Som žiačkou 7. triedy slovenskej základnej školy v Békešskej Čabe. Prácu som písala o svojej mamičke Márii Šušánskej. Má 41 rokov, jej rodina je slovenského pôvodu. Rodičia hovoria po slovensky a starí rodičia po maďarsky skoro ani nevedeli.
Hoci rodičia ju neučili po slovensky hovoriť, ale predsa veľa rozumela. Práve preto ju zapísali do slovenskej školy, kde chodím aj ja, aby som sa naučila jazyk. Keďže rodina bývala na sálaši (samote), mama bola celý týždeň v internátnej škole, čo bolo veľkou výhodou, lebo nemusela zďaleka dochádzať každý deň. Často som sa pýtala mamičky, aký bol život na sálaši a ona s radosťou rozprávala. Povedala mi mnoho zaujímavostí o podmienkach v akých žili, o práci a o zvykoch. Myslím si, že hoci ich život nebol jednoduchý, ale predsa akosi romantický. Zato som dala nadpis prvej časti práce Sálašská romantika. V druhej časti som sa pokúsila dať dokopy mamine Spomienky na školské roky a na život v internáte. Prácu som písala v prvej osobe, tak ako mi to mamička rozprávala.
Volám sa Mária Šušánska. Narodila som sa 1. februára 1969 v Békešskej Čabe. Mamička mi rozprávala, že v ten deň, keď ma niesli domov z nemocnice bola taká fujavica, že nepremávali žiadne dopravné prostriedky. Moji rodičia bývali na sálaši, presnejšie v časti „Csabai tanyák”. (Čabianske sálaše), 14 kilometrov od mesta. Bolo to v 60. rokoch, keď ešte mnoho ľudí žilo v tejto forme. Toľko sálašov bolo rad radom, že vytvorili ulice (sálašské rady) a vyzeralo to ako dedina. Dnes vidíme, žiaľ, len roztrúsene osamotené, staré sálaše. My sme bývali asi 4 kilometre od hlavnej cesty a autobusovej zastávky, ale nám to až tak neprekážalo, lebo do mesta sme chodili len zriedkavo. Rodičia a starí rodičia pracovali v miestnom družstve. V týchto rokoch družstvá ešte prekvitali a dali prácu mnohým ľuďom, či už v poľnohospodárstve alebo pri chove dobytka. V prvom rade zamestnávali chlapov, lebo ženy mali čo robiť okolo domu. Otecko a môj starý otec pracovali v Družstve Szabadság (Sloboda). Starý otec bol vedúcim brigády. Jeho povinnosťou bolo (kontrolovať) riadiť prácu nádenníkov. Otec bol kováčom. Podkúval kone a opravoval nástroje. Používali už aj stroje (môj druhý starý otec bol traktoristom), ale ručná sila a kone boli ešte vždy populárnejšie.
Ženy pracovali v domácnosti a okolo domu a len v čase žatvy a zberu úrody vypomáhali v družstve. Samozrejme aj okolo sálašu bolo dosť práce. Zeleninu a ovocie si pestoval každý sám. Nepotrebovali si kupovať ani mäso, lebo chovali hydinu (sliepky, kačice, husi a morky) ošípané, kravy a niektorí mali aj holuby. Kravy všeobecne pásli deti, alebo ich vyviazali cez deň na pasienok. Ja som to už nerobila, ale mamička mi rozprávala, že niekedy kvôli práci nešli deti ani do školy, hlavne na jar. Každý deň dojili kravy (ich mlieko pili). Čerstvé mlieko bolo veľmi chutné. Z mlieka vyrábali smotanu, tvaroh, syr a zvyšok mlieka predali do mestskej mliekárne. Sliepky niesli vajcia a každé zviera bolo spracované a stalo sa potravou rodiny. V tých časoch neboli ešte chladničky mrazničky, ba ani elektrika, ale veľmi ani nechýbala, lebo bravčové mäso konzervovali údením a hydina „behala“ po dvore. Keď potrebovali mäso, hlavne v nedeľu, tak iba chytili sliepku alebo kačicu a mali čerstvé mäso na stole. Myslím si, že bolo aj chutnejšie ako z mrazničky. Zeleninu na zimu usušili alebo skladovali v pivnici. Veľmi bola obľúbená i kyslá kapusta. Z ovocia a zeleniny urobili zaváraninu.
Aj kúrenie a svetlo fungovalo iným spôsobom ako dnes. Ako svetlo slúžila petrolejová lampa, ktorá dala čarovné, ale slabé svetlo a často aj dymila. Najčastejšie sa kúrilo v kachliach a v peci. Pec bola veľmi praktickým a dobrým vynálezom, lebo zohriala dve miestnosti a hlavne cez zimu tam varili a piekli skoro každé jedlo. Pec vykurovali cez dvierka z kuchyne so zetkami a šúľkami. Aj my sme mali pec a ja som mala veľmi rada jej teplo a často som pri nej sedávala. To teplo sa nedá porovnať s teplom dnešných radiátorov. A tie jedlá! Dodnes som nejedla také chutné jedlá, aké sme pripravovali v peci. Samozrejme najdôležitejšie, čo moja mama pripravovala v peci, bol chlieb. Ten chlieb bol omnoho lepší ako dnešný z obchodu a zostal čerstvý celý týždeň. Kvôli pečeniu chleba sa musela pec vykúriť aj v lete. Keď sa nekúrilo, tak varili na sporáku (v šparcherte). U Slovákov, takže aj u nás, boli typické jedlá, ktoré sme pravidelne pripravovali. Napríklad každú sobotu sme jedli cestoviny, hlavne halušky (rezance) s tvarohom, bryndzou, makom a lekvárom. V nedeľu bolo vždy nejaké vyprážané alebo pečené mäso. Obľúbené boli aj jedlá pripravené z čerstvej alebo kyslej kapusty.
Keďže na sálaši sme nemali elektrinu, niektoré domáce práce boli ťažšie a trvali dlhšie. Napríklad prali sme v koryte a žmýkali sme rukami, čo nebolo ľahké hlavne pri veľkých kusoch bielizne. Toto žmýkanie nebolo také dokonalé ako v dnešnej žmýkačke a v šatách zostalo mnoho vody. Pamätám sa, ako sme v zime bielizeň povystierali na dvor, kde zamrzla a bola tvrdá ako kosť. Žehlili sme železnou žehličkou, ktorá sa dala roztvoriť, dali sme do nej žeravé uhlie, ktoré prehrialo spodnú časť. Kúpeľňu sme vôbec nepoznali. V lete sme zohriali vodu v cínovej vani na slnku. Pamätám sa, že ako decká sme sa často čľupkali vo vode. V zime sme sa kúpali v dobre vyhriatej kuchyni v lavóre. Záchod bol len vonku na dvore. To už nebolo také „romantické“, hlavne v zime, ale prežili sme to. Nemali sme ani televízor. V tom čase ľudia počúvali rádio. Aj to bola veľká vec! Tieto nedostatky mali aj svoje výhody. Ľudia sa častejšie zhovárali, schádzali, hrali sa, pomáhali si navzájom a zabavili sa spolu. Keď som sa narodila, ani my sme nemali ešte elektrinu! Neskoršie sme získavali elektrinu pomocou agregátu a tak sme si mohli kúpiť „moderný“ čierno-biely televízor a práčku, ktorá veľmi odľahčila maminu prácu. Na čabianskych sálašoch žilo len slovenské obyvateľstvo. Medzi sebou sa rozprávali len po slovensky. Niektorí ani neovládali maďarčinu, alebo len slabo. Moja mamička a jej súrodenci takisto nepoužívali maďarský jazyk. Až keď začali chodiť do školy tak si osvojili aj maďarčinu. Čo je dôležité, že u nás sa nepoužívala spisovná slovenčina ale nárečie. Do nárečia sa neskoršie zamiešali aj maďarské slová. Tak vznikli zaujímavé a často humorné vety. Napríklad: „Jano, adjál a konyáknak jacsmenyát meg szlamát!“ / „Jano daj koňom jačmeň a slamu!“. Typickým javom bolo aj to, že maďarské slová „poslovenčili“ tak, že ich skloňovali a časovali ako slovenské slova! Napríklad: megtekintovaty (pozrieť), utazovaty (cestovať). V slovenskom nárečí sú aj také slová, ktoré sa celkom odlišujú od spisovnej slovenčiny, napr. špirko - pes, cesto - zákusky, geceľa - sukňa, šparhert - šporák, cipele - topánky, firhang - záclona, halušky - rezance, koč - auto, krompľe - zemiaky, hábe - šaty atď.
Vráťme sa k prácam okolo domu. Každá rodina mala okolo sálaša väčšie-menšie pozemky, na ktorých pestovala hlavne obilie a kukuricu. Pri zbere úrody si susedia alebo príbuzní navzájom pomáhali. Najťažšia a najnáročnejšia práca bola lámačka. Gazdovia sa museli ponáhľať, aby kukurica nezmokla. Každý lámač mal svoj rad a samozrejme každú jednu kukuricu musel ručne zlomiť, struhnúť a hodiť do kôpky. Tieto kôpky potom vyhádzali na voz a odviezli domov. Doma na dvore museli kukuricu ešte ošúpať (odtrhnúť šúštie). To bola ale dobrá zábava! Rodina a známi sa znovu zišli a pri práci sa zhovárali, spievali a rozprávali vtipy. Aj my deti sme si našli „prácu“. Skrývali sme sa do šúštia, alebo sme sa s ním hádzali. Po skončení zberu úrody bolo čoraz menej práce vonku. Museli len obriadiť stajne, vyčistiť chlievy, zamiesť dvor a samozrejme zakúriť do pece. V tých časoch boli tvrdé zimy. Často napadlo toľko snehu, že sálaše boli týždne izolované od sveta. V dome v teplučkej izbe pracovali usilovné ženské ruky: priadli, tkali, šili a vyšívali. K vyšívaniu dala petrolejka málo svetla, takže mnohým ženám pri tejto práci zoslabli oči.
Druhou typickou zimnou činnosťou bola zabíjačka. Skoro každý týždeň sa niekde zabíjalo. Niektoré rodiny zabíjali aj viackrát. Ľudia považovali túto prácu za veľmi dôležitú, lebo vtedy si zabezpečili stravu skoro na celý rok. Preto sa neponáhľali, pracovné pokyny robili presne. Tu o všetkom rozhodoval gazda. Pri večeri sa potom vyhodnotili jedlá, hlavne kvalita klobásy a potom sa začala zábava. U nás bolo typické, že chlapi hrali karty.
Takto v pokoji prešlo mojich prvých 6 rokov. Keď som zavŕšila 6 rokov, rodičia začali uvažovať o tom, do ktorej základnej školy by ma mali zapísať. Do materskej školy som nechodila, len na predškolskú prípravu do blízkej dediny Čabasabadi. Sálašské školy dávno nefungovali a keď som sa stala školopovinnou, tak ani v Čabasabadi už škola nebola. V tomto roku sa moji starí rodičia presťahovali do Békešskej Čaby k svojim rodičom, ktorí už boli starí a potrebovali pomoc. Tí bývali v Jamine. Tak sa rozhodli, že rozšíria dom, aby obidve rodiny mali dosť miesta na bývanie. My sme vtedy ešte vždy bývali na sálaši a bolo samozrejmé, že cez týždeň budem v Čabe u starých rodičoch a odtiaľ budem chodiť do školy. Vtedy si rodičia uvedomili, že by bolo dobre, keby som chodila do slovenskej základnej školy, čo malo aj tú výhodu, že škola mala aj internát, aby som nemusela každý deň dochádzať. O slovenskej škole uvažovali aj preto, lebo sa zdalo, že by som sa ľahko naučila jazyk, keďže som vyrastala v slovenskom prostredí. Neviem prečo, ale rodičia a starí rodičia hovorili so mnou vždy po maďarsky, ale medzi sebou používali slovenčinu. Keď som bola staršia, dosť veľa som porozumela, len hovoriť som nevedela. Starí rodičia mi často vravievali: „Teba by už nevedeli na pľaci (na trhu) predať“. Mali pravdu a naozaj som si ľahko osvojila slovenčinu.
V roku 1975 ma rodičia zapísali so slovenskej školy. Žila som v kolégiu a chodila som domov len na víkendy. Keď bola zima a sneh, prišli pre mňa starí rodičia a koniec týždňa som trávila u nich. V lete to bolo jednoduchšie. Družstvá organizovali autobusy, ktoré nás porozvážali domov. Samozrejme vystúpili sme na hlavnej ceste a ja som išla pešo ešte 4 kilometre, ale zvládla som to. Hoci som mala rada víkendy doma, ale veľmi skoro som si obľúbila aj kolégium. Cítila som sa tam dobre, lebo sme mávali mimo vyučovania pestrý program.
Triedy 1-4 boli v jednej budove spolu s internátom, čo bolo pre malé deti veľmi praktické. Vyššie ročníky a gymnázium boli na ulici Atilu Józsefa, kde je teraz Hudobná škola. Začiatkom 80. rokov postavili v meste nové kolégium „Iskolacentrum“, takže polovica internátu sa vyprázdnila. V roku 1983 sa aj ostatné triedy presťahovali na Ulicu Jilemnického a vtedy vznikla aj materská škola. Pedagógovia a vychovávatelia boli našimi vzormi. Naučili nás, aby sme voľný čas využívali čo najlepšie. Organizovali pre nás rôzne krúžky a každý si mohol vybrať podľa svojho záujmu.
Krúžok šikovných rúk: tu sme mali možnosť vyšívať, pliesť a robiť bábky. S týmito bábkami sme hrali potom divadlo a zúčastnili sme sa aj na súťaži. Vedúcou krúžku bola teta Estika Očovská, ktorej dcéra Ildika pokračovala v jej šľapajach a teraz vyučuje spev a hudbu v slovenskej základnej škole a gymnáziu. Aj ona je veľmi šikovná. Niektorí pedagógovia, ktorí ma učili, pôsobia na škole dodnes: Libuše Peštiová a Daniela Horváthová. Obidve učiteľky sa snažia, aby deti naučili čo najlepšie po slovensky. Mandolínový a citarový krúžok: Kto mal záujem o hudbu, ten sa mohol naučiť hrať na mandolíne. Škola mala vynikajúcu mandolínovú skupinu, ktorú viedol Ján Šutinský. Športový krúžok: tí, ktorých bavil šport, si mohli vybrať volejbal alebo atletiku. Tanečný krúžok: Ja som mala najradšej tento krúžok, lebo veľmi rada tancujem, ale často som musela tancovať chlapčenskú časť, lebo to vždy vyšlo tak, že bolo viac dievčat ako chlapcov. Nebránila som sa, aspoň som sa naučila používať valašku. Aj mimo krúžkov sme mali veľa možností ako stráviť voľný čas. Poobede sme často chodili po parku „Széchenyi liget“, na ihrisko a večer sme sa mohli vyblázniť v miestnostiach na hranie a v takzvanom „Dühöngő“, kde boli nakladené matrace, aby sme sa nezranili. V školskej jedálni sme pozerali televíziu a hrávali sme sa aj na dvore.
S láskou si spomínam na hodiny techniky, kde chlapci a dievčatá boli zvlášť. Chlapci s pánom učiteľom Jurajom Krettom robili mužské práce a my dievčatá s Helenou Hankovou sme sa oboznamovali s domácimi prácami. Pamätám sa, ako sme sa učili organizovať čajové popoludnie. Samozrejme všetko bolo originálne: čaj, pečivo a ostatné. Často sme sa zúčastňovali na rôznych súťažiach, ale samozrejme najdôležitejšie boli slovenské recitačné alebo jazykové súťaže. Veľmi som pyšná na to, že v 4. triede v celoštátnom kole čitateľskej súťaže som získala 1. miesto a ako odmenu som vyhrala dvojtýždňový tábor na Slovensku. Každoročne organizovali branné dni, kde sme súťažili a ešte aj strieľali. Pravidelne sme chodili na sídlisko skrášľovať záhradky a zbierať odpadky. Raz nás pozvala k sebe naša triedna učiteľka pani Gombošová do svojej záhrady do Telekgerendášu, kde sme piekli fantastické langoše. Táto škola mi dala veľmi veľa, čo sa týka vedomostí a zážitkov. Moja triedna veľmi chcela, aby som pokračovala vo svojom štúdiu na slovenskom gymnáziu, ale naša rodina nebola v takej finančnej situácii, aby mohla podporovať moje vysokoškolské štúdium. Tak som si vybrala odbornú strednú školu, v ktorej som po zložení maturity získala aj remeslo. Chodila som do Gymnázia Pála Vásárhelyiho. Samozrejme, že aj popri práci som študovala. Učila som sa informatiku. Potom sa mi narodila dcéra, ktorú som podľa mojich pekných spomienok zapísala tiež do slovenskej školy. Vlastne vtedy som si uvedomila, že nepoužívam slovenčinu a skoro som aj zabudla hovoriť po slovensky. Pomyslela som si, že to nemôže tak zostať. Informovala som sa a dozvedela som sa, že pani učiteľka Danka vedie kurz slovenčiny, tak som sa prihlásila a začala som sa znovu učiť jazyk. Tento krok mal veľký vplyv na moje možnosti v budúcnosti. Urobila som jazykovú skúšku stredného stupňa a potom som sa prihlásila na kurz pre vedúcu úradu, kde podmienkou bolo ovládanie jedného cudzieho jazyka. Potom som študovala na vysokej škole, kde mi takisto pomohla slovenčina. Nemusela som sa učiť cudzí jazyk a urobiť jazykovú skúšku, aby som dostala diplom. Keďže v rodine a medzi známymi používame skoro vždy len maďarčinu, už aj ja pomaly zabúdam slovenčinu, ale kedy-tedy predsa len mám možnosť, aby som sa prejavila v tomto jazyku. Môj ujo je v Čabasabadi predsedom slovenskej samosprávy. Obec má družobné mesto na Slovensku, Hradište. Už aj ja som bola s mojou mamou a s dcérou v Hradišti. Veľmi ma potešilo, keď ma niekto pochválil za dobrú výslovnosť. Vlani na klobásovom festivale v Čabe som sa už vedela znovu dohovoriť s nimi aj bez pomoci.
Podľa mňa ovládanie jedného slovanského jazyka je v našej krajine veľmi dôležité, lebo vo viacerých štátoch nám pomôže dorozumieť sa a taktiež pri hľadaní práce znamená plus. Ešte nevieme presne, kde bude dcéra študovať, ale chcem, aby popri angličtine ovládala aj slovenčinu.
Dúfam, že rozprávanie zážitkov mojej mamy o sálašskom živote bolo pre vás zaujímavé. Jeho účelom bolo poukázať na to, že aj pri nepriaznivých podmienkach sa dá krásne žiť, aj keď to nie vždy také ľahké. Po druhé som chcela presvedčiť čitateľa o tom, že nesmieme zabudnúť na svoje korene, materinský jazyk a zvyky.