Začiatkom augusta sa začali Martinské matičné slávnosti, ktoré sa tento rok budú točiť okolo Jozefa Cígera Hronského a zahraničných Slovákov. Konajú sa totiž nielen pri príležitosti 146. výročia vzniku MS a 90. výročia jej oživotvorenia, ale aj vyhlásenia Roku J. C. Hronského.
Ako na tlačovej besede povedal predseda MS Jozef Markuš, Rok J. C. Hronského je atypický, pretože potrvá dva kalendárne roky pre dve päťdesiate výročia. Tento rok je to založenie Zahraničnej Matice slovenskej (ZMS), na ktorej čele stál J. C. Hronský a budúci rok je to päťdesiate výročie Hronského smrti. „Hronský nie je niekým, kto patrí do minulosti,” vyhlásil J. Markuš.
Slávnosti sa začali zasadnutím Výboru MS, seminárom o oživotvorení MS a vyhlásením Roku J. C. Hronského. Dejateľov si uctili položením kvetov na Národnom cintoríne a mesto Martin odovzdalo MS Dom J. C. Hronského, v ktorom je stála expozícia o ňom, o ZMS aj o Hronského nástupcovi na čele inštitúcie Stanislavovi Mečiarovi.
5. augusta rokovala Rada Slovákov žijúcich v zahraničí, jej členovia podľa správcu MS Jána Eštoka prebrali o. i. „praktické veci a spoluprácu ZMS a zahraničných Slovákov”. Priestor dostali aj mladí slovenskí umelci z Vysokej školy výtvarných umení, ktorí sa predstavili na výstave Súčasné umenie áno, či nie? 8. augusta vystúpili slovenské folklórne súbory, na matičnom jarmoku sa prezentovali tradičné remeslá. V rámci programu vystúpili SĽUK, Zuzana Smatanová, Kmeťoband a Peter Nagy so skupinou Indigo.
Narodil sa 23. februára 1896 vo Zvolene. Absolvoval učiteľský ústav v Leviciach, bol vojakom v prvej svetovej vojne, po návrate z talianskeho frontu vykonával desaťročie učiteľské povolanie. V roku 1932 sa stal tajomníkom a v roku 1940 správcom Matice slovenskej v Martine. V zložitej situácii pre slovenskú kultúru sa aktívne zúčastňoval na tvorbe kultúrnych hodnôt, najmä zakladaním matičných časopisov a edícií lacného, ale umelecky hodnotného čítania pre slovenskú dedinu. Ako predseda Matice slovenskej priviedol túto vrcholnú národnú inštitúciu na nebývalý stupeň rozvoja a prosperity a naplno rozvinul jej vydavateľskú a výskumnú činnosť. Po skončení druhej svetovej vojny, z oprávnených obáv pred politickou perzekúciou, emigroval do cudziny. Cez Rakúsko a Taliansko odišiel do Argentíny, kde tvoril už len sporadicky. Zomrel v Lujáne 13. júla 1960. Po páde komunizmu bola jeho osobnosť občiansky, politicky i umelecky plne rehabilitovaná. Znova a v úplnosti začína vychádzať aj jeho literárne dielo.
Hronského prozaické dielo, najmä jeho vrcholné romány Jozef Mak, Pisár Gráč a Andreas Búr Majster tvoria jednu z najvýznamnejších línií modernej slovenskej prózy. Vo svojich kratších prózach, ktoré vznikali na konci 20. rokov sa usiluje vystihnúť sociálne a psychologické črty dedinského života: už tu je zrejmé, že nad príbehom dominuje hlas rozprávača, príbehová irónia a zobrazovanie postavy v stave jej duševnej trýzne a utrpenia. V prvej polovici 30. rokov vychádzajú prvé veľké Hronského romány Chlieb a Jozef Mak. Sú napísané sugestívnym jazykom, s bohatstvom vnútornej expresie a psychologickou hĺbkou postáv. Začiatkom 40. rokov vychádza román Pisár Gráč a až v emigrácii vychádza jeden z kľúčových Hronského románov Andreas Búr Majster. Jozef Mak, „človek - milión“, vystupuje v autorovej koncepcii ako symbol odovzdanosti osudu, istej trpnosti, nie však rezignovanosti: jeho základným duševným stavom je utrpenie. Štylistickým špecifikom tohto i ďalších Hronského románov je oslovovanie postáv, ich zaklínanie, aby sa vymanili zo stavu pasivity a životnej ťaživosti. Kým v Jozefovi Makovi prevažuje pátos autora, v Pisárovi Gráčovi pristupuje k autorskému prejavu ironický podtón. Nad fabulou začína dominovať pozícia rozprávača, čomu zodpovedá aj autorské hodnotenie situácií, výjavov a postáv a celý román sa napokon vníma ako rozprávačský monológ. Dobová kritika označila Pisára Gráča za románový experiment a nevedela sa s ním vyrovnať. Vedomie Gráča - Hráča (lebo hra je podstatou tohto románu, tak ako moderného umenia vôbec) je chaotické, súvisí s celkovou nestabilitou obdobia, v ktorom dielo vznikalo. Je majstrovským predobrazom blížiacej sa vojnovej katastrofy. Už tu sa ohlasuje téma rozpadu osobnosti a straty domova, cudzinca vo svete, odcudzenosti človeka medzi ľuďmi. Téma osamelosti ľudského indivídua, straty základných istôt dosahuje myšlienkový i umelecký vrchol v románe Andreas Búr Majster, ktorý je zároveň štylizovaným odrazom dramatickej zmeny Hronského ľudskej situácie (nedobrovoľná emigrácia) i pokusom nájsť sa, nájsť oporu v stvárnení nadčasovej témy umenia. Tragický pocit života nachádza u Hronského výraz a aj isté zavŕšenie v románe Svet na trasovisku, kde sa vracia k vojnovým udalostiam na Slovensku. Dominuje tu téma násilia a utrpenia, spočívajúceho v neschopnosti komunikovať - jedna z podstatných tém literatúry 20. storočia. Slovenská problematika tak v Hronského rozprávačskom umení nadobúda univerzálnu platnosť a celé jeho dielo, spolu s novelami a poviedkami, dnes vnímame ako organickú súčasť európskeho románového dedičstva.
Poviedky a novely: U nás doma (1923), Domov (1925), Medové srdce (1929), Žltý dom v Klokočove (1927), Podpolianske rozprávky (1923), Tomčíkovci (1933), Sedem sŕdc (1944), Šmákova mucha (1944)
Romány: Proroctvo doktora Stankovského (1930), Chlieb (1932), Jozef Mak (1933), Na krížnych cestách (1939), Pisár Gráč (1940), Na Bukvovom dvore (1944), Andreas Búr Majster (1948), Svet na trasovisku (1960) Esej: Cesta slovenskou Amerikou (1940)
Literatúra pre deti a mládež: Najmladší Závodský (1924), Kremnické povesti (1925), Sedemnásť a sedem múdrostí a iné rozprávky (1925), Janko Hrášok (1926, 2. vyd. pod názvom Tri rozprávky, 1968), Smelý zajko (1930), Smelý zajko v Afrike (1931), Zakopaný meč (1931), Brondove rozprávky (1932), Budkáčik a Dubkáčik (1932), Sokoliar Tomáš (1932), Zlatý dážď (1933), Zlaté hodinky (1934), Strýcovo vrtielko (1935), Tri rozprávky (1936), Zlatovlasá sestra (1937), Budatínski Frgáčovci (1939), Tri múdre kozliatka (1940), Traja bratia (1941)
V rámci tohoročných Martinských matičných slávností predstavitelia Matice slovenskej (MS) slávnostne otvorili v Martine Dom významného slovenského spisovateľa, výtvarníka, tajomníka a správcu MS Jozefa Cígera Hronského. Zároveň v ňom otvorili výstavu z jeho výtvarnej tvorby pod názvom Tvorivo kráčať žitím. V tomto dome uprostred Martina Hronský býval v rokoch 1939 až 1945, keď pracoval ako správca MS. Po tom, ako emigroval najskôr do Talianska a potom do Argentíny, štát jeho dom skonfiškoval, sídlili v ňom rôzne inštitúcie. Naposledy to boli rôzne mestské spoločenské organizácie. MS sa dlho usilovala objekt získať, až súčasné mestské zastupiteľstvo ho poskytlo Matici, aby tam vybudovala múzeum. Postupne v ňom bude stála expozícia o jeho živote a diele. Na úvod v dome pripravili výstavu z Hronského výtvarnej tvorby, ktorá je verejnosti pomerne málo známa, uviedla v rozhovore pre TASR autorka výstavy a koncepcie celého múzea Vlasta Bellová. Na výstave sa nachádza viac než 250 obrazov a rôznych výtvarných artefaktov, ktoré dokazujú, že Hronský bol mimoriadne talentovaný a všestranný umelec. Pôvodne chcel študovať maliarstvo, ale keďže pochádzal z početnej a chudobnej rodiny, rodičia nemali na jeho štúdium dostatok prostriedkov. Stal sa učiteľom, ale v maľovaní sa neustále zdokonaľoval, hoci sa tejto svojej záľube mohol venovať iba okrajovo. Až v emigrácii sa mu podarilo študovať na Akadémii výtvarných umení v Ríme. Z tohto obdobia je na výstave olejomaľba portrétu Krista, ktorú zhotovil ako semestrálnu prácu. Využíval však aj ostatné maliarske techniky perokresbu, tuš, suchý pastel či akvarel. V južnej Amerike si výtvarníctvom zarábal na živobytie. Z toho obdobia pochádza pravdepodobne jeho najvýznamnejšie dielo, cyklus veľkoplošných obrazov, návrhov na vitrážne okná s veľkosťou 239 x 93 centimetrov. Boli určené pre františkánsky kostol v Santiagu de Chile. Z nich 18 obrazov predstavuje výjavy zo života svätého Františka, patróna kostola a desať namaľoval na motívy legendy o Panne Márii Lujánskej, v mestečku kde žil. Návštevníci výstavy si môžu pozrieť práve tieto obrazy. Venoval sa aj návrhom na keramiku, pretože určitý čas pracoval v takejto fabrike. Z toho obdobia sa zachovala amfora s motívom slovenského, pravdepodobne Trenčianskeho hradu. Vzácnym exponátom je jeho asi jediný autoportrét, vytvorený akvarelom v roku 1951. Všetky diela pochádzajú z jeho pozostalosti, ktorú MS venovala Hronského rodina po tom, čo v roku 1993 priviezli jeho telesné pozostatky na Slovensko, uviedla Bellová. Je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine.
