Udalosti z roku 1968 ● Kádár a Dubček ● Maďari či okupanti?
Slovensko si v týchto dňoch pripomína 40. výročie vojenskej intervencie z 21. augusta 1968. Vojská Varšavskej zmluvy vtedy prekročili hranice Československa
v troch smeroch a na 21 miestach. Okupácia vyvolala masívny odpor obyvateľov. Normalizácia negatívne ovplyvnila životy množstva občanov.
Maďarskí vojaci, ktorí sa v jednej z piatich armád zúčastnili na invázii do ČSSR v roku 1968, zistili, že útočia na Československo až na hraniciach. Pre TASR to na margo 40. výročia vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa povedal poslanec SMK Miklós Duray. Podľa vlastných slov sa Duray s niekoľkými rádovými maďarskými vojakmi z tej doby osobne pozná. „Hovorili, že boli v pohotovosti už tri alebo štyri týždne pred inváziou, ale nevedeli prečo. V tú noc ich odvelili smerom k hraniciam a až tam im došlo, čo sa stalo,” vysvetlil priebeh udalostí podpredseda SMK pre stratégiu. On sám považuje inváziu za prejav agresie. „Pomôcť nám v tejto situácii asi nikto nemohol, ale zabrániť sa tomu zrejme dalo,” povedal. Keby nedošlo k tomuto násilnému potlačeniu Pražskej jari, podľa Duraya by vývoj v Československu smeroval k pluralitnému systému, „lebo už vznikali zárodky strán vo forme rôznych politických klubov”.
Podpredseda vlády Dušan Čaplovič (Smer-SD) považuje Pražskú jar za obrovský skok dopredu v snahe o formovanie socializmu s ľudskou tvárou. „Tento pokus však nevyšiel, lebo dogmatické vedenie Sovietskeho zväzu nepochopilo a ani nemohlo pochopiť túto obrovskú zmenu, ktorá by nastala v našej spoločnosti,” konštatoval vicepremiér. Domnieva sa, že zo strany Západu nemohlo dôjsť k zákroku, ktorý by okupáciu zastavil. „Pre predstaviteľov západného sveta absolútne neprichádzalo do úvahy, aby začali meniť Európu, ktorá mala podelené sféry vplyvu. Aj keď sa hovorilo, že americké jednotky sú v pohotovosti, nikdy by do ČSSR nevkročili,” podčiarkol. Na otázku, do akej miery sa môže moderná sociálna demokracia, za akú sa vyhlasuje Smer-SD, stotožniť s ideálmi ľudí Pražskej jari, ktorí boli komunistami, si Čaplovič pomohol citátom Williho Brandta (1. sociálnodemokratický kancelár v Nemecku) - Každý mladý človek musí prejsť revolučným obdobím, aby bol z neho dobrý sociálny demokrat. „Netreba pozerať na to, či Dubček bol komunista, tu ide o obrovskú odvahu. Týchto ľudí si treba vážiť,” uzavrel.
Vstup vojsk Varšavskej zmluvy na územie bývalého Československa priniesol podľa poslanca SDKÚ-DS Tomáša Galbavého koniec snáh o zmenu vtedajšieho režimu, o zmenu jeho totalitnej tváre na tvár ľudskú. „Krok piatich štátov Varšavskej zmluvy tiež potvrdil, že základným prvkom budovania socializmu v krajinách strednej a východnej Európy je ich podriadenosť Sovietskemu zväzu, teda strata štátnej a národnej suverenity. Z tohto hľadiska možno podľa neho povedať, že snahy vtedajšieho vedenia štátu na čele s Alexandrom Dubčekom boli naivné a vopred odsúdené na neúspech,” vyhlásil. Myslí si, že tieto udalosti mali zároveň dokázať nereformovateľnosť komunistického režimu zvnútra a že dokonca aj akákoľvek snaha o takúto reformu sa vníma ako ohrozenie podstaty tohto režimu. „Ukázalo sa však, že akýkoľvek pokus o takýto útlak je odsúdený na neúspech - i keď môže dočasne uspieť, napokon sa vždy ukáže, že vôľa ľudí žiť v demokratickom štáte je silnejšia ako akýkoľvek politický útlak, opierajúci sa o cudzie zbrane,” dodal.
Dlhoročná členka ĽS-HZDS Katarína Tóthová radí 21. august 1968 medzi temné a smutné chvíle v dejinách Československa a aj samotného Slovenska. Poslankyňa však nevedela odhadnúť, ako by sa vyvinul režim pod vplyvom Pražskej jari, keby tá nebola násilne potlačená. „Ja som nikdy nebola členkou komunistickej strany, takže nepoznám tie vnútorné projekty a nálady, ktoré v tom čase v strane boli. Ako pozorovateľ však tvrdím, že popularita Dubčeka a jeho myšlienok bola v národe veľmi značná,” spomínala Tóthová. Samotnú Dubčekovu činnosť považuje za „to najpozitívnejšie, čo mohlo v tom období v Československu vzniknúť”.
Podpredseda KDH Martin Fronc pripúšťa možnosť, že sa dalo okupácii zabrániť. „Sovietsky zväz bol ale pripravený ísť ďalej do dôsledkov, teda asi by to znamenalo rozsiahly vojenský konflikt, keby do toho zasiahli iní,” pripustil exminister školstva. Pokračovaním Dubčekových snáh by bol podľa neho umiernený socializmus s prvkami demokracie, ale „nemyslím, že by vznikla štandardná demokracia. To by sovietsky blok neumožnil”. Na záver Fronc pripomenul, že kresťanskí obyvatelia ostali po vpáde vojsk v šoku. „Uvedomovali sme si, že je to návrat k veľmi tvrdému stalinskému režimu. Celkom sa to nenaplnilo, nebolo to až také hrozné ako v 50. rokoch, ale normalizácia sa k tomu istým spôsobom približovala,” povedal.
Líder mimoparlamentnej KSS Jozef Hrdlička zdôraznil, že jeho strana aj dnes považuje použitie sily za nešťastné riešenie. „Myslím si, že pri riešení problémov, ktoré v tom období boli, neboli vyčerpané všetky diplomatické možnosti,” priznal. Na druhej strane je jednoznačne za to, aby sa udalosti vnímali v kontexte doby, v ktorej sa odohrali. Pripomenul, že svet bol v rámci studenej vojny rozdelený na dva súťažiace bloky, a tak tie „udalosti, ktoré nasledovali, boli tomu adekvátne”. Domnieva sa, že systém, ktorý v ČSSR bol, potreboval zmeny, no reformné tendencie podľa neho zneužívali ľudia, ktorí sa usilovali o likvidáciu režimu a nastolenie kapitalizmu. Zároveň pripustil, že okupáciou došlo k zabrzdeniu reformných procesov nevyhnutých k tomu, aby sa mohol socializmus rozvíjať a existovať.
Predseda najmladšej politickej strany na Slovensku - KDS - Vladimír Palko považuje podobne ako Galbavý snahu ústiacu do Pražskej jari za ilúziu. „Akonáhle sa začne komunistický režim uvoľňovať, tak potom musí skončiť definitívne. Realistickí boli tí, ktorí si uvedomovali, že ten režim sa reformovať nedá a že raz musí skončiť úplne,” vysvetlil. Exminister vnútra sa tiež domnieva, že keby nedošlo k okupácii, tak udalosti novembra 1989 by sa odohrali o 20 rokov skôr. „Zabrániť okupácii sa ale nedalo. Komunistický tábor vedený Sovietskym zväzom bol príliš silný, aby si nechal ujsť jednu ovečku zo svojho košiara,” podčiarkol. Všetky tieto udalosti ale podľa neho pomohli ľuďom pochopiť podstatu komunistického režimu - tou je násilie a teror. Palkovi sa zároveň nepozdáva, že dnes sú na Slovensku pri moci ľudia, ktorí akceptovali okupáciu Československa a „v podmienkach tejto akceptácie začali budovať svoju politickú kariéru. Toto predstavuje veľmi silný politický rozpor,” dodal.
Západ v roku 1968 čelil študentskej ľavicovej revolte, mladí hippies v západnej Európe absolútne nechápali, prečo sa Československo stavia proti Sovietskemu zväzu. „Dnes sme múdrejší, keď si svietime dozadu. Ja, keďže som bola tulák a hippie, vtedy sa dalo stopovať a cestovať kde-kade, som s prekvapením zisťovala, že nás vnímajú ako protisovietskych,” povedala pre TASR riaditeľka Nadácie Charty 77 na Slovensku Zuzana Szatmáry. „Ja som bola vtedy vcelku mysliaca študentka, rebelujúca proti vlastnému demokratizačnému otcovi a všetkým tým dospelým demokratizátorom,” dodáva na margo svojho otca, v tom čase prvého tajomníka Slovenského zväzu spisovateľov a šéfredaktora Kultúrneho života, Juraja Špitzera. Medzi hippies bola vtedy populárna predstava, že s ľuďmi nad 30 rokov nemajú nič spoločné. Invázia sovietskych vojsk na československé územie však napriek tomu mladých na západe Európy šokovala. V bežnom živote ľudí na Slovensku sa spočiatku nič zásadné nemenilo. „Tie veci sa nemenili zo dňa na deň, v šesťdesiatom deviatom ešte veľa vecí trvalo. Bolo to ako s tou žabou - keď ju hodia do vriacej vody, vyskočí. Keď ju dajú do studenej a pomaly pridávajú teplotu, uvarí sa,” spomína Szatmáry. Za najhoršie pokladá to, že po čase zistila, akoby sa zmenili ľudia. Bez toho, že by bolo vidieť zjavného nepriateľa, spoločnosť „akoby začala niektorých ľudí vypľúvať”, začala ich odsúvať na okraj záujmu. „Ja som si to vtedy odniesla za tatka,” spomína Szatmáry. O prácu prišiel on aj matka. „Vyhodili ju z televízie,” spomína Zuzana Szatmáry. V poslednom ročníku jej na vysokej škole zrušili odbor sociológia, ktorý študovala, a nasledujúcich 20 rokov pracovala v rôznych zamestnaniach. „Od vychovávateľky v polepšovni, cez upratovačku, otec vtedy natieral zábradlia, mama lepila obálky,” spomína. Podľa nej je však všetko zlé na niečo dobré. „Často som sa potom otcovi smiala, že mal šťastie na režim - veď urobil z bývalého komunistu slušného človeka,” usmieva sa Szatmáry. „V sedemdesiatom siedmom som sa dostala aj k dianiu okolo Charty, aj to najmä kvôli rodine. Mne sa to vtedy zdalo také bezzubé a málo akčné,” priznáva riaditeľka Nadácie Charty 77 na Slovensku. „Podarilo sa mi nájsť prácu v inžinierskej projektovej organizácii, riaditeľ mal k dispozícii aj xerox, čo vtedy bežné nebolo,” vysvetľuje. Vďaka priateľstvu so sekretárkou riaditeľa tam tajne rozmnožovali rôzne materiály. „Normálne, keď sa chcelo ísť do kopírovne, sa všetko kontrolovalo, ale u riaditeľa nie,” smeje sa. „Raz sa ma opýtala: Zuzi a za toto nemôžu niekoho zavrieť? Odpovedala som, že áno, konkrétne ju,” dodáva. Posledné materiály, ktoré sa v tejto organizácii rozmnožovali, boli letáky v roku 1989. Szatmáry nič z minulosti neľutuje, aj keď priznáva, že obdobie medzi rokmi 1968 a 1989 ľahké neboli. „Je to ťažké, keď sa máte postaviť tvárou v tvár ničote a urobia z vás totálnu nulu. Ono je ľahšie, keď sa v niekom vzbúri adrenalín a urobí nejaký hrdinský čin. Ale ako som videla otca a mamu, ako padli z úplného vrcholu doslova na smetisko a trvalo to dlhé roky....,” spomína. „Sú chvíle, keď začnete veriť, že ten zlý ste vy. Že keď vás majú všetci za zlého, že na tom možno niečo je. A tomuto je ťažké odolať. Viete, keď je sto blbcov a jeden múdry, to neznamená, že tých sto blbcov má pravdu - akurát, že si to môžete hovoriť, ale na Slovensku to bolo o to ťažšie, že to tu bolo mäkšie a nevznikali tu nejaké veľké disidentské spoločenstvá,” uzatvára Zuzana Szatmáry.
Denníky Mladá fronta, Práce, Zemědělské noviny a týždenník Literární listy uverejnili 27. júna 1968 Manifest Dvetisíc slov (český názov: Dva tisíce slov, které patří dělníkům, zemědělcům, úředníkům, umělcům a všem), ktorého autorom bol spisovateľ Ludvík Vaculík. Výzva, považovaná za najvýznamnejší dokument Pražskej jari, bola spísaná na podnet českých vedcov Otta Wichterleho, Jana Broda, Otakara Poupy a Miroslava Holuba, ktorí sa obávali o ďalší osud obrodného procesu. Manifest vyšiel v predvečer okresných konferencií komunistickej strany, na ktorých malo dôjsť k voľbe delegátov mimoriadneho zjazdu KSČ. V čase zverejnenia výzvy Dvetisíc slov navyše prebiehali v Československu manévre vojsk Varšavskej zmluvy pod názvom Šumava. Emotívny text manifestu, v ktorom autor nepoprel svojho umeleckého ducha, sa usiloval o analýzu politickej situácie v krajine a predkladal spôsoby prehlbovania demokratizácie spoločnosti. Posmeľoval občanov k aktivitám ku kontrole činnosti predstaviteľov KSČ a bol aj prejavom určitých obáv z utlmenia demokratizačného procesu. Snaha verejnosti mala smerovať k reforme komunistov, ktorých naďalej považovali za oprávnených viesť krajinu. Odpor sa mal prejavovať kultúrne a slušne. Za zdroj spoločenských zmien sa udávalo hospodárstvo. Zmeny v spôsobe riadenia podnikov, ktoré mali byť kontrolované robotníkmi, mali smerovať k racionálnej výrobe, aby sa odstránili nedostatky tovarov na trhu. Manifest upozorňoval aj na možnú podporu odporcov demokratizačného procesu zo zahraničia a na možnú sovietsku vojenskú intervenciu. Výzvu podpísalo 70 významných osobností, ku ktorým v spontánnych akciách pribúdali ďalšie podpisy. Dokument okrem iných podpísal básnik Jaroslav Seifert, cestovateľ Jiří Hanzelka, herci Rudolf Hrušinský, Jiří Suchý, Jiří Šlitr, Jan Werich, režisér Jiří Menzel, atletický pár Dana a Emil Zátopkovci, Věra Čáslavská, spisovateľ Josef Topol, speváčka Yvonne Přenosilová. Manifestom sa ihneď po uverejnení zapodievalo mimoriadne zasadnutie predsedníctva ÚV KSČ. Konzervatívci považovali text za provokáciu, reformisti za ohrozenie reforiem. Po porážke Pražskej jari boli signatári výzvy Dvetisíc slov prenasledovaní. Niektorí svoj podpis odvolali. Manifest Dvetisíc slov bol v Poučení z krízového vývoja označený za návod k deštrukcii socialistického systému a nenávisti k Sovietskemu zväzu.
Generálny tajomník Maďarskej socialistickej robotníckej strany János Kádár nebol skutočným priateľom prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Československa Alexandra Dubčeka, ako by sa to na prvý pohľad zdalo.
Povedal to pre TASR v súvislosti so 40. výročím okupácie Československa v roku 1968 maďarský historik Miklós Horváth. Odborník, ktorý sa zaoberá bádaním histórie Maďarskej ľudovej armády, Varšavskej zmluvy, ale aj otázkou maďarskej revolúcie v roku 1956, ďalej uviedol, že Kádár sa nemohol stotožniť s cieľmi politických premien v Československu. Tieto by totiž mohli spochybniť jeho vodcovskú úlohu, viedli by v konečnom dôsledku k jeho odstráneniu a k tomu, že by sa za svoje činy musel zodpovedať. „Mnohí sa domnievajú, že vzťah Dubčeka a Kádára bol úplne úprimný a priateľský. Podľa môjho názoru a podľa výsledkov výskumu vzťahov Sovietskeho zväzu a Československa sa maďarský vodca nakontaktoval viackrát s Dubčekom na základe sovietskych inštrukcií a pod sovietskou kontrolou,” spresnil historik a dodal, že to Dubčekovi vyhovovalo, lebo vedel, že ak chce niečo odkázať Moskve, tak sa to cez Kádára určite dostane k adresátovi. Dubček bol podľa názoru Horvátha profesionálnym politikom, presne poznal Kádárovu minulosť, bola mu jasná úloha v revolúcii v roku 1956. Vedel aj to, akým spôsobom sa dostal k moci, teda že mal úlohu v pozvaní sovietskych vojsk do Maďarska a že 7. novembra 1956 vošiel do Budapešti na sovietskom bojovom vozidle. Najdôležitejšou snahou Kádára bolo presvedčiť Dubčeka o tom, že by mal zmierniť reformy a že by mal pozvať sovietske vojská, čo Dubček odmietal. Kádár bol z toho sklamaný. Verejnosti sa v tom čase zdalo, že medzi nimi bol dobrý a nezištný vzťah. „V Maďarsku bola situácia interpretovaná tak, že Kádár úprimne konal v záujme záchrany československých reforiem socializmu, podľa mňa však maďarský vodca so svojou minulosťou na to nebol jednoducho schopný. Ako môže reprezentovať premeny ten, kto sa niekoľko rokov predtým pripojil k cudzej mocnosti na potlačenie maďarských reformných snáh? Nemá to etický základ, a bolo by naivné myslieť si, že Dubčekovi to nebolo jasné,” konštatoval. Maďarská verejnosť je aj v hodnotení Pražskej jari, ako v prípade revolúcie v roku 1956 v Maďarsku, rozdelená. Tí, čo sa hlbšie zaoberajú touto tematikou, však jednoznačne dospeli k záveru, že po roku 1956 bola Pražská jar veľmi dôležitým - ak nie najdôležitejším - pokusom o zmenu režimu. Ako poznamenal, na základe skúseností z roku 1956 je zrejmé, že by sa udalosti nezastavili na úrovni reforiem, lebo je jasné, že diktatúra komunistického typu neznesie ani také minimálne požiadavky, akými sú sloboda prejavu, systém viacerých politických strán alebo spochybnenie marxizmu-leninizmu, teda základné veci. „Tento proces by sa nebol zastavil. Pražská jar bola veľmi dôležitým pokusom, ktorý by viedol k odstráneniu socializmu v Československu. Sovietom to bolo úplne jasné, a nie náhodou už v marci rozhodli o tom, že v prípade potreby tento proces zastavia, a to aj vojenskou silou. Navyše si veľmi želali mať svoje vojská na území Československa, čo najbližšie k hraniciam Nemeckej spolkovej republiky. Tento cieľ Sovietov sa málo zdôrazňuje aj v odbornej literatúre,” zdôraznil. Maďarská verejnosť sa o hanebnej akcii, v rámci ktorej sa okupácie zúčastnili aj maďarskí vojaci, dozvedela dodatočne. Triezvo zmýšľajúcej väčšine bolo jasné, že takýto krok spôsobí obrovské škody vo vzťahu obyvateľstva Československa a Maďarska, a zodpovedne zmýšľajúci dobre vedeli to, že pre maďarskú menšinu žijúcu v Československu účasť maďarských vojakov na okupácii je vážnou skúškou, pripomenul historik. Podľa maďarských prieskumov drvivá väčšina maďarského obyvateľstva v ČSSR odmietala účasť príslušníkov maďarských ozbrojených síl na okupácii, a podľa dokumentov vtedajšieho rezortu vnútra nebola maďarská menšina ochotná spolupracovať s okupantmi. „Podľa dobových dokumentov to bolo prekvapením pre vtedajšie vedenie vnútra v Maďarsku, neviem, akú reakciu vlastne očakávali,” uzavrel rozhovor Horváth.
Protagonista obrodného procesu z roku 1968 Alexander Dubček zohral významnú úlohu aj v zápase o postavenie slovenského národa v Československu. „Môj otec nebol nacionalista, ale bol národovec. Veď kto mal odvahu otvoriť v päťdesiatych rokoch Maticu slovenskú?,” pripomenul pre TASR Alexandrov syn Pavol Dubček. Poznamenal, že o tomto Dubčekovom rozmere sa píše relatívne málo. „Otec mal odvahu otvoriť Maticu slovenskú a československý prezident Antonín Novotný 'buchol dverami' a nezobral ani chlieb so soľou, to nikde nebolo,” poznamenal. Dodal, že Gustáv Husák neskôr nechal Dubčekovi odobrať čestné člentvo v Matici, späť ho získal až in memoriam pri príležitosti 145. výročia založenia Matice. Dubček mladší pripomenul, že úroveň federatívnej republiky získalo Slovensko práve v roku 1968. Podľa historika a osobného priateľa Alexandra Dubčeka Ivana Laluhu boli kompetencie slovenských národných orgánov od roku 1948 postupne obmedzované. Jeden z dôvodov bol ten, že hoci na úrovni Československa boli vo voľbách v roku 1946 najúspešnejší komunisti, na Slovensku zvíťazila Demokratická strana. Po roku 1948 však moc na celoštátnej úrovni prebrali komunisti. „Obmedzovali kompetencie slovenských orgánov, v ktorých mala väčšinu Demokratická strana, to bol rozhodujúci moment, ale úlohu hralo aj to, čo Klement Gottwald raz, či dva razy otvorene priznal, že česká verejná mienka ešte nie je pripravená na to, aby mali Slováci viac kompetencií,” vysvetlil. Regres podľa Laluhu dosiahol „dno” v roku 1960. „Novotný, ktorý bol známy necitlivým vzťahom k Slovensku, vyhlásil, že už sme vybudovali socializmus a bola prijatá socialistická ústava, z ktorej vyplýval ďalší postup v zmysle programovej zásady, že pri ďalšom budovaní komunizmu bude dochádzať k splývaniu národov,” povedal. Laluha dodáva, že napríklad Slovenská národná rada a Zbor povereníkov boli zlúčené do jedného orgánu. „Ústredný výbor strany na Slovensku mal vo vzťahu k politickému životu na Slovensku menej kompetencií ako krajský výbor strany v Banskej Bystrici alebo v Košiciach, ktorý na základe demokratického centralizmu podliehal priamo Prahe,” vysvetlil. Dubček podľa neho postupne začal presadzovať znovuotvorenie slovenskej otázky. „Má veľkú zásluhu na budovaní národného povedomia,” povedal s dodatkom, že Dubček sa vehementne zasadzoval za rehabilitáciu „buržoáznych nacionalistov”, vrátane Gustáva Husáka, aj keď najviac mu ležal na srdci osud Laca Novomeského. „Tak sa podarilo rehabilitovať aj mnohých povstalcov,” poznamenal. Dubček tým podľa Laluhu rehabilitoval aj slovenskú politiku ako takú. „V tom období mal viacero prejavov, ktoré slovenskú otázku dvíhali z prachu, napríklad prejav k výročiu Ľudovíta Štúra, kde rehabilitoval Štúra a pohľad na národnooslobodzovacie hnutie od štúrovcov až do tej doby,” ilustroval Laluha. Štúr, podobne ako Matica slovenská, bol vtedy „v nemilosti”. V ďalšom z prejavov Dubček upozornil na úlohu armády a dôstojníkov v Povstaní, aby vznikol vyváženejší pohľad na SNP. „V rámci jeho liberalizačnej politiky 1963-67 sa aktivizoval aj kultúrny front, inteligencia, ktorá bola v požiadavkách na zrovnoprávnenie Slovákov niekedy viac vpredu,” poznamenal Laluha, podľa ktorého bol Dubček v požiadavkách skôr umiernený. Dubček podľa neho presadzoval aj pre Slovensko výhodnejšie prerozdelenie financií. Návrh na federalizáciu Československa sa podľa Laluhu stal reálnym v roku 1968, keď celková demokratizácia umožnila aj demokratickejšie riešenie „slovenskej” otázky. „Slovenská národná rada 15. marca 1968 iniciatívne vystúpila s požiadavkou federácie. To 'nahralo'aj Alexandrovi Dubčekovi k tomu, aby sa zasadil o to, že v akčnom programe, ktorý bol prijatý koncom marca-začiatkom apríla, bol zakotvený problém asymetrie vzťahu Čechov a Slovákov, ktorý treba riešiť a ako model sa ponúka federácia,” povedal Laluha s dodatkom, že ohľadom federácie sa výrazne angažoval aj Husák. „V októbri, na počesť 50. výročia vzniku Československa, bol prezidentom Ludvíkom Svobodom na Bratislavskom hrade podpísaný ústavný zákon o federácii, hoci tu už v tom čase bola okupácia,” povedal Laluha. Podľa neho to bol dôsledok procesov rozbehnutých ešte pred 21. augustom 1968, napokon však bola federácia oproti pôvodným plánom menej decentralizovaná. „Aj keď skúsenosti za najbližších dvadsať rokov ukázali, že aj federácia má svoje limity, zvlášť v podmienkach direktívneho riadenia, predsa len bol podpis ústavného zákona o federácii krokom vpred,” uzavrel Laluha.
Okupácia Československa v roku 1968 vojskami krajín Varšavskej zmluvy bola tragédiou, na ktorú sa snažia zabudnúť. Zhodli sa na tom viacerí obyvatelia južných častí Slovenska v miniankete TASR. „Absolútne sme nechápali, čo sa deje. Ako deti sme si mysleli, že bude asi vojna, keď sem prichádzajú tanky a ozbrojené jednotky. Pamätám si na nápisy na stenách, ako napríklad Dubčekovi slivovicu, Brežnevovi šibenicu, a aj na to, ako prechádzali takzvaní osloboditelia novým otváracím mostom v Komárne, ktorého povrch úplne zničili tanky,” povedal komárňanský sochár Ondrej Csütörtöki. Podľa jeho názoru sú to veci, ktoré jednoducho treba vymazať. „Nám tvrdili do určitého obdobia, že rok 1968 bol kontrarevolúciou, potom človek počul niečo úplne iné. Zanechalo to vo mne asi toľko, že to boli nechutné mocenské zápasy,” dodal.
Zoltán Pék, v súčasnosti pracujúci v médiách, mal v osudnom roku 1968 14 rokov, s rodičmi býval v Podunajských Biskupiciach. „Boli sme v pionierskom tábore niekde pri Brne. Bola noc a zrazu sme začuli lietadlá. Medzi vedúcimi zavládol nepokoj, nám ale nič nepovedali. Cez deň nás nepustili von,” priblížil situáciu Pék. Na druhý deň z podniku Hydrostav, kde jeho otec pracoval, prišli po deti z tábora autobusmi a predčasne ich zobrali domov. „Keď sme sa už doma dozvedeli, o čo ide, vnímali sme to trochu inak, ale stále ešte ako deti. Mali sme z toho srandu, lebo kúsok od nás v Podunajských Bispkupiciach je hrádza, kde mali vojaci svoj tábor. Tam si varili, boli to práve maďarskí vojaci. Rozprávali sme sa s nimi, dostávali sme od nich rôzne darčeky, ochutnali sme guláš, ktorý navarili. Samozrejme, neskôr sme potom vnímali následky tragicky, keď som to už pociťoval na vlastnej koži, ako študent, skoro dospelý. Neskôr nás učili takzvané poučenie z krízového vývoja, to bolo kruté. Doliehalo to na mňa smutne a vnímal som to skepticky v tých rokoch, keď som mal okolo 18 rokov,” konštatoval.
Podľa 57-ročnej Komárňanky v čase okupácie prichádzala ich rodina domov z Čiech, všade stretávali tanky a ozbrojených vojakov. „Ľudia po nich vykrikovali, museli sme sa stiahnuť na ceste, keď išli. Každý mal strach. Niektorí po nich hádzali, čo mali poruke, paradajky, vajíčka. Niektorí mladí vojaci - aj mi ich bolo tak ľúto - možno ani chúďatá nevedeli, kde sú, čo sú. Boli vyplašení, no a človek sa snaží tieto zlé pamiatky vymazať čím skôr, čo sa aj darí,” povedala.
Podnikateľ v oblasti lodného priemyslu bol s rodičmi na Blatenskom jazere na rekreácii. „Hranice sa uzatvorili, nemohli sme prísť domov. Ako dieťa som to vnímal dobre, lebo sa mi predĺžili prázdniny. Teraz to vnímam ako tragédiu, že čo sa vtedy sľubne rozbehlo, sa vojenským zásahom zastavilo,” zdôraznil.
Klenotník Eugen Wágner bol na základnej vojenskej službe v Českých Budějoviciach. „Večer o 23.00 hodine som bol na strážnej službe v autoparku, keď prišli mazáci (vojaci pred ukončením vojenskej služby) a povedali, že obsadili Československú republiku vojská Varšavskej zmluvy. Mazáci skoro plakali, lebo v septembri mali ísť do civilu, nevedeli, čo bude s nimi,” povedal a dodal, že z domu mali síce správy, dopisy chodili, ale ich pocity boli zmätené. „V Budějoviciach boli namierené tanky na všetky kasárne. Z domu sme sa dozvedeli, že maďarskí colníci zbraňou odstavili slovenských colníkov, aby nebránili prechodu vojsk cez hraničný priechod. Viem, že v Komárne blúdili vojská, lebo mali zastarané mapy, a okrem toho domáci obracali smerové tabule, aby ich zmiatli,” uviedol Wágner.
Ladislav Stubendek žil v gemerskej dedine neďaleko maďarských hraníc. „Naša rodina nebola v žiadnom prípade priaznivcom toho sovietskeho režimu a mali sme radosť z toho, že niečo sa pod vedením Alexandra Dubčeka začalo. My ako 15-roční chlapci sme išli na bicykloch desať kilometrov, aby sme videli vlaky s tankami, bolo tam mnoho ľudí zhromaždených, a nechápali sme, že o čo ide. Ten rok 1968 si myslím, že bol fantastický. Aj ako deti sme cítili, že sa niečo deje. Škoda že sa to takto násilne prerušilo.”
Mária Žibritová brigádovala na lodeničiarskej chate v Banskej Štiavnici. „Ráno keď sme vstali, v detskom tábore zavládol zmätok, že nás údajne obsadili Rusi. Prvým možným autobusom sme išli domov. Z domu si spomínam, že kamarátka bývala na ostrove v činžiaku a chodili sme sa tam pozerať. Na hraniciach totiž všade stáli 17-roční chalani z Ruska, ale aj z Kirgizska,...oni asi od 16 rokov boli na vojenčine. Snažili sme sa s nimi rozprávať, ale neopovážili sa ani odpovedať. Chceli sme im dať jesť, povedali, že nemôžu,” spomínala Žibritová a dodala, že už je to veľmi vzdialené.
Podnikateľ, ktorý si neželal byť menovaný a ktorý mal v tom čase 12 rokov, označil to obdobie za najstrašnejšie, ktoré zažil, lebo - ako povedal - žil by oveľa skôr úplne ináč, ako žije teraz. „Nikdy som nebol vychovávaný v duchu proletárskeho internacionalizmu, tak som vedel, že tá bratská pomoc je niečo úplne iné. Vidíme teraz bratskú pomoc v Gruzínsku. Odvtedy mne je jedno, ja si ich vážim, nie je každý zlý, ale ja ich odvtedy absolútne nemusím, vo mne to zostalo natrvalo. Myslím si, že je to veľmoc, ktorá, keď ide do tuhého, sa neštíti použitia žiadnych prostriedkov,” poznamenal.
Mládež je vždy nejakým rebelom, povedal v tejto súvislosti Ľudovít Gráfel, ktorý mal vtedy 15 rokov. „Cítil som to ako veľkú krivdu, aj dnes to tak cítim. Hneď v septembri 1968 som išiel do Bratislavy na strednú školu, a zúčastnil som sa niektorých manifestácií s československou zástavou. Prvýkrát som to zažil na vlastnej koži, čo to je pelendrek. Vzorom nám bol napríklad Palach, ktorý sa upálil, alebo študenti, ktorí bohužiaľ zahynuli v Bratislave. Chodili sme k Hlavnej pošte zapaľovať sviečky,” pripomenul.
Gabriel Keresztényi si spomína, že ako 24-ročný bol vývojom prekvapený. „Veru prekvapili ma tie udalosti, a bol som z toho veľmi roztrpčený z celej akcie tých armád, no a, samozrejme, mám na to veľmi zlé spomienky aj s odstupom času. Snažím sa na to zabudnúť, ovplyvnilo to môj život, ale nechem si to pripomínať, bolo to dávno,” konštatoval.
V auguste 68 som bol sedemnásťročný chalan, rok pred maturitou. Bol to veľmi vzrušujúci rok. Ešte nikdy v živote som sa necítil tak dobre. Pravda, aj v roku 1956 ma vzrušovali udalosti, ako sa v Pešti Rusi zastavili pred hrdinskými peštianskymi chalanmi a ako sme čakali Američanov. Ale v roku 1956 som sa mohol rozčuľovať a hovoriť a hnusných komunistoch a rusákoch len tajne. Keď som sa raz preriekol v škôlke, pani učiteľka mi naložila na zadok a poslala domov. Matke poradila, aby ma „teraz, kým trvajú tie udalosti v Pešti” radšej nepúšťala do škôlky, lebo môžu mať problémy pre moju nevymáchanú papuľu. Učiteľka nás mala rada a chcela nám pomôcť. Šesťdesiaty ôsmy bol od päťdesiateho šiesteho lepší. Ešte aj v škole sme mohli hovoriť rusáci a každý mohol nahlas nadávať na komunistov. Ale v 68. bolo skutočnou udalosťou, že sa mohlo nadávať aj na Slovákov. Človek sa zúčastnil na zhromaždení v kultúrnom dome a celý večer sa mohol vyžívať, ako rečníci nadávajú na Slovákov, ktorí deportovali našich starých rodičov a potom sa nasťahovali do našich domov a teraz už si nechcú na nič spomenúť. Dozvedel som sa, že kedysi boli celé Šahy maďarské a potom sa tu Slováci pekne potichúčky rozmnožili. Ale v 68. som zažil aj nepríjemné udalosti. V tom čase som hral futbal v doraste a bolo medzi nami aj pár slovenských chalanov. Títo ma občas pozvali na svoje zhromaždenia. Aj tie boli v kultúrnom dome, len v iných dňoch ako maďarské. Na ich zhromaždeniach som zasa počul, že my Maďari sme boli vždy nacistické plemeno a teraz chceme mierumilovných Slovákov ujarmiť na ďalších tisíc rokov. A preto nás treba už v predstihu potrestať. Jeden rečník vyhlásil, že keď zvíťazí socializmus s ľudskou tvárou, okamžite nastane čas zúčtovania. Po tomto všetkom som už naozaj nevedel, komu mám drukovať. Dubčeka som hovadsky žral, lebo som ho videl v Santovke skočiť hlavičku. Kto vie skočiť takú hlavičku, predsa nemôže byť zlý človek, myslel som si a tiež som kričal: Dubček, Svoboda, to je naša sloboda. Potom som v jednom slovenskom denníku čítal, aby som len nevykrikoval, lebo tu môže vykrikovať len jeden národ, a to slovenský. O tom sme my dorastenci veľa debatovali, lebo v mužstve nás bolo osem Maďarov. Keď v noci dohrmeli tanky na hlavné námestie Šiah, nastala komplikovaná situácia. V tankoch totiž boli maďarskí vojaci. Smiali sa, kývali nám a kričali, že sa už netreba báť, lebo oni nás ochránia pred Slovákmi. Ale Škrepeľa, stredný obranca, zasipel, že Brežnev oklamal Dubčeka a obsadili nás hnusní komunisti. Nepovedal, že Maďari, ale komunisti. Potom niekto telefonoval z Prahy, že hlavné mesto zasa obsadili rusáci. V mojej sedemnásťročnej hlave bol zasa poriadok. Hnusní komunisti a rusáci. Skočil som na bicykel a išiel som so spoluhráčmi vymieňať smerovacie tabule na cestách, aby sme zmiatli hnusných okupantov.
Chronológia ● Udalosti z roku 1968
3. - 5. januára - Plénum ÚV KSČ rozhodlo oddeliť funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ a prezidenta republiky. Antonín Novotný bol zbavený funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ. Na menovaní jeho zástupcu sa predsedníctvo nemohlo dohodnúť. Kompromisným riešením bolo zvolenie dovtedajšieho prvého tajomníka ÚV KSS Alexandra Dubčeka. Jednou z jeho hlavných úloh bolo čeliť útokom proti komunistickej strane a proti socializmu.
22. - 24. februára - Na oslavy 20. výročia uchvátenia moci KSČ prišiel do Prahy Leonid Iľjič Brežnev, prvý tajomník ÚV KSSZ. Vyslovil nespokojnosť s politickým vývojom v ČSSR a prinútil Dubčeka, aby zmenil text svojho prejavu, ktorý pripravil na slávnostné zasadanie ÚV KSČ, lebo považoval niektoré jeho formulácie za nesprávne.
22. marca - Antonín Novotný rezignoval na funkciu prezidenta štátu.
23. - 24. marca - V Drážďanoch sa konalo stretnutie vedúcich predstaviteľov Bulharska, Maďarska, NDR, Poľska a ZSSR s československou delegáciou, ktorú tvorili Alexander Dubček, Jozef Lenárt, Oldřich Černík, Drahomír Kolder, Vasil Biľak. Odznela tu kritika pomerov v ČSSR, ktoré boli označené termínom plazivá kontrarevolúcia
29. marca - Pri Zväze spisovateľov vznikol Klub nezávislých spisovateľov. Na jeho čele bol Václav Havel.
30. marca - Národné zhromaždenie na návrh Alexandra Dubčeka zvolilo za prezidenta republiky Ludvíka Svobodu. Svoj program kontinuity s politikou predošlých prezidentov vyjadril symbolicky položením vencov na hroby Klementa Gottwalda a Antonína Zápotockého, ale i Tomáša G. Masaryka a Edvarda Beneša.
1. - 5. apríla - Na zasadaní ÚV KSČ bol prijatý Akčný program KSČ, ktorý zahŕňal zvýšenie slobody tlače, dostupnosť spotrebného tovaru a možnosť vlády viacerých strán. Na dva roky naplánované zmeny sa mali týkať oblasti občianskych práv, politického systému, ekonomiky a kultúrnej a zahraničnej politiky. Naplánovaná bola aj postupná federalizácia štátu na dve rovnoprávne časti.
5. apríla - Založenie Klubu angažovaných nestraníkov KAN za prítomnosti 144 účastníkov.
8. apríla - Vymenovanie novej vlády, na čele ktorej stál Oldřich Černík. Vláda mala byť samostatným a iniciatívnym mocenskopolitickým faktorom.
18. apríla - Z funkcie predsedu Národného zhromaždenia odstúpil Bohuslav Laštovička a bol nahradený Jozefom Smrkovským.
24. - 25. apríla - Do Československa prišiel hlavný veliteľ Varšavskej zmluvy Ivan I. Jakubovskij, ktorý rokoval o vojenskom cvičení na našom území plánovanom na máj, hoci pôvodný termín bol október. Minister obrany Martin Dzúr odmietol konanie cvičenia, ale Predsedníctvo ÚV KSČ mu 30. apríla uložilo urýchliť jeho prípravu.
3. mája - v Národnom zhromaždení bolo schválené programové vyhlásenie vlády. Jednou z hlavných úloh bola príprava federácie.
4. mája - V Moskve prebehli rokovania na najvyššej úrovni. Československá delegácia Dubček, Černík, Smrkovský a Biľak si vypočuli od Brežneva, Kosygina a Podgorného ostrú kritiku pomerov v ČSSR. Tí požadovali rázne opatrenia proti antisocialistickým a pravicovým silám.
15. mája - Uznesením vlády boli zriadené špeciálne orgány pre nové štátoprávne usporiadanie. Komisia odmietla 4. júna požiadavku na trojdielne usporiadanie federácie.
29. mája - 1. júna - Na zasadaní ÚV KSČ sa rokovalo o politickej situácii v krajine. Stretli sa dve protichodné politické línie - Dubčekova a Biľakova. Prijatá rezolúcia bola namierená proti extrémom zľava aj sprava a Akčný program KSČ označila za pozitívny. Šírenie nepravdivých správ o nebezpečenstve vojenskej intervencie štátov Varšavskej zmluvy podľa Dubčeka poškodzovalo kurz politiky KSČ.
6. júna - Vláda prijala dočasné rámcové zásady pre zriaďovanie a voľbu rád pracujúcich.
19. júna - V Prahe-Ruzyni sa konal zraz Ľudových milícií. Stretlo sa tu asi 10.000 ich príslušníkov. Kritické hlasy, ktoré tu odzneli, vyčítali komunistickému vedeniu slabosť v postupe proti pravici a žiadali mocenskoadministratívne zákroky. Táto akcia vyvolala v krajine vlnu rozhorčenia a podpisovú akciu za zrušenie LM.
20. - 30. júna - Prebehlo na československom území vojenské cvičenie štátov Varšavskej zmluvy pod názvom Šumava. Pôvodne malo trvať od 20. do 30. júna, sprevádzal ho však neustály odklad odchodu vojsk z nášho územia a posledné sovietske jednotky odišli až koncom júla. Táto akcia bola nácvikom na vojenskú intervenciu. Odďaľovanie odchodu vojsk zvyšovalo napätie a posilňovali sa protisovietske nálady.
24. - 26. júna - Národné zhromaždenie schválilo ústavný zákon o príprave federatívneho usporiadania ČSSR.
25. - 26. júna - Parlament schválil zákon o súdnych rehabilitáciách a finančnom odškodnení obetí komunistickej diktatúry a novelu tlačového zákona v tom zmysle, že cenzúra je neprípustná.
27. júna - spisovateľ Ludvík Vaculík vydal manifest 2000 slov. Dubček, Národný front a kabinet ho odsudzujú. Odporcovia reformy hodnotia manifest ako výzvu na kontrarevolúciu. V priebehu rokovania telefonoval Dubčekovi Brežnev, ktorý 2000 slov označil za „nástup síl, ktoré vyvolajú kontrarevolučnú situáciu”. Manifest uverejňujú noviny Literární listy, Práce, Zemědělské noviny a Mladá fronta. Na Slovensku uverejnil výzvu len mládežnícky denník Smena.
4. júl - Vedenie KSČ bolo pozvané na rokovanie s „bratskými stranami“ do Varšavy o vnútorných pomeroch v ČSSR; predsedníctvo ÚV KSČ, ktoré si bolo vedomé hrozieb ultimatívnych požiadaviek zo strany „spojencov“, nakoniec (po rokovaniach 8. a 12. júla) rozhodlo navrhnúť namiesto spoločnej schôdzky dvojstranné rozhovory.
10. júl - Poslanci Národného zhromaždenia zvolili 150 poslancov Českej národnej rady ako najvyššieho zákonodarného orgánu Čiech; za predsedu bol zvolený Čestmír Císař. Bol to prvý krok k odstráneniu asymetrického modelu štátnej štruktúry.
14. - 15. júl - Predstavitelia Bulharska, Maďarska, NDR, Poľska a ZSSR na schôdzke vo Varšave schválili Brežnevov koncept otvoreného listu adresovaného KSČ; podľa názoru „päťky“ sa v Československu organizačne stmelila kontrarevolúcia. Obsah listu bol zmesou veľmi vážneho varovania s viditeľnými prvkami hrozby (Brežnevova doktrína s právom zasahovať do vnútorných záležitostí socialistických krajín).
17. júl - Predsedníctvo ÚV KSČ schválilo odpoveď na varšavský list; triezvym a rozvážnym tónom vyvracalo neopodstatnené obvinenia a neoprávnenou kritiku, odmietlo myšlienku o internacionálnej pomoci „päťky“ brániť socializmus v inej krajine. 19. júla odpoveď schválil ÚV KSČ. Po zverejnení varšavského listu a odpovedi naňho vypukla lavína súhlasných rezolúcií, telegramov a listov od verejnosti. To viedlo k zjednoteniu občanov, k posilneniu dôvery vo vedenie KSČ (78 % občanov) a práva na vlastnú, československú cestu.
29. júl - 1. august - V Čiernej nad Tisou (v železničnom vagóne) sa stretli členovia vedenia KSČ a KSSZ; schôdzi predchádzalo tzv. Posolstvo československým účastníkom, ktorého autorom bol spisovateľ Pavel Kohout. Hneď po zverejnení sa začalo živelné podpisovanie Posolstva (cez 1 milión podpisov za tri dni). Rokovanie bolo veľmi dramatické, vedenie KSČ vystupovalo nejednotne (traja z členov - Kolder, Biľak a Švestka sa značne stotožňovali so sovietskymi argumentmi). Sovietska strana vystupňovala tlak na československú reformu; žiadne dohody neboli podpísané, avšak sovietska delegácia odchádzala s predstavou „záväzkov“ vedenia KSČ „bojovať proti antisocialistickým silám“. V priebehu rokovania vznikla v krajine živelná masová akcia nazvaná Fond republiky; začala sa formou dobrovoľných pracovných zmien a rozšírila sa medzi občanmi v podobe peňažných darov a zlata na tzv. zlatý poklad republiky (do 21. augusta dosiahli dary výšku 190,5 milióna Kčs a 60 kg zlata).
30. júl - Moskovská Pravda uverejnila list 99 zamestnancov pražskej Pragovky s výzvou na mocenský zásah zo strany ZSSR.
3. august - V Bratislave sa na konferencii stretli predstavitelia ZSSR, NDR, PĽR, MĽR, BĽR a ČSSR a podpísali Bratislavskú deklaráciu. Prijaté vyhlásenie naznačovalo, že „bratské strany nikomu nedovolia vraziť klin medzi socialistické štáty“ a že problémy vyriešia „vzájomnou pomocou a podporou“. Sovietsky zväz vyjadril zámer intervenovať v ktorejkoľvek krajine Varšavskej zmluvy, ak v nej dôjde k zavedeniu buržoázneho pluralitného systému. Po skončení bratislavskej konferencie sovietske vojská, ktoré boli v krajine od šumavských manévrov, opustili Československo, avšak zostali zhromaždené v blízkosti hraníc krajiny.
9. - 11. august - Na návštevu Prahy prišiel prezident Juhoslávie Josip Broz Tito. Jeho návšteva prispela k prevažujúcemu optimizmu a nádejam, že nebezpečenstvo zásahu „päťky“ nehrozí.
17. august - Na žiadosť maďarského vodcu Jánosa Kádára došlo v Komárne k jeho stretnutiu s Alexandrom Dubčekom. Kádár tlmočil veľkú nespokojnosť Moskvy s vývojom v Československu a upozorňoval na možné vážne dôsledky, plynúce z nespokojnosti (vojenskú intervenciu).
18. august - Na rokovaní v Moskve päť zainteresovaných krajín Varšavskej zmluvy schválilo plán invázie. Od polovice augusta začala na území NDR vysielať rozhlasová stanica v českom jazyku s jasným vysielacím obsahom, „zdravým silám v ČSSR príde čoskoro internacionálna pomoc“.
20. august - V Prahe sa začalo o 14. hodine zasadanie predsedníctva ÚV KSČ. Počas zasadania prišla o 23.30 h prvá správa o obsadzovaní republiky vojskami „socialistickej päťky“ (ZSSR, NDR, Poľska, Maďarska a Bulharska). Za tejto dramatickej situácie došlo ku schváleniu rozkazu ministra obrany Martina Dzúra, aby armáda nekládla odpor (rozkaz sa vzťahoval aj na Bezpečnosť /políciu/ a Ľudové milície) a bolo vydané Prevolanie ku všetkému československému ľudu, v ktorom sa uvádzalo, že vojská obsadzujú ČSSR proti vôli ústavných orgánov a bez ich vedomia.
Vpádu do Československa sa zúčastnilo 27 bojových divízií (12 tankových, 13 motostreleckých, 2 výsadkové) a jedna letecká armáda. Skupina A (sovietske a poľské jednotky) začali nástup z priestoru Legnice - Krakov (Poľsko). Skupina B (jednotky ZSSR a NDR) z Görlitzu, Zittau, Drážďan a Kliegenthalu (NDR). Skupina C (sovietske, maďarské a bulharské jednotky) z oblasti Györu (Maďarsko). Intervenčným jednotkám v počte 750.000 vojakov s 800 lietadlami, 6300 tankami a 2000 delami a raketami velil generál J. G. Pavlovskij.
21. august - Vojenským vpádom bola obsadená väčšina dôležitých miest v ČSSR. Na mimoriadnej schôdzi sa zišla vláda a vyjadrila protest vládam piatich štátov, ktoré sa zúčastnili na okupácii.
O ČSSR sa začalo rokovať v Rade bezpečnosti OSN. V celej krajine rástol živelný ľudový odpor k okupácii. Invázia vojsk Varšavskej zmluvy si k 3. septembru 1968 vyžiadala 72 mŕtvych (z toho 19 na Slovensku), 266 ťažko a 436 ľahko ranených československých občanov. Po zmarenom pokuse o vytvorenie prosovietskej tzv. robotnícko-roľníckej vlády, ktorý stroskotal okrem iného vďaka spontánnemu nenásilnému odporu obyvateľstva, boli proreformní politickí predstavitelia KSČ na čele s Dubčekom odvlečení do ZSSR.
22. august - V okupovanej Prahe v pražskej továrni ČKD vo Vysočanoch zasadal XIV. mimoriadny tzv. vysočanský zjazd KSČ. Z 1543 riadne zvolených delegátov sa dostavilo 1219. Zjazd zvolil nový ústredný výbor (na čele s internovaným A. Dubčekom) a významne sa podieľal na riadení občianskeho odporu proti okupácii. Na zjazde na zákrok Gustáva Husáka neboli prítomní (až na výnimky) slovenskí delegáti (dostavilo sa ich len necelých 10 percent), čo umožnilo spochybňovať jeho legitimitu.
O 13.25 h Československý rozhlas vysielal výzvu Národného zhromaždenia ČSSR, ktoré žiadalo občanov, aby sa vyhýbali akýmkoľvek zrážkam, ktoré by mohli viesť k zásahom.
23. - 26. august - Na žiadosť prezidenta Ludvíka Svobodu prebiehalo v Moskve zložité rokovanie československej a sovietskej politickej reprezentácie. Druhý deň (24. augusta) sa na rozhovoroch zúčastnili aj internovaní československí politici (väznení od ranných hodín 21. augusta) na čele s Dubčekom. Rokovania sa skončili (pod psychickým nátlakom) podpisom tzv. Moskovského protokolu, ktorý obsahoval záväzné úlohy pre vedenie KSČ (splnenie požiadaviek z Čiernej nad Tisou, zákaz „protisocialistických organizácií“ a sociálnej demokracie, upevnenie postavenia orgánov Bezpečnosti a armády, stranícku kontrolu tlače a konkrétne kádrové zmeny) a prísľub etapovitého odchodu intervenčných vojsk. Protokol odmietol podpísať František Kriegel ako jediný z 26 českých a slovenských politikov.
24. august - Vyvrcholením ľudového odporu proti vojenskej intervencii (nápisy na uliciach a múroch, rôzne prehlásenia, letáky, schôdze, rezolúcie a pod.) bol hodinový generálny štrajk. Na zasadanie Rady bezpečnosti OSN sa dostavil minister zahraničia Jiří Hájek, ktorý vo svojom vystúpení odsúdil vojenskú okupáciu Československa. V ďalších dňoch sa však postoj československej delegácie zmenil.
27. august - Československá misia požiadala o stiahnutie tzv. československej otázky z jednania Rady bezpečnosti OSN.
31. august - Na zasadnutie ÚV KSČ (doplnenom o členov, ktorí boli zvolení „vysočanským“ zjazdom) bol prijatý Moskovský protokol ako jediné východisko z danej situácie. Politickú iniciatívu mali v rukách reformné sily na čele s Dubčekom, ktoré predpokladali, že existuje reálne východisko z tragickej situácie (možnosť normalizovať situáciu v krajine a dosiahnuť odchod cudzích vojsk).
13. septembra - Národné zhromaždenie ČSSR schválilo zákony: 126/1968 - obmedzoval zhromažďovacie právo 127/1968 - zaviedol kontrolu tlače - cenzúru.
18. októbra - Československý parlament odhlasoval podpis zmluvy o dočasnom pobyte vojsk Varšavskej zmluvy na území Československa.
30. októbra - Podpis zákona o československej federácii, ktorým sa riešilo postavenie Slovenska v rámci ČSSR pretvorením centralistického štátu na federáciu ČSR a SSR.
4. novembra - Do tohto dňa opustili Československo armády Poľska, NDR, Maďarska a Bulharska. Časť sovietskych jednotiek po okupácii zostala na území Československa až do roku 1991. Podľa odhadov bolo v Československu dislokovaných na 33 lokalitách okolo 150.000 osôb. Do užívania boli sovietskym vojskám ponechané celé vojenské priestory (napr. Milovice, Libavá, Ralsko), kasárne (napr. Horňátky, Rokytnice v Orlických horách), ako aj niektoré civilné objekty (napr. nemocnica Kostelec nad Černými lesy). V Miloviciach bolo zriadené veliteľstvo sovietskej Strednej skupiny vojsk a bolo tu vybudované v podstate celé nové mesto s tisíckou bytov.
December 1968 - Pokračoval vývoj v duchu sovietskeho scenára - československí politici dostali za úlohu obnoviť starý systém. Na fasádach domov sa objavili biele plochy prekrývajúce protisovietske nápisy. V tlači a na verejných prejavoch sa slovo okupácia nahradilo termínom vstup vojsk.