Čo priviedlo slovenský národ k tomu, aby svoj jazyk chránil zákonom? - Táto otázka odznela v knižnici Vysokej školy teologickej v Ostrihome na začiatku prednášky Dr. Istvána Käfera pod názvom Dejiny slovenského jazyka od začiatkov až po jazykový zákon.
Bola to prvá prednáška v rade Svätovojtešských večerov. Cieľom organizátorov, Nadácie svätého Vojtecha pre výskum strednej a východnej Európy a Centra svätého Vojtecha, je sprostredkovať zaujímavé vedecké a kultúrne témy širšej verejnosti, umožniť záujemcom vysloviť sa k aktuálnym udalostiam stredoeurópskeho regiónu, vytvoriť istý dialóg medzi vedou a každodenným životom.
Pomocou veľkého množstva literárnych a literárnohistorických príkladov z dejín slovenského jazyka od prvej slovenskej písomnej pamiatky cez Pázmaňov Ostrihomský rituál po Ballekovho Pomocníka István Käfer poukázal na skutočnosť, že „ak nevenujeme dostatočnú pozornosť teritoriálnym, nemaďarským hungarikám, robíme ťažkosti nielen nám, ale aj svojím susedom, niekdajším spoluobčanom. Takto strácame veľmi veľa, veď nedostatok poznatkov o slovacikách nám prekáža v predstavení súvislostí obsahových hungarík. Situácia je podobná, ak to celé obrátime, a robíme výskumy o slovacikách. (…) Jazyk Slovákov je mladý, veď spisovnú slovenčinu kodifikovali štúrovci v roku 1843. V Uhorsku stáročia používali jazyk Kralickej biblie - bibličtinu, slovenský preklad Biblie vydali prvýkrát v rokoch 1829-1830. Azda preto potrebuje ochranu? (…) Od čias Petra Pázmaňa bol stále väčší záujem o „tótske etnikum”, veď arcibiskupa, ktorý musel ujsť z Ostrihomu do Trnavy, najviac znepokojovali evanjelici a ich jazyk český. Zbraňou katolíkov sa tak stala slovenčina (na základe západoslovenského nárečia), pre súčasníkov i nasledovníkov Petra Pázmaňa to bol jazyk všeobecne prístupný. V porovnaní s češtinou, ktorú považovali za slovenčinu, to bola skutočná slovenčina. Zatiaľ nevyriešenou terminologickou otázkou je, či je možné nazvať etnické vedomie a jazyk českých exulantov slovenským. Pre tento jazyk by sme mohli používať termín „česká slovenčina”, pre slovenský jazyk domácich katolíkov termín „uhorská slovenčina”, ako aj pre jazyk ľudu, z ktorého Ľudovít Štúr vytvoril spisovný, dnes už úradný národný jazyk. (…) V dôsledku politických procesov posledných 150 rokov zmizla niekdajšia samozrejmosť, prirodzenosť maďarsko-slovenských súvislostí, teraz stoja proti sebe dve neznáme, cudzie kultúry. Obdobie rozpadu tvorí asi len desatinu tisícich rokov Uhorska. Dnes už môžeme konštatovať, že po zrýchľujúcich sa národných procesoch 19. storočia, po 150 rokoch zničujúcej politiky, kultúra regiónu sa stáva zase duchovným majetkom všetkých. Očistí sa od klamstiev politiky, od direktívnych poloprávd, nedorozumení, polovzdelaní a nevzdelaní. Štátna suverenita Maďarskej republiky a Slovenskej republiky sa nemôže uplatniť smerom naspäť. Skutočnosť Uhorska žije dodnes. V nerozdeliteľnej jednote duchovnej tvorivosti, vytvorenej kultúry všetkých etník. Možno interpretácia tejto skutočnosti potrvá tak dlho ako rozpad. To ale musíme vedieť, že spoznanie, uznanie a prijatie bývalej spoločnosti je existenčnou potrebou dnešných štátnych útvarov,“ konštatoval vo svojej prednáške Dr. István Käfer.
Nadácia svätého Vojtecha pre výskum strednej a východnej Európy, založená Ostrihomsko-budapeštianskou arcidiecézou, podporuje skúmanie interetnických súvislostí strednej Európy a východnej (ortodoxnej) oblasti, spája vedecké, kultúrne a vzdelávacie aktivity v okolí Ostrihomu a v prihraničnom regióne.