Vianočné sviatky sú aj pre našu rodinu tou najkrajšou sviatočnou chvíľou, možno s ešte emotívnejším prežívaním, lebo sme ich trávili častejšie v zahraničí ako doma. Žili sme v Prahe,
kde sa narodili synovia a v lete 1989 bol manžel vyslaný ako diplomat na Veľvyslanectvo ČSFR do Bukurešti. To, že nás čaká obdobie Ceaušescovho režimu, sme vedeli, ale že manželova diplomatická kariéra začne v sprievode tankov a obrnených transportérov sme ani len netušili.
V Rumunsku nás privítal totálny krach zásobovania, obchody boli prázdne, chýbali základné potraviny. Na uliciach stáli deň čo deň dlhé rady čakajúcich, niekedy ani nevedeli, čo práve priviezli. Fronty boli i na slané tyčinky. Prázdnotou zívali aj pulty v drogériách. Chodievali sme kupovať do Bulharska. Naši synovia vyrastali na jabĺčkach a mrkve, lebo po iné ovocie a zeleninu sme sa nedostali.
Ťažšie bolo Rumunom. Plyn a teplú vodu mali len 2 hodiny večer. V bytoch mohli používať len 40W žiarovky, nesmeli zapnúť žiadne elektrospotrebiče, ani chladničky. V zime mali v bytoch niekedy len +5 stupňov Celzia, zamŕzala im voda v kúpeľni. Novorodeniatka v nemocniciach ohrievali gumovými fľašami s teplou vodou.
Autá, ktorých bolo málo, mohli jazdiť v párne dni len s párnou poznávacou značkou a v nepárne s nepárnou. Historické kostoly premiestňovali za paneláky alebo ich búrali kvôli megalomanskej stavbe Ceaušescovho paláca. Televízia vysielala len 2 hodiny večer - správy o prezidentových návštevách miest a žúp v Rumunsku a potom piesne, básne a heslá o prezidentovi.
Všetky zákazy, príkazy, obmedzovania, udávania známych i neznámych Securitate (tajnej službe) vyústilo v prvej veľkej demonštrácii a prvej streľbe 17. decembra 1989 v Temešvári (Timişoara).
V Bukurešti prepukli nepokoje 21. decembra 1989, keď prezident Ceaušescu čítal svoj tradičný niekoľkohodinový prejav z balkóna Úradu vlády pred davom ľudí, povinne vyslaných ho počúvať. Začala vzbura. Do ulíc vyšli prvé tanky a obrnené transportéry. My sme sa dostali doslova do priesečníka revolučných udalostí, lebo veľvyslanectvo bolo pri Univerzitnom námestí - hlavnej križovatke mesta i revolúcie.
Na udalosti sme pozerali priamo z okien, nevediac, čo s nami bude. Pred veľvyslanectvom nás prvé dni chránil obrnený transportér, potom nastal chaos. Ponad veľvyslanectvo preletel strieborný vrtuľník s unikajúcim prezidentom a jeho manželkou. V televízii ešte stále išli oslavné piesne a básne a vonku sa strieľalo.
Do pivnice sme pripravili protiplynové masky, ktorých však nebolo dosť a ku dverám bytu tašky s najnutnejšími vecami, lebo bol hlásený nálet. Našťastie k nemu nedošlo. Niektorí naši ľudia sa odvážne vybrali na letisko, rýchlo sa však vrátili. Boli zhrození z toho, čo videli - prevalcované autá pri ceste a množstvo tankov.
Boli sme izolovaní od akejkoľvek pomoci. Nebolo možné dovolať sa k rodičom a ak sa nám to náhodou podarilo, boli zdesení, keď počuli v telefóne silnú streľbu.
Rumunská revolúcia nebola protestom v rukavičkách, bola ozajstnou revolúciou, spojenou s krviprelievaním nevinných a s násilím. Nedá sa zabudnúť na pohľad, ako idú tanky proti davu ľudí, na strašné nočné streľby, hvižďanie guliek okolo našich okien, na hlavne guľometov a kaluže krvi pred našou bránou.
Prišli Vianoce, naše prvé v cudzine, preto som si priniesla z Československa čo najviac drobnosti, ktoré nám mali pripomínať domov. Krásne predstavy sa vytratili. Boli sme bez zásob, týždeň sa nedalo vyjsť na ulicu. Z posledných rezerv som pripravila vianočnú večeru. Koláčiky som piekla v noci s deťmi, lebo sme nespali kvôli silnej streľbe a neistote, čo s nami bude. Ozdobili sme stromček. Počas vianočnej večere sme zapálili sviečky a hlasnejšie sme si pustili slovenské vianočné koledy, aby sme menej počuli streľbu a výkriky zvonku. Vonkajšie zvuky však nebolo možné stlmiť. Bol to zvláštny pocit - počúvať súčasne streľbu a Tichú noc v podaní pani Darinky Laščiakovej, ktorú som opakovane púšťala celé dni a noci. Pani Laščiaková bola pre nás povzbudením, aby sme to všetko vydržali. Jej hlas a spev nás upokojoval.
Prežila som veľký strach o život vlastných deti. Ani po revolúcii nebolo prijemné isť do ulíc na nákupy. Pred sebou som tlačila kočík, v ktorom bol ročný syn, druhého trojročného som držala za ruku a tak sme prechádzali pomedzi obrnené transportéry a ozbrojených vojakov.
Radosť mal snáď len starší syn, ktorý by bol najradšej vyliezol na každý tank a podával ruku každému vojakovi, lebo mal naozajstný samopal. Starým rodičom potom doma ukazoval na staré domy, že určíte sa aj na Slovensku strieľalo do týchto domov.
Prvý rok po revolúcii na Vianoce slovenské a české deti z ambasády vystúpili v rumunskej televízii s vianočnými koledami. ktoré som s nimi nacvičila, lebo som pracovala ako riaditeľka základnej školy pri československej ambasáde.
Po 10. rokoch sme sa vrátili znova do Rumunska, kde bol manžel vyslaný ako veľvyslanec SR. Na Vianoce sme sa veľmi tešili, znova sme si púšťali známe koledy, ale už v pokojnej atmosfére. Koledy sme počúvali už od novembra, lebo mesiac pred sviatkami sme všetci piekli medovníky, medovníkové domčeky, Betlehemy i katedrálu na Vianočný diplomaticky bazár, kde sme mali každý rok veľký úspech i veľkú radosť, lebo naše medovníkové dobroty si brali ľudia na Vianoce do svojich domov po celom svete. Kiežby sa všetci ľudia uctievali medovníkovými srdiečkami a žili v pokoji.
Teším sa aj na Vianoce doma, na zapálené sviečky a na tie isté krásne koledy, na tú istú Tichú noc od pani Darinky Laščiakovej i jej nádherné hovorené vianočné pásmo.
Vážme si každý deň, ktorý môžeme prežiť v pokoji a mieri.