Vystúpiť pred porotou nikdy nie je jednoduché. Hlavne nie vtedy, keď sami máme sotva osem rokov (ale ani vtedy, keď máme 14). V porote sedia samí dospeláci, ktorých sotva poznáme a hoci sa na nás usmievajú, vieme, že pri hodnotení budú prísni.
Ba, medzi súťažiacimi kolujú historky, že niektorý porotca sa vypytoval na báseň či pieseň, ktorú predniesli. A kto by všetko vedel? V tej veľkej tréme sa človek teší, keď zo seba vypotí tých zopár slov, čo sa naučil, nieto ešte odpovedať. A predsa sa nájdu takí, ktorí vedia povedať, prečo si vybrali práve tú báseň, pieseň a čo ich motivovalo pri výbere. Dnes by som radšej písala o básňach, lebo na tohoročnom celoštátnom kole Slovenských spievaniek a veršovačiek boli v prevahe. Boli sladké, kyslé, ľahké i ťažké: ako jedlá. Našli sa také, ktoré plynulo opúšťali jazýčky malých recitátorov a boli aj také, ktoré si hľadali cestu von. To práve tréma - ich najväčší nepriateľ - sa im postavila zoči- -voči. Básne nikdy nie sú rovnaké. Tú istú báseň povie tá istá osoba zo dňa na deň inak. Závisí to teda od recitátora, ale musíme vedieť, že občas aj básne majú zlý deň. Nechce sa im vyjsť von, odrazu sú bojazlivé, alebo len jednoducho nie sú vo forme.
To sa iste stalo niekoľkým aj na tohoročnej súťaži, ja som si to však nevšimla. Deti z rôznych kútov Maďarska pricestovali načas, napriek nepriaznivým podmienkam. Napríklad Šápovčania (zo 109 žiakov súťažilo 12) kvôli povodniam museli ísť po autostráde a nie ako zvyčajne. Napriek tomu prišli včas a niektorí sa prezliekli do krojov, aby ukázali svetu (či skôr porote), ako si ctia dedičstvo po svojich predkoch.
V onen júnový piatok sme mohli počuť z každého kúta Slovenského inštitútu štebot detí. Ráno na otvorení, keď sedeli v jednom kresle po dvoch, ba aj na schodoch a na javisku. Na obed, keď stáli v dlhom rade a v rôznych kútoch budovy. Či si ešte naposledy opakovali básne a piesne, alebo sa odreagovávali po recitácii. Alebo sa len tak rozprávali s kamarátkami, s ktorými sa dávno nevideli. Podobné podujatia sú totiž vhodné aj na to, aby deti naväzovali medzi sebou priateľstvá. Na celoštátne kolo prišli víťazi. Víťazi z rôznych miest a obcí. Takí, ktorí si už neraz preverili svoje znalosti na školskom i na regionálnom kole.
Vošla som medzi väčších žiakov, aby som si vypočula niekoľko básní. Počúvať básne je ako počúvať hudbu: vždy sa nás dotknú - pozitívne či negatívne, ale nejaké dojmy určite budeme mať. Vybrať si báseň či krátku prózu treba tak, aby sa nám nezunovala, aby sme ju radi recitovali, aby nám bola blízka. Ťažko sa recituje to, čomu nerozumieme, ale ak niečomu rozumieme, text ožije, publikum stíchne a počúva príbeh, ktorý mu predostrieme. Aj so mnou sa to stalo niekoľkokrát počas toho dňa. Nieže by som recitovala vhodnú báseň, skôr to, že sa mi podarilo vypočuť si takého recitátora, ktorý si ju našiel. Príbehy - kratšie i dlhšie - naplnili chodby, vyšli až na ulicu, aby sa potom veľkou okľukou vrátili a potešili porotu. Tá potom, samozrejme, nemala ľahkú úlohu. Vy by ste vedeli vybrať najlepšie z obrovského množstva dobre nacvičených recitácií? Nuž porota to dokázala. Rad-radom prečítala mená najúspešnejších, ktorí získali diplomy i darčeky. Organizátori nezabudli ani na pedagógov: za ich prácu sa im poďakovali tiež malým darčekom.
S hocikým som sa rozprávala, každý mi tvrdil, že sa tu dobre cíti: rád ukáže, čo sa naučil, je rád, že sa môže stretnúť so svojimi kamarátmi z druhého konca krajiny a je rád, že dostane niečo navyše za to, že sa naučil zarecitovať báseň. Áno, bol to cirkus, presnejšie cirkusové predstavenie s klaunmi, levmi, artistami a zvláštnou atmosférou, ktorú cirkus ponúka. Nebolo otázne ani to, či sa deti chystajú zúčastniť na súťaži aj o rok. Niektorí si už teraz vyberajú báseň, s ktorou o rok iste zvíťazia. A ja im držím palce, aby im to vyšlo