V súvislosti s blížiacim sa 90. výročím podpísania Trianonskej mierovej zmluvy sa v Slovenskom inštitúte Budapešť uskutočnila pódiová diskusia na tému Uhorsko pred Trianonom - medzinárodnopolitické aspekty.
Vedecká pracovníčka Historického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV) Bohumila Ferenčuhová a maďarský historik, akademik Ignác Romsics sa za prítomnosti početného odborného a laického publika venovali predovšetkým mocensko-politickým súvislostiam rozpadu Rakúsko-Uhorska. V diskusii sa odborníci zmienili aj o aktivitách českej a slovenskej politickej reprezentácie na medzinárodnej scéne v záujme vzniku Česko-Slovenska. Diskusia bola prvým podujatím Slovenského inštitútu načasovaným k tomuto výročiu a viaže sa tiež k plánovanej konferencii, ktorú usporiada v tomto roku Francúzsky inštitút v Budapešti.
Ako prvá sa ujala slova Bohumila Ferenčuhová, ktorá obdobie po roku 1867 charakterizovala ako zlatý vek Uhorska. Ako jednu z determinujúcich udalostí tohto obdobia označila zrod dohody medzi Rakúsko-Uhorskom a Nemeckom proti Rusku v roku 1879. V odpovedi na otázku, nakoľko bola maďarská politika zodpovedná za zahraničnú politiku Rakúsko-Uhorska uviedla, že zahraničnú politiku síce určoval panovník, ale významne ju ovplyvnili aj hlavy vlád Rakúska a Uhorska. Do začiatku XX. storočia viedlo Rakúsko-Uhorsko konzervatívnu zahraničnú politiku. Keďže cieľom Uhorska bolo držať na uzde národnosti, vláda podporovala spojeneckú politiku s Nemeckom. O tejto snahe svedčí aj skutočnosť, že kým v rakúskej časti monarchie bolo v roku 1907 zavedené všeobecné volebné právo, zatiaľ v Uhorsku bol v platnosti volebný systém, ktorý zohľadňoval majetkový cenzus. V dôsledku anexie Bosny a Hercegoviny Rakúsko-Uhorskom nastala kríza, ktorá viedla k podpísaniu dohody medzi Ruskom a Talianskom, cieľom ktorej bolo zamedzenie expanzie Rakúsko-Uhorska. Podľa slovenskej historičky po atentáte v Sarajeve, v ktorom bol zavraždený následník trónu, ešte existovala možnosť na riešenie krízy mierovou cestou. O vypovedaní vojny rozhodlo Nemecko, pričom Rakúsko-Uhorsko nakoniec pristúpilo k vojne preto, lebo sa domnievalo, že touto cestou sa podarí vyriešiť krízu na Balkáne. Spojenecké vzťahy zapríčinili, že v dôsledku reťazovej reakcie sa vo vojne ocitla najprv celá Európa a neskôr celý svet.
Ignác Romsics hovoril o dôvodoch, ktoré viedli k rozpadu Rakúsko-Uhorska. Okrem mnohonárodnostného charakteru krajiny spomenul aktuálnu štátnu konfiguráciu v strednej Európe, ktorá priniesla nebezpečenstvo. Súčasťou týchto zmien bolo, že na Balkáne namiesto slabej Osmanskej ríše vznikli Srbsko a Rumunsko. O pozíciách Rakúsko-Uhorska na scéne svetovej politiky Romsics tvrdil, že krajina v tomto období už nepatrila do „exkluzívneho klubu“ veľmocí, čo sa ukázalo aj v lete 1914, keď sa premiér Tisza snažil odložiť, alebo prekaziť rozhodnutie o vypovedaní vojny. Kvôli Berlínu sa mu to nepodarilo, čo tiež potvrdzuje obmedzené možnosti krajiny. Veľmoci sa dlho nevedeli rozhodnúť o osude Rakúsko-Uhorska. Vo všetkých západných krajinách existovali názory, že napriek všetkým ťažkostiam by sa v záujme rovnováhy mala monarchia zachovať, ale aj opačné, ktoré oproti tejto koncepcii navrhovali podporovať snahy národností. Rusko presadzovalo rozdelenie Rakúsko-Uhorska, po udalostiach roku 1917 však medzi veľmocami dlho nezohrávalo žiadnu úlohu. Tamojšie udalosti nakoniec predsa len ovplyvnili pohľad západu: Rusko už viac nebolo veľmocou, s ktorou mohol na východe počítať. Vzrástli obavy z Nemecka, ktoré vďaka upevňujúcej sa spolupráci s Rakúsko-Uhorskom malo šancu získať vplyv od Baltického až po Čierne more. Hrozilo, že Nemecko vyhrá vojnu, dosiahne dominanciu v Európe a objaví sa v priestoroch, kde mali záujmy Spojené štáty americké. Keďže neúspešný pokus o separátny mier potvrdili západ v domnienke, že Rakúsko-Uhorsko nie je schopné robiť zahraničnú politiku nezávislú od Nemecka, veľmoci sa zhodli v potrebe jeho rozbitia. Cieľom bolo vytvoriť v susedstve Nemecka sústavu štátov, ktorá by nahradila Rusko. Postupne, od jari 1918, otázkou už nebolo zachovanie Rakúsko-Uhorska, ale hranice nových štátov, o ktorých existovali rôzne predstavy (Srbi, Česi, Taliani) a ktoré sa vykryštalizovali na parížskych mierových rokovaniach v rokoch 1919 - 1920.
