Obyvatelia mesta Temešvár, ležiaceho pri hraniciach s Maďarskom a Srbskom, si 16. decembra pripomenuli 20. výročie pouličných protestných akcií, ktoré sa neskôr rozšírili na všetky väčšie rumunské mestá a nakoniec vyústili do zvrhnutia diktátorskej vlády Nicolae Ceaušesca.
Miestni obyvatelia vyšli pred 20 rokmi na ulice Temešváru s cieľom zabrániť premiestneniu duchovného reformovanej cirkvi Lászlóa Tökésa do inej časti Rumunska. Zhromaždenie veriacich prerástlo do protestnej akcie, pri ktorej došlo k zrážkam s príslušníkmi bezpečnostných síl. Na druhý deň začali policajti, vojaci a členovia jednotiek tajnej polície strieľať do demonštrantov. Po šesť dní trvajúcich pouličných bojoch v Temešvári vyšli do ulíc aj obyvatelia Bukurešti a zvrhli vládu komunistického lídra Ceaušesca. Počas trvania rumunskej protikomunistickej revolúcie zahynulo viac ako 1000 ľudí, z toho 118 v Temešvári. Temešvársky starosta Gheorghe Ciuhandru na zhromaždení veteránov rumunskej revolúcie, medzi ktorými bol aj exprezident Emil Constantinescu, vyjadril hrdosť nad tým, že revolúcia pred 20 rokmi sa začala v tomto pohraničnom meste.
Rumunsko bolo poslednou z krajín sovietskeho bloku, kde zostala diktatúra komunistickej strany nedotknutá ešte v decembri roku 1989. Oficiálne strany, no reálne najmä jej autoritatívneho vodcu Nicolaea Ceausescua. Zmenilo sa to ale v polovici mesiaca. Začalo sa povstanie, ktoré ako jediné vo východnej Európe sprevádzalo krviprelievanie. Zahynulo pri ňom 1104 ľudí. Na rozdiel od zmien v iných krajinách sa rumunská revolúcia nezačala v hlavnom meste. Centrom odporu sa stal Temešvár, mesto na západe krajiny pri hraniciach s Juhosláviou a Maďarskom. Revolúcia sa začala nenápadne - ako protest proti príkazu úradov vysťahovať kalvínskeho pastora Lászlóa Tőkésa z jeho temešvárskej rezidencie. Mimochodom - je to ten istý človek, ktorý pred rokom ako rumunský europoslanec žiadal zastavenie diskriminácie Maďarov na Slovensku. Tőkés bol duchovným Maďarskej reformovanej cirkvi a Ceausescuov režim kritizoval v kázňach aj otvorených listoch. Odpoveďou mu bolo nútené presídlenie do vidieckej oblasti, kde by nebol nikomu veľmi na očiach. Pastor ale vyzval veriacich, aby v deň, kedy sa mal vysťahovať, prišli pred jeho byt a nenásilne protestovali. Zišlo sa niekoľko stoviek ľudí. K davu sa potom pridávali ďalší zvedavci, takže za chvíľu bolo priľahlé námestie plné ľudí a nemohli ním prechádzať električky. Privolané jednotky ministerstva vnútra zatiaľ nezasahovali. Režim zrejme dúfal, že sa zhromaždenie rozpustí a všetko skončí. Ľudia však zistili, že Tőkés nebol vysťahovaný. Ďalší deň sa už pred jeho domom zišli tisíce ľudí a z pôvodnej cirkevnej kauzy sa stalo protestné zhromaždenie proti režimu. Prvýkrát zazneli výzvy k slobode a zvrhnutie Ceausescua. Policajti už začali ľudí mlátiť a kropili ich vodnými delami. Po demonštrácii ostali rozbité výklady i automobily a obhorené budovy. Starosta Temešváru Peter Mot prišiel upokojiť situáciu, ale namiesto toho ho skoro zlynčovali. Demonštrácia silnela a časť protestujúcich sa presunula do centra mesta. Niektorí vyrabovali kníhkupectvá plné Ceausescuových spisov a pokúsili sa zapáliť miestne sídlo komunistickej strany. Strana povolala armádu a zazneli prvé výstrely. Do Temešváru vošli prvýkrát tanky. V úzkych uliciach však mali problémy s otáčaním sa a pohybom. Ceausescu vyzval v Bukurešti k tvrdému postupu voči „chuligánom”, a nepriamo tvrdil, že ide o agresiu zorganizovanú Maďarskom a maďarskou menšinou v Rumunsku. 17. december sa stal prvým krvavým dňom revolúcie. Nervózni vojaci postrieľali šesťdesiat ľudí v centre Temešváru, najmä pred budovou Opery. Komunisti sa snažili na svoju podporu zorganizovať demonštráciu zamestnancov priemyselných podnikov, ale snaha sa obrátila proti nim. Robotníci, naopak, podporili protesty a pridali sa k davom. Odpor obyvateľov ešte viac rozšírili správy, že pozostatky ľudí zastrelených pri demonštráciách boli spopolnené a popol pracovníci tajnej bezpečnosti Securitate tajne vysypali do rieky. Po ďalších dvoch dňoch napätia a vyhlásení výnimočného stavu v meste sa vojaci začali sťahovať do kasární, keď ešte predtým 18. decembra strieľali do davu na schodoch katedrály. Povstalci ovládli v sobotu 20. decembra mesto a ich zástupcovia prehovorili z balkóna Opery. Rumunský diktátor sa medzitým dopustil zrejme osudovej chyby. Poveril svojich podriadených, aby vzburu zadusili všetkými možnými prostriedkami, a odišiel na dlhoplánovanú návštevu Iránu. O tri dni neskôr sa už vrátil do inej krajiny. Protesty sa z Temešváru šírili ďalej. V Kluži zahynulo po streľbe vojakov ďalších dvadsaťšesť ľudí. Mŕtvi boli aj v Sibiu, kde bol najvyšším miestnym predstaviteľom režimu Ceuasescuov syn Nicu. Zatiaľ čo tajná polícia Securitate a jej ozbrojené zložky zostávali ešte diktátorovi lojálne, armáda odpadávala a pridávala sa na stranu revolúcie. Ceausescu sa pokúsil situáciu zvrátiť 21. decembra veľkým zhromaždením, na ktoré museli povinne prísť ľudia z podnikov a závodov v Bukurešti a okolí. Diktátor sľuboval zvýšenie platov a znova hral na nacionalistickú kartu poukazovaním na „maďarské sprisahanie,” ale už to nezaberalo. Kým hovoril, začali sa ozývať protestné výkriky ako „Temešvár!” alebo „Preč s Ceausescuom!” Televízia prerušila priamy prenos, potom ho obnovila, ale v tvári diktátora a jeho manželky na balkóne Ústredného výboru strany bolo vidieť strach a údiv. Večer vyšli v Bukurešti do ulíc desaťtisíce ľudí a Securitate už nebola schopná protesty zastaviť. Keď sa 22. decembra krátko popoludní dav začal dobýjať do budovy ústredného výboru a po schodoch sa valil hore, Ceausescu s manželkou práve opúšťali budovu v helikoptére. Bolo to naposledy, čo videli Bukurešť. Za tri dni boli mŕtvi. Ich vrtuľník pristál na vojenskej základni v Targovišti, ale záchranu to pre prvý pár krajiny neznamenalo. Armáda medzitým úplne prešla na stranu revolúcie. Špeciálny tribunál ich odsúdil na trest smrti a poprava bola vykonaná okamžite. Popravcovia dostali zákaz strieľať diktátorovi do tváre, aby bolo na televíznych záberoch vidieť, že je to skutočne on. O poprave rozhodla narýchlo vytvorený Front národnej spásy, v ktorej figurovali hlavne bývalí komunisti, ktorí neskôr upadli u Ceausescua do nemilosti. Nekomunistických disidentov, ktorí by boli schopní prevziať moci ako Lech Walesa v Poľsku alebo Václav Havel v Československu, Rumunsku nemalo. Podľa nových vládcov bola poprava nevyhnutná. Ak by vraj diktátor žil, ľudia, ktorí mu boli lojálni, by ďalej bojovali a zabíjali. Streľba a zabíjanie ale pokračovali aj po páde režimu 22. decembra. Dodnes nie je úplne jasné, kto a prečo strieľal. Rad obetí ide na účet nervozity a neskúsenosti povstalcov. Medzi ľudí sa naraz dostali desaťtisíce zbraní. Veľa ľudí bolo zastrelených, pretože ich omylom považovali za ozbrojencov Securitate. Známy je napríklad incident z 23. decembra na bukurešťskom letisku Otopeni, keď vojaci kvôli zlej komunikácii postrieľali 40 svojich kolegov prichádzajúcich v konvoji nákladných vozňov. Celkom pri revolúcii zahynulo 1104 ľudí, väčšina z nich až po úteku Ceausescua z Bukurešti. Násilie ustalo až potom, čo Front národnej spásy vydal rozkaz na odovzdanie všetkých zbraní.