
V odpovedi na otázky, ktoré kládol autorovi Ivan Panenka, Štefan Markuš pripomenul, že počas svojej diplomatickej misie v Maďarsku mal v kompetencii aj starostlivosť o slovenskú menšinu v Maďarsku. Časom vznikla medzi nimi určitá citová náväznosť. Po svojom odchode mu bolo ľúto a po dohode s vtedajším šéfredaktorom Ľudových novín Imrichom Fuhlom sa rozhodol pre staromódny spôsob komunikácie, pre písane listov. Začal písať stručne pre priateľov na Dolnú zem o bežných, normálnych veciach, o ľudskej hlúposti, pričom snažil sa vyhýbať politike a opakovaniu, čo nebola ľahká vec. Pôvodne sa dohodol s redakciou na jeden rok, ale vzhľadom k tomu, že odozvy boli dobré a - ako prízvukoval Štefan Markuš - on potrebuje mať istotu, že si ho radi prečítajú, to pokračovalo ďalšie dva roky. Následne sa ujal slova spisovateľ Ľubomír Feldek, ktorý bol otcom titulu Otvorené listy a zároveň autorom doslovu. Podľa spisovateľa sa Štefan Markuš po úspešnej vedeckej dráhe a funkcii veľvyslanca predstavil aj ako vynikajúci fejtónista, čo podľa jeho slov nie je maličkosť, veď najskvelejšie diela najväčších spisovateľov patria k fejtónom. Aj v mene čitateľov a redakčného kolektívu Ľudových novín môžeme úprimne povedať, že nám chýbajú jeho listy z Bratislavy a popri slovách blahopriania vyjadrujeme nádej, že čoskoro začnú opäť prichádzať do Budapešti otvorené listy Š. Markuša.
Otvorené listy ● Nová kniha Štefana Markuša
Otvorené listy Slovákom v Maďarsku - do Ľudových novín, týždenníka Slovákov v Maďarsku - som začal písať v r. 2005. Ku spolupráci ma vyzval vtedajší šéfredaktor Ľudových novín Imrich Fuhl, začo mu dodatočne úprimne ďakujem. Spočiatku sme sa dohodli na „stĺpci“ v rozsahu 1 600 charakterov (vrátane medzier) za týždeň. Po čase sa „stĺpec“ zmenil na štandardný novinový „flek“. Odhodlanie z mojej strany bolo jasné. Sprostredkovať zaujímavosti z každodenného života na Slovensku Slovákom žijúcim v Maďarsku - a to v jednoduchej hovorovej slovenčine. Moja „čitateľská verejnosť“ od počiatku bola prezentovaná Slovákmi, roztrúsenými po celej Dolnej zemi. Udržiavať listový kontakt s rodákmi ma bytostne motivovalo. V Maďarsku som totiž stretával Slovákov, ktorí uprednostňovali rozhovor v maďarčine. Zámerom listov teda bolo posmeliť rodákov k nezabúdaniu jazyka, akým hovorili ich predkovia. Po niekoľkých listoch vysvitlo, že odozva je priaznivá a tak nečudo, že zmluvu s redakciou Ľudových novín sme spontánne predlžovali. Z jedného roka napokon boli tri. Napísať každý týždeň Libsbríf (ako Štefan Krčméry nazval svoje listy milovanej Hele) bol záväzok a dodržať termíny druhom heroizmu. Listy Slovákom v Maďarsku možno však označiť za Libsbrífy iba metaforicky, lebo neboli adresované jednotlivcovi. Mienil som osloviť zdevastovanú slovenskú národnostnú menšinu, ktorá mi v rokoch 1999-2002 prilipla k srdcu. Písať zanedbávaným rodákom v Maďarsku bola, priznávam, sizyfovská úloha. Nájsť zaujímavé témy na čítanie pre rodákov nie je jednoduchá záležitosť. Volil som stručné, krátke vety, lebo som nechcel pripustiť myšlienku, že by listy moji priatelia mali čítať so slovníkom v ruke. Navyše, reflektovať pikantné príbehy či udalosti írečitého slovenského prostredia a pritom neupadnúť do stereotypu bolo výzvou. Po troch rokoch sa človek predsa len nevyhne variovaniu tých istých udalostí, nech by ponuka z politického, kultúrneho, spoločenského či športového života krajiny, kde žije, bola akokoľvek pestrá. Vo vytrvalosti ma udržiavala „spätná väzba“ čitateľov. Písomne, ústne aj sprostredkovane mi oznamovali, že: „Len píšte, radi Listy z Bratislavy čítame“. Nuž, čo povedať? Ďakujem za uznanie. Nazdávam sa, že po dlhšom čase kolektívneho oslovovania rodákov aj najzaľúbenejší pisateľ sa „zacykluje“, unaví a vyčerpá príbehy. Povedať „dosť“ na počiatku r. 2008 teda nebol útek od záväzku ani zbabelý čin, skôr rozvážny krok... a naviac domáci priatelia prišli so zaujímavým námetom - pripraviť listy do knižnej formy. Listy z Bratislavy sa uchádzajú o priazeň aj na Slovensku. V Ľudových novinách pôvodne začínali oslovením „Milí moji rodáci“ a končili bežnou frázou „Pozdravujem vás.“ Boli označené titulkami, ktoré mali výstižne vyjadriť jadro posolstva. Nájsť vhodný názov bol niekedy väčší problém ako samotný obsah. Uvedomujem si, že sa to nie vždy podarilo.
Mám česť napísať príhovor „Na cestu“ - ako sa u nás vraví takémuto textu od čias, čo Vajanský napísal pár žičlivých slov „Na cestu“ básnickému debutu Ivana Kraska. Knižka Štefana Markuša Otvorené listy síce nie je básnickou zbierkou, ale čosi príbuzné s ňou predsa len má: i ona sa svojmu autorovi nazbierala ako básne básnikovi - vďaka tomu, že niekoľko rokov vydržal týždeň čo týždeň písať do novín list rodákom na Dolnú Zem. A tak ako k prednostiam dobrej básne patrí umenie povedať „postoj, chvíľa!“, aj v listoch Štefana Markuša nachádzame zvládnuté toto umenie. Keď sú jeho listy takto pohromade, dostávajú nové čaro aj pre čitateľov, ktorí ich už raz čítali. No zároveň majú čaro aj pre čitateľa, ktorý ich číta po prvý raz. Všetci máme príležitosť rekapitulovať spolu s autorom vzďaľujúci sa čas. Stopy, ktoré zanechal - a ktoré sme si možno ani nevšimli vo chvíli, keď ich zanechával - sú možno ešte zaujímavejšie, keď si ich všímame dodatočne. Denne chodím napríklad po Ventúrskej ulici, a vôbec som nezbadal, že sa tam objavil zaujímavý obchodík Ten Senses. Až dnes, keď som sa o ňom dočítal v tejto knižke, som si zaumienil, že najbližší raz pôjdem po tej ulici pozornejšie a určite ten obchodík neobídem. Ale skôr než som to stihol uskutočniť, zdôveril som sa so svojím úmyslom svojmu priateľovi (a vydavateľovi tejto knihy) Ivanovi Panenkovi - a dozvedel som sa, že ma už predbehol. Aj v ňom rukopis Štefana Markuša vyvolal podobnú zvedavosť ako vo mne, vybral sa hľadať ten obchodík - no nenašiel ho. Čas nestojí ani na Ventúrskej - dom, v ktorom obchodík ešte donedávna bol, dnes prestavujú - a obchodík sa kamsi presťahoval. Nezanikol však - keď budeme po ňom pátrať ďalej, nájdeme ho... Hľa, iba jeden fejtón, iba dvaja čitatelia - a už je tu zvedavosť, už je tu rozhovor. Myslím, že čosi podobné zažijú aj ďalší čitatelia tejto knižky, nehrozí jej čitateľská ľahostajnosť. Nadpis „Na cestu“ by som teda mohol ešte doplniť a mohol by znieť aj „Na spiatočnú cestu“. Aj keď sa totiž Otvorené listy z krajiny adresátov vracajú do krajiny odosielateľa, stále sú dobrým, nielen múdrym ale aj pútavým čítaním.
