Logo

Pamätník Trianonu - Békešská Čaba - najvernejšie mesto?

Kategória: Politika

Pamätník Trianonu Békešská Čaba - najvernejšie mesto?

 

     

 

Nikdy by mi nenapadlo písať o Trianone. Veď od podpísania Trianonskej zmluvy uplynulo už 88 rokov. Je to stará historická udalosť, ktorú historici, politici, novinári

a spisovatelia už dávno rozobrali do najmenších podrobností a príčiny Trianonu aj jeho následky sú dobre známe. Tak načo ho treba ešte aj dnes spomínať?

Ako vravím, nikdy by mi nenapadlo, nikdy... No minulý týždeň, presnejšie 4. júna, sa v Békešskej Čabe stalo niečo, čo ma doslova prinútilo k napísaniu týchto riadkov. Ako vieme, je to dátum podpísania Trianonskej zmluvy. A pri tejto príležitosti, na túto počesť?, pamiatku?, došlo v Čabe k odhaleniu pomníka. Ako povedal jeden z rečníkov, vraj konečne! Dávno predtým, než sme sa dozvedeli, čo sa chystá, sme dospeli k názoru, že ak niekde nechýba takýto pamätník, tak je to Békešská Čaba. Posilňuje to v človeku podozrenie, že nejde o náhodu a všetko je súčasť akéhosi tajného plánu. Dlhodobého, ale v posledných rokoch rýchlo realizovaného projektu na presvedčenie všetkých (hlavne samých seba), že voľakedy čisto slovenské mestá ako Sarvaš, Slovenský Komlóš a Békešská Čaba sú vlastne čisto maďarské.

Zdá sa vám to pritiahnuté za vlasy? Tak sa na to pozrime. V Sarvaši sa postavil monument, obrovský stĺp, na vrchole ktorého tróni okrídlená pozlátená štefanská (maďarská) koruna. Údajne na mieste geografického stredu Veľkého Uhorska, aby aj takto pripomínala stratené územia. Pôvodne mala byť jediná, ale umelec predal jej dvojníka voľakde do Zadunajska. V Komlóši stojí korunovačná socha kráľa Štefana rovno pred evanjelickým kostolom, ktorý bol Mekkou tam žijúcich Slovákov - evanjelikov. Bol!

No a teraz prišla na rad Čaba. Jej trianonská gilotína zaťatá do „tela Veľkého Uhorska“ bude v krajine určite raritou. Typické hungaricum! V Békešskej Čabe! Tak povedzte, je to náhoda? Ale to nie je všetko! Pri prejavoch „kompetentných“ som mal dojem, že sa mi sníva.

 

  

 

Pán primátor, pôvodom Slovák, pod arpádovskými vlajkami (ktoré zneužili už nilašovci) a za prítomnosti roztrúsených členov Maďarskej gardy prirovnal Čabu k vernému mestu Šoproň. Podľa neho si titul najvernejšieho mesta zaslúži aj Čaba, a to vďaka Slovákom!, ktorí sa pri výmene obyvateľstva rozhodli zostať. Maďarsko podľa neho praje a vždy prialo iným národom a národnostiam. Len zabudol, že to nestačí iba deklarovať, ale treba sa ich na to aj opýtať. Veď nebyť Trianonu Slováci by sa po zavretí slovenských stredných škôl a Matice slovenskej v roku 1875 naiste stali obeťou etnocídy. Ak si Čaba zaslúži nejaký pamätník, tak by ho mesto malo postaviť prvým Slovákom, ktorí znovuzaložili Békešskú Čabu a spravili z nej najväčšiu slovenskú „osadu“ v celom Uhorsku, z ktorej je dnes milé mesto plné zelene. Patetický prejav s ozajstnými perlami ducha predniesol aj ďalší rečník - Imre Harangozó (Ipolyi Arnold Tarsaság). Ten prirovnal 4. jún 1920 ku dňu ukrižovania Ježiša (Maďarsko pribité na kríži). Podľa neho Trianonom trpeli aj Slováci (z tisíc rán krvácajúce „Horniaky“) a tiež Rumuni v Sedmohradsku. No nie je to pekné?! Lenže aj on zabudol na skutočnosť, že Uhorsko po vyrovnaní bolo štátom, ktorý iným národom a národnostiam neprial a jeho elita až do konca (1916) odmietala federalizáciu a zavedenie všeobecného volebného práva, vychádzajúc z teórie „jeden národ, jeden štát“. Takýto nereformovateľný štát bol zákonite odsúdený na zánik. A ešte jedna smutná vec v súvislosti s pamätníkom. Duchovným otcom tohto „diela“ je čabiansky evanjelický farár András Aradi. Môžete hádať, aký má pôvod.

Podľa mňa bolo najsmutnejšie to, že kvôli pamätníku vyťali prekrásne mangólie a starý mohutný strom. Na druhej strane ma však potešilo, že nikto nevykrikoval žiadne heslá a rečníkov ľudia odmenili viac ako vlažným potleskom.

Zatiaľ 4. jún nie je oficiálnym Dňom národného smútku, aj táto veta odznela pri odhaľovaní a požehnávaní pamätníka. Dobre, že ešte nie je. Myslím si, že už dozrel čas, aby aj Maďari mali konečne taký sviatok, taký deň, kedy by v krajine neviali iba smútočné zástavy. Takým dňom by mohol byť pre Maďarov 1. máj. Veď 1. mája 2004 bola k Maďarsku pričlenená takmer celá Európa...

Pavol Žibrita