Slovensko-slovenská spolupráca nie je jednosmerná. Slováci zo zahraničia nepredstavujú vystretú ruku žiadajúcu Slovensko len o pomoc, ale ruku podanú na spoluprácu.
Aj keď sú Slováci v zahraničí stále deklarovaní ako integrálna súčasť slovenského národa, o čom hovorí aj Ústava Slovenskej republiky, na Slovensku sa málo doceňuje ich významný potenciál, ktorý pre Slovensko predstavujú. O význame viac ako dvojmiliónovej komunity Slovákov žijúcich v zahraničí sa TASR rozprávala s predsedom Svetového združenia Slovákov v zahraničí Vladimírom Skalským.
- Svetové združenie Slovákov v zahraničí funguje od roku 2002. Na akom základe vzniklo?
- Svetové združenie Slovákov v zahraničí vzniklo v roku 2002 na Stálej konferencii Slovenská republika a Slováci žijúci v zahraničí. Je to podujatie, ktoré každoročne organizuje Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, predtým Generálny sekretariát pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Práve tam vznikla spontánna myšlienka všetkých zúčastnených spolkov o potrebe existencie strešnej organizácie celého slovenského sveta. Nadviazali sme aj na staršie integračné zoskupenia, ako bol napríklad Svetový kongres Slovákov, ale v tejto novej situácii sme mali možnosti, ktoré v minulosti neexistovali. Svetový kongres Slovákov nemohol napríklad združovať Slovákov, ktorí žili za vtedajšou železnou oponou, Slovákov, ktorí žili na Dolnej zemi alebo vo vtedajšom Česku, ktoré bolo súčasťou spoločného štátu, ktorí žili na Ukrajine, v Poľsku a podobne. Teraz združuje naša organizácia naozaj všetky prúdy, všetky emigračné vlny, všetky regióny, všetky konfesie. A zatiaľ čo Svetový kongres Slovákov bol jednoznačne politicky vyhranený, naša organizácia je apolitická. Usilujeme sa predovšetkým o zachovávanie identity Slovákov žijúcich v zahraničí a do politických oblastí vstupujeme iba tam, kde obhajujeme oprávnené záujmy vyše dvoch miliónov Slovákov žijúcich vo svete.
- Aké priority Slovákov žijúcich v zahraničí určili hlavné ciele ich zastrešujúcej organizácie?
- Cieľom vzniku Svetového združenia Slovákov v zahraničí bolo, aby existovala platforma, ktorá dokáže komunikovať s reprezentáciou Slovenskej republiky, zastať sa Slovákov v danej krajine, rovnako komunikovať aj na európskej úrovni. Podobná strešná organizácia nie je žiadny unikát. Minulý rok som sa stal aj viceprezidentom organizácie Európania vo svete, ktorá združuje práve takéto strešné organizácie jednotlivých diaspór a v súčasnosti je v tejto organizácii štrnásť krajín z Európskej únie. Z toho je zrejmé, že podobné myšlienky mala zhruba polovica národov, ktoré žijú v Európskej únii a ďalšie k tomu nejakým spôsobom smerujú. Ide teda o celkom prirodzený proces.
- Darí sa vám realizovať jej hlavné ciele?
- Svetovému združeniu Slovákov v zahraničí sa podarilo aj počas krátkej existencie od roku 2002 preukázať svoju životaschopnosť a význam. Podarilo sa nám výrazne zlepšiť slovensko-slovenský dialóg, povedomie o Slovákoch žijúcich v zahraničí tu doma. Podarilo sa nám zvýšiť jednak úroveň podpory zo Slovenska smerom k Slovákom žijúcim v zahraničí, ale aj schopnosti Slovákov žijúcich v zahraničí pomáhať Slovensku pri propagácii, pri nadväzovaní obchodných vzťahov, pri smerovaní cestovného ruchu smerom na Slovensko a podobne. Takže sa naozaj ukázalo, že vznik strešnej organizácie mal zmysel.
- Koľko organizácií a členov združuje vaša organizácia?
- V Svetovom združení je dnes zhruba stovka organizácií z 23 krajín sveta a ďalšie sa hlásia. Novým procesom dokonca je, že Svetové združenie svojimi aktivitami iniciuje vznik nových slovenských organizácií v krajinách, kde dosiaľ neboli. V tejto chvíli napríklad vznikajú takéto slovenské organizácie v Brazílii alebo v Španielsku. Ešte ani nie sú na svete a už sa hlásia o členstvo vo svetovom združení. Okrem inštitucionálnych členov máme aj individuálnych členov, pričom ide skôr o formu podporného členstva zo strany rôznych podnikateľov a osobností žijúcich po svete. Dá sa povedať, že prostredníctvom členských organizácií, z ktorých sú niektoré naozaj veľmi početné, máme vlastne sprostredkovane až pol milióna členov, čo je už skutočne pomerne veľmi reprezentatívna vzorka slovenského sveta.
- V ktorých krajinách sú najväčšie členské organizácie vášho združenia a ako sa mení ich počet v jednotlivých krajinách sveta?
- Najviac Slovákov žije v Spojených štátoch amerických a na druhom mieste je Česká republika. Celkom špecifická je Dolná zem, čo je enkláva dnes rozdelená medzi Maďarsko, Rumunsko, Srbsko a Chorvátsko. Títo Slováci tam odišli pred štvrťtisícročím po vyhnaní Turkov na ľudoprázdne územia. Veľa Slovákov žije v Kanade, Austrálii, Poľsku, na Ukrajine, v jednotlivých krajinách západnej Európy. Po revolúcii a neskôr po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie nadobudla situácia novú dynamiku, keď veľký počet mladých Slovákov odchádzal do druhých krajín za prácou či za štúdiom. Takto vzrástli niektoré predtým málopočetné komunity, napríklad vo Veľkej Británii, v Írsku. Narastajú aj komunity Slovákov v Španielsku, kde predtým nežili. Na túto novú dynamiku sa usilujeme reagovať a v mnohých krajinách koexistujú tradičné organizácie a organizácie novopríchodzích Slovákov. Snažíme sa pomáhať všetkým a so všetkými komunikovať a niekedy, paradoxne, napomáhame zblíženiu organizácií z jednej krajiny, ktoré sa nespoja bezprostredne, ale cez nás.
- Ak berieme do úvahy, že Slováci žijú na všetkých kontinentoch sveta, z ktorej časti najviac deklarujú potrebu udržiavania kontaktov so Slovenskou republikou?
- To je veľmi zložitá otázka. Napríklad Slováci v Česku, ktorých je 400.000, sú so Slovenskom v každodennom kontakte. Niektorí napriek blízkosti Slovenska majú nemalé problémy, ako Slováci v Maďarsku alebo o čom sa málo hovorí Slováci v Poľsku, kde je značný asimilačný tlak. Napríklad v Zakopanom bola odhalená socha poľskému partizánovi, ktorý po druhej svetovej vojne z etnických dôvodov vyvražďoval Slovákov, proti čomu Slováci v Poľsku márne protestujú. Trochu iné problémy majú mladé komunity. Ide zväčša o pracovno-právne problémy v krajinách, kde nie sú doposiaľ dostatočne etablovaní. V naozaj vzdialených komunitách ako v Spojených štátoch amerických alebo v Austrálii je to zasa každodenný boj o zachovanie aspoň určitej jazykovej alebo zvyškovej kultúrnej identity. K Slovensku majú ďalej a tam je dôležité najmä dostať medzi nich slovenskú kultúru, vysielanie slovenskej televízie. Problémy v každej komunite sú teda celkom iné a Slováci dokážu byť rozdielni aj v jednej krajine.
- Sú rozdielne problémy Slovákov v rámci krajiny spôsobené aj rôznymi vlnami emigrácie?
- Napríklad v Rumunsku, problémy Slovákov v Nadlaku, kde je obyvateľstvo relatívne bohaté, veľmi kultúrne a mestské, mimochodom evanjelické, sú celkom iné ako problémy Slovákov v pohorí Bihor, kde zápasia o holé prežitie, kde sú mimoriadne chudobné pomery, nízka vzdelanostná úroveň a ide o katolícku komunitu. Napriek tomu, že obe komunity sú slovenské a žijú pár desiatok kilometrov od seba, ich problémy v jednej krajine sú diametrálne odlišné. Bez podrobnej znalosti komunít je teda veľmi ťažké prijímať jednotné politiky a nedalo by sa bez nej účinne pomáhať Slovákom vo svete. Aj preto je pre slovenské orgány veľmi užitočné, že existuje organizácia ako svetové združenie, ktorá dokáže dávať informácie dohromady a prichádzať s určitými návrhmi a riešeniami.
- V histórii slovenského národa existovalo niekoľko migračných vĺn. Dá sa medzi ich príslušníkmi postrehnúť rozdiel k hláseniu sa k slovenskej národnosti?
- Je to, samozrejme, odlišné. Ale podľa mňa to záleží ako od krajiny, tak od pocitu, aký v tej krajine majú. Uvediem príklad. Slováci, ktorí odchádzali na Dolnú zem, tam prežili 250 rokov a udržali si identitu z viacerých príčin. V novom prostredí mali určitý pocit superiority, boli odlišní aj nábožensky, ako evanjelici mali vlastné bohoslužby v slovenčine, vybudovali školy a dokázali si to uchovať. Keď boli po roku 1945 niektorí z týchto Slovákov napríklad z Rumunska v rámci akcie Mať volá presťahovaní, pričom si mysleli, že sa vracajú na Slovensko a mnohí sa dostali do česko-nemeckého pohraničia, rýchlo sa tam asimilovali. V novom prostredí boli zrazu v jazykovo blízkom prostredí, neboli vydelení nábožensky a navyše mali pocit, že sú tam ako hostia a v tomto novom prostredí sa už necítili natoľko silní. Takto by sme našli množstvo iných príkladov.
- Aké rozdiely by sme našli medzi jednotlivými generáciami?
- Je pravda, že zatiaľ, čo emigračná vlna po roku 1948, ktorá mala aj silnú politickú aj kultúrnu zložku, bola dosť národovecky orientovaná, tak už väčšina emigrácie, ktorá odchádzala v čase najtvrdšej normalizácie, mala v novej krajine skôr ambíciu splynúť s prostredím a angažovala sa o čosi menej. Ale všetko sú to generalizácie, ktoré možno platia štatisticky, ale zďaleka sa na ich základe nedá povedať, že sa tak správal každý človek. Mnohí si myslia, že mladí Slováci, ktorí odchádzajú dnes, sú už úplne globalizovaní a otázka slovenskosti alebo slovenskej kultúry ich nezaujíma. Zďaleka to nie je pravda. Objavilo sa množstvo mladých ľudí, ktorým na tom záleží, ktorí v zahraničí na jednej strane zakladajú tradičné folklórne súbory, na strane druhej divadelné aktivity a multimediálne umelecké projekty. Je to naozaj individuálne, ale určitý rozdiel sa dá pozorovať a dá sa pochopiť, že vždy vtedy, keď odchádza kultúrna a politická elita, tak je snaha po nejakej inštitucionalizácii národnosti silnejšia.
- Ktoré z problémov Slovákov žijúcich v zahraničí ich v súčasnosti vo vzťahu ku Slovensku najviac trápia?
- Mnohých z nich trápi, že Slovensko o mnohých práve tradičných slovenských komunitách vo svete vie veľmi málo. Na Slovensku sa napríklad stále málo vie o Slovákoch žijúcich na Dolnej zemi. Aj keď tam žijú 250 rokov, pochádza odtiaľ veľa významných osobností spoločnej slovenskej kultúry. Trápi ich skreslený názor ľudí, prečo sa starať o Slovákov v zahraničí, keď do cudziny 'odišli za lepším'. A už samotná otázka ako sa stará Slovensko o Slovákov žijúcich v zahraničí poukazuje na paternalistický stereotyp. Akoby boli Slováci žijúci v zahraničí len skupinou, ktorú treba trochu podporiť, aby prežili, ale ktorá nemá žiadny významný potenciál. Príklady Maďarov, Poliakov, Francúzov, Čechov, Írov dokazujú, aký ohromný potenciál môže krajanská komunita vo svete mať a ako veľmi dokážu byť krajania užitoční.
- V ktorých oblastiach vzájomnej spolupráce v slovensko-slovenských vzťahoch sa dá tento potenciál využiť?
- V čase, keď je najväčším majetkom informácia, je veľmi podstatné, že krajania dokážu prirodzeným spôsobom šíriť 'dobrú zvesť' o Slovensku. Nejde len o meno krajiny, ale aj šírenie informácií o obchodných možnostiach, príležitostiach cestovného ruchu, v pozitívnom zmysle slova môžu Slovensku napomáhať lobingom. Veď aj z hľadiska politickej reprezentácie je medzi Slovákmi žijúcimi v zahraničí nejeden americký kongresman, medzi členmi svetového združenia je podpredsedníčka vlády Vojvodina v Srbsku, členovia parlamentov slovenskej národnosti sú napríklad v Rumunsku, Česku. V súčasnej vláde Českej republiky sú napríklad traja Slováci. Nezanedbateľný je aj ekonomický potenciál krajanov. Podľa štatistík, čísiel vyjadrených ešte v bývalej mene, posielajú Slováci žijúci v zahraničí niekoľko miliárd korún ročne.
- Ako na druhej strane pomáha kontakt a vzťah so Slovenskom krajanom v zahraničí v podporovaní ich národnej identity?
- Každá kultúra je národná. Je viazaná na jazyk a na tradície. Kultúrna identita je dôležitou súčasťou identity človeka. Bez nej si nikto nedokáže udržať životnú rovnováhu. Nikto nežije iba prácou, ale potrebuje sa aj kultúrne vyžiť, potrebuje sa upínať k nejakým hodnotám. Viem, že to v dnešnom svete, ktorý sa prezentuje konzumne, znie ako fráza. Ale ak sa naozaj človek zamyslí nad tým, čo potrebuje, aj keď nie je presvedčený, že nie je nijako národný a je, naopak, veľmi otvorený svetu, to sa nevylučuje s tým, že predsa len potrebuje prijímať kultúre hodnoty a to aj tie, ktoré súvisia s jeho koreňmi a s jazykom, s ktorým sa rozprával so svojimi rodičmi. Pre Slovákov žijúcich v zahraničí je to o to dôležitejšie túto väzbu si uchovať, že žijú v cudzom prostredí. Väzbu jednak k slovenskej kultúre a jednak k Slovensku ako krajine. Až v zahraničí si často človek uvedomí, že je naozaj súčasťou národa.
- Ako hodnotíte úroveň štátnej podpory Slovenskej republiky smerom k Slovákom žijúcim v zahraničí?
- Situácia sa od revolúcie a neskôr od vzniku SR kontinuálne zlepšuje. Začínali sme vlastne z bodu nula, ak nie z bodu z mínusovej časti stupnice, pretože voči Slovákom v zahraničí existovali predsudky a za bývalého režimu boli doma vnímaní ako nepriatelia štátu. Postoje k nim sa postupne zlepšovali, zvyšovalo sa povedomie o nich a neskôr začali vznikať inštitúcie, ktoré sa starostlivosti o Slovákov v zahraničí venovali. Veľmi dôležitým krokom bolo, že okrem Svetového združenia Slovákov v zahraničí vznikol Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorý sa ako inštitúcia krajanskej problematike komplexne venuje. Určitý ukazovateľ, aj keď nie najpodstatnejší, v ktorom sa odzrkadľujú všetky ostatné zložky vzťahu, je aj výška finančných prostriedkov. V čase, keď som nastupoval do funkcie predsedu v roku 2006, bola podpora na úrovni 2,65 milióna Sk a dnes je na úrovni 1,327.757 eur (40 miliónov slovenských korún). Posledným významným medzníkom bolo prijatie Koncepcie štátnej politiky starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí do roku 2015. Prvýkrát vznikol strednodobý dokument, ktorý umožňuje pracovať z roka na rok, ale umožňuje rozbehnúť dlhodobejšie výskumy a ďalšie projekty podpory.
Distribúcia signálu slovenskej televízie do zahraničia je dlhoročnou požiadavkou Slovákov žijúcich v zahraničí v rôznych krajinách sveta. Uviedol to pre TASR predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí Vladimír Skalský. V dnešnom čase, keď sú elektronické médiá najsledovanejším informačným zdrojom a najsledovanejším kultúrnym nosičom je celkom pochopiteľné, že táto požiadavka je pre zachovanie národnej identity Slovákov žijúcich v zahraničí opodstatnená. „V priebehu mnohých rokov sme absolvovali množstvo rokovaní a objavilo sa veľa projektov. Dlho sa hovorilo o možnosti satelitného vysielania, existoval už aj projekt Slovenskej televízie 5, ktorá by sa vysielala prostredníctvom satelitu. V projekte šlo o blokové osemhodinové vysielanie. Všetky projekty sa napokon skončili s príchodom ekonomickej krízy,” dodal. Pri hľadaní náhradných riešení sa podľa Skalského podarilo nájsť východisko v spoločnom projekte s ministerstvom kultúry. „Ide o distribúciu individuálnych prijímačov, ktoré budú dekódovať vysielanie Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu a s pomocou našich členských organizácií sa budú distribuovať priamo medzi Slovákov, ktorí v cudzine žijú a majú o šírenie slovenského televízneho a rozhlasového vysielania záujem,” spresnil. Podľa neho sa budú prijímače vďaka množstvovej zľave a dotácii zo strany Slovenskej republiky distribuovať za relatívne nízky poplatok. „Tým, že ide o individuálny príjem vyhneme sa aj právnym problémom, napríklad s autorskými právami, ktoré predtým úvahy o možnosti televízneho príjmu v zahraničí sťažovali,” vysvetlil s tým, že projekt je momentálne v štádiu rokovaní a zisťovania záväzného záujmu ľudí v zahraničí. Skalský uviedol, že projekt vysielania pre Slovákov žijúcich v zahraničí sa má rozbiehať už v tomto roku a v prvej fáze sa bude týkať blízkych krajín ako Poľska, Ukrajiny, Maďarska, Rumunska a Srbska a v ďalších fázach ho chcú realizovať aj v zámorí, kde sú požiadavky na vysielanie slovenskej televízie dlhodobo silné. „Záleží nám aj na tom, aby sa vysielalo nielen pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ale aj o Slovákoch žijúcich v zahraničí. Preto sa do programu Slovenskej televízie usilujeme dostať aj niektoré programy o týchto komunitách alebo o výnimočných osobnostiach, ktoré v slovenských komunitách v zahraničí žijú. Pre krajanov žijúcich v zahraničí je dôležité včleniť sa aj do existujúcich formátov Slovenskej televízie. Privítali by sme aj možnosť, aby sa do rôznych druhov diskusných televíznych relácií pozývali odborníci, politológovia alebo umelci z komunít Slovákov žijúcich v zahraničí,” spresnil Skalský. Pri zmienke o komerčných televíziách uviedol, že to, o čom sa dnes zatiaľ hovorí je vysielanie Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu, všetkých ich kanálov. Zároveň ocenil vysielanie Slovenského rozhlasu pre krajanov. Svetové združenie Slovákov žijúcich v zahraničí už niekoľkokrát intervenovalo v prospech jeho zachovania. Toto vysielanie podľa neho zohráva v živote Slovákov v zahraničí veľkú rolu a dodal, že podobný typ vysielania by krajania uvítali aj v Slovenskej televízii, aj keď je proces prípravy televízneho vysielania určeného špeciálne pre krajanov komplikovanejší a finančne náročnejší ako jeho rozhlasová podoba. „V súčasnosti sa usilujeme túto požiadavku riešiť tak, že medzi Slovákmi žijúcimi v zahraničí bude šírené celé vysielanie Slovenskej televízie a zároveň budú do vysielania implementované programy, ktoré sa budú venovať problematike Slovákov žijúcich v zahraničí,” uviedol. Efekt takéhoto vysielania bude podľa neho dvojstranný. Na jednej strane sa dozvedia čosi o Slovákoch žijúcich v zahraničí aj Slováci doma a na druhej strane Slovákov žijúcich v zahraničí zaujíma aj dianie na Slovensku. Skalský nepovažuje internetové vysielania za dostatočne kvalitné a prístupné všetkým vekovým ročníkom Slovákov žijúcich v zahraničí. „Určite je to budúcnosť, ale my si nemôžeme dovoliť počkať 10-15 rokov a medzitým stratiť identitu množstva Slovákov žijúcich v zahraničí, a potom čakať, že sa to vyrieši samo,” uzavrel Skalský.
V Českej republike majú Slováci - vďaka spoločnej československej minulosti i jazykovej blízkosti - mimoriadne postavenie. K tomu prispieva aj fakt, že Česko je trvalým či prechodným domovom pre vyše 300.000 Slovákov. Teritoriálna blízkosť a dostupnosť slovenskej tlače i televízneho vysielania, spolu s ďalšími faktormi, však prispievajú k viacerým špecifickým problémom a anomáliám. V Čechách a na Morave nie je záujem o slovenské školstvo, a to na žiadnom stupni. Napríklad snaha o vznik slovenského gymnázia v Prahe pred niekoľkými rokmi skončila fiaskom kvôli malému záujmu rodičov. A o slovenskej škôlke sa zatiaľ ešte len uvažuje. A aj tá by mala byť slovensko-česko-anglickou... Český štát dlhodobo podporuje činnosť slovenských národnostných spolkov a ich vydavateľskú činnosť: aj tu sú však anomálie. Každý týždeň v Českom rozhlase počuť slovenskú reláciu, ale Česká televízia nič podobné nemá - a to pre žiadnu menšinu. Dlhodobá vzájomná „nejednotnosť” slovenských spolkov v ČR, ktorá nemá ďaleko od žiarlivosti a niekedy až nezdravej rivality, dávno nie je žiadnym tajomstvom. Vie o nej aj veľvyslanec SR v ČR Peter Brňo, podľa ktorého táto skutočnosť pozíciu Slovákov v Česku oslabuje. Ambasádor sa nechce pasovať do roly zjednotiteľa slovenského spolkového života v ČR, ale verí, že na niektorých kľúčových veciach sa spolky budú schopné dohodnúť. „Pokiaľ sa na mnohých veciach nevedia dohodnúť, tak - pochopiteľne - nemôžu dosiahnuť ani takú finančnú podporu, akú potrebujú na svoje aktivity, ale aj ich to oslabuje. To je vec, ktorá by sa mohla nejakým spôsobom, čiastočne, posunúť. Ale na druhej strane, nie je mojím cieľom, aby som ich nasilu zjednocoval do jednej skupiny,” povedal veľvyslanec SR v Prahe v rozhovore pre TASR. Všetky tri veľké slovenské spolky v ČR - Klub slovenskej kultúry, Obec Slovákov v ČR i Slovensko-český klub - vydávajú svoje vlastné časopisy. V roku 2008 české ministerstvo kultúry poskytlo štyrom slovenským periodikám - časopisom Listy, Korene, Slovenské dotyky a Zrkadlenie, - dotáciu v celkovej výške 7,075 milióna Kč (272.000 eur), o rok neskôr sa štátna dotácia znížila na 5,795 milióna Kč (takmer 223.000 eur), a v tomto roku to môže byť podobná suma. Na podporu národnostnej tlače dáva Ministerstvo kultúry ČR ročne všetkým menšinám v krajine v prepočte až 1,15 milióna eur, pričom slovenské časopisy dostávajú vždy viac ako pätinu z celého dotačného koláča. O tom, že by slovenská menšina v ČR vydávala jeden spoločný časopis, už uvažovali viacerí, ale úvahami sa to aj skončilo. Spolky, ktoré sa navzájom nemajú v láske, sa do toho nehrnú, a nikto ich k tomu ani netlačí. „To reálne nie je. Dovtedy, kým, Ministerstvo kultúry ČR neuzná, že toto by bola lepšia cesta. A ja takú cestu poznám: idú ňou napríklad v Nemecku. Konkrétne ide o Lužických Srbov, ktorí majú svoju Domovinu, zastrešujúci orgán všetkých svojich organizácií. Domovina má svoje kuratórium, do ktorého vymenúva svojho člena aj nemecké spolkové ministerstvo financií,” povedal pre TASR novinár Jozef Gáfrik, ktorý pôsobí v redakcii slovenského časopisu Listy a scénu slovenských periodík v ČR detailne pozná. „Myslím si, že zatiaľ to nie je reálne. Ale podľa mňa by to bola cesta, aby sme mali jeden poriadny časopis, ktorý by akceptovala aj väčšinová spoločnosť alebo aspoň väčšinové redakcie, ktoré by z neho citovali. Možné je to len vtedy, ak by tu bol ekonomický tlak, ak by ministerstvo povedalo, dáme vám peniaze, ale zjednoťte sa. Dovtedy sa bude každý sám hrať na svojom piesočku,” zdôraznil. Realita však momentálne svedčí o opačnom trende. K trom slovenským časopisom v ČR - Korene, Slovenské dotyky a Listy - pribudol nový titul, Slovenské korene. Aj on sa teraz hlási o „svoj” diel dotačného koláča sa na trhu slovenských periodík. „Keď sa objaví nejaká nová skupina, ktorá chce vydávať časopis, tak, samozrejme, ona vždy tvrdí, že ona je tá najdôležitejšia, najvýznamnejšia, ona nesie na pleciach ťarchu celej problematiky a ona musí dostať tie dotácie,” dodal Gáfrik. Jednotlivé slovenské národnostné časopisy v ČR deklarujú, že ich náklad je od 2000 do 7000 kusov. Značná časť nákladu však pravdepodobne končí ako remitenda a čitateľov je tak podstatne menej.