Dňa 23. októbra nás navždy opustil prvý šéfredaktor Ľudových novín,
bývalý diplomat, známa osobnosť slovenského verejného života Ján Hanko.
Hoci sám nebol novinárom, stál pri zrode jediného celoštátne rozširovaného tlačového orgánu Slovákov v Maďarsku a jemu vďačíme aj za názov Ľudových novín.
Ján Hanko sa narodil v roku 1931 v Békešskej Čabe. V roku 1949 začal ročné predmaturitné štúdium v Budapešti, aby sa o rok mohol stať jedným z prvých štipendistov MR v Bratislave. Zvolil si odbor slovenčina, ku ktorej si neskôr pribral maďarčinu, ale tri roky chodil aj na lekársku fakultu. Po skončení univerzity sa zamestnal v békeščabianskej škole, kde vyučoval slovenčinu, maďarčinu, históriu a biológiu. V rokoch 1957 až 1961 bol šéfredaktorom Ľudových novín, odtiaľ odišiel na ministerstvo zahraničných vecí, do diplomatických služieb.
Počet predplatiteľov nášho týždenníka za jeho vedenia sa pohyboval od 1100 do 1800 výtlačkov. Päťčlenná redakcia s približne šiestimi prispievateľmi pracovala na vytvorení týždenníka, ktorý mal podobné rubriky ako terajší: na svoje si prišli aj ženy i deti, uverejňoval správy zo sveta a reportáže z kultúrnych akcií, väčšinou Zväzu Slovákov v Maďarsku. Prvý šéfredaktor nášho týždenníka síce nebol novinár, ale obklopil sa bývalými redaktormi Našej slobody. Bol toho názoru, že v novinách sa musí používať určitá archaická slovenčina.
Podľa vlastnej výpovede sa v redakcii veľa naučil a tieto poznatky potom zužitkoval pri práci na ministerstve zahraničných vecí, kde odpracoval vyše 30 rokov v rôznych funkciách. Najprv bol referentom, potom takmer 24 rokov pracoval v Československu ako kultúrny pridelenec, prvý radca a skončil ako mimoriadny vyslanec a splnomocnený minister.
Po odchode do dôchodku v roku 2002 inicioval založenie Slovenskej samosprávy v Pomázi a stal sa jej predsedom. Menšinové samosprávy pokladal za dôležité, bol toho názoru, že sú právnym podkladom k tomu, aby si ľudia uvedomili, čím sú. Vlani ešte s nami oslavoval 50. výročie založenia Ľudových novín, ale na jar, keď sme s redakčným kolektívom zavítali do jeho rodnej Čaby, mu už choroba neumožnila, aby sa k nám pridal. V duchu však bol s nami, takisto ako v redakcii Ľudových novín zostáva s nami naveky.
Posledná rozlúčka s Jánom Hankom sa konala v úzkom rodinnom kruhu.