„Gemelčička je môj domov. Je to pekná dedina, v ktorej je škola, kostol, fara a obchod. Kostol, do ktorého chodí veľa ľudí, je pekný a veľký. Škola je kúsok na kopčeku. Je pekná, nová a chodíme do nej rady...“
„Na Gemelčičke sú domy ďaleko od seba, na kopcoch. Cesty sú také, že keď prší, alebo napadne sneh, nedá sa prísť, ani odísť. Nejazdí tu veľa áut, ľudia chodia viac peši. Tu je iný vzduch, veľa stromov, hory... Na jar sa seje, sadia sa zemiaky, v lete sa krumple okopú, kosí a hrabe sa seno, žne sa obilie. Na jeseň sa zemiaky vyberajú, zbierajú sa hríby, bráni sa, sejú sa oziminy a chystá sa drevo na zimu. V zime je zima, ale je dobre, lebo sa hráme so snehom, robíme snehuliakov, nie je až tak veľa roboty a všade je bielo...“ Tak píše o svojom rodisku šiestačka Martinka Valičeková, žiačka Základnej školy v Gemelčičke v Rumunsku, kde je vyučovacím jazykom slovenčina.
Jej spolužiak Janko Smitek svoju obec v Plopišských horách, v župe Şalaj, opisuje takto: „Moja dedina je rozložená na kopcoch, bývajú v nej Slováci a zaoberajú sa najviac poľnohospodárstvom. Pestuje sa tu žito, ovos, krumple a všelijaká zelenina. Na jar je tu veľa práce, vozí sa hnoj, potom sadia zemiaky, bránia, dva razy okopú zemiaky. V lete je tiež dosť práce. Kosí sa tráva, suší sa seno, zhrabuje sa do petrencov, ukladá na kopy, aby v zime bolo pre kravy, kone. Potom sa žne a na jeseň sa vyberajú zemiaky...“
Janko Chovanec vo svojom slohu píše o každodennej práci z pohľadu ôsmaka: „Na jeseň je veľa roboty a je ťažká. Ale musíme robiť, lebo keby sme nerobili, tak nemáme na zimu obživu. Najviac roboty je so zemiakmi. Ale keď ich máme vo dvore, tak to ide... Keď skončí robota na poli, chystáme drevo a predávame ho...“
Gemelčička je rozlohou rovnako veľká ako hlavné mesto Rumunska Bukurešť. Tiež má 42 km2, ale obyvateľov je o hodne menej. O to viac je obrobenej pôdy, ktorá dáva obživu ľuďom i zvieratám, ale z domácich bioproduktov zostane aj na predaj pre tých, ktorí nevedia, čo je práca na poli, alebo sa im podarilo vyhnúť sa drine.
V škole v Gemelčičke je spolu s predškolákmi 106 detí. Má dve pobočky: Kúty, nazývané Na zákrute, postavila v roku 1936 bývalá ČSR. Druhá pobočka je Varatík. Tam chodia žiaci prvého stupňa do malotriedky preto, aby nemuseli chodiť pešo niekoľko kilometrov do školy v centre dediny. V centrálnej škole je škôlka, v ktorej je 16 detí. Najmenšia, Marianka, má tri roky a svoju vlastnú reč, ktorej rozumejú len jej traja bratia. Každé ráno s nimi príde s úsmevom do školy. Dalo by sa povedať, že je to rodinná škola, lebo detí je tu z niektorých rodín aj šesť. Je to výhoda, lebo škôlkarov piataci vedú pešo domov popri ceste a trvá im to, ak sa nezabavia a nepohrajú na lúke, asi hodinku. Ale to je najmenej. Deti chodia do školy rady.
Na prvom stupni si zvykajú samostatne pracovať, lebo v jednej miestnosti sú dve triedy, a tak sa učia nielen svoje učivo, ale začujú aj to, čo sa učia tí starší. Samozrejme, vedia vynikajúco upriamiť pozornosť aj na svoje úlohy, pretože učiteľky ich kontrolujú a vedú k tomu, aby nevyrušovali ostatných, ale riešili zadanie.
Deti majú slovenčinu v malíčku. Samozrejme, hovorovú reč, lebo... Dvesto rokov, keď sa tu usadili ich predkovia, sa zapísalo do slovníka obyvateľov. Vďaka pomernej izolovanosti od okolia sa tu slovenská reč uchovala a je minimálne deformovaná cudzími vplyvmi. Rumunčina sa síce mieša do reči, ale len v novších slovách. Našťastie televízne programy zo Slovenska obohacujú slovník tunajších obyvateľov. Mnohí mladí odchádzajú študovať a pracovať do materskej krajiny. Nečudo, dobre ovládajú jazyk. Ak sem zavítate, zdá sa vám, že ste niekde na Slovensku, v kopcoch, ďaleko od hluku veľkomiest. Pokoj, ticho, oblaky, hmla, hviezdy... bližšie k oblohe.
Deti sa v škole nielen učia, píšu testy, ale aj tancujú, recitujú, spievajú... chodia na bohoslužby. Návšteva kostola patrí k rodinným zvyklostiam. Nedeľná omša začína o jedenástej predpoludním, aby bolo možné dôjsť aj z najvzdialenejších častí obce. V kostole sú starí, mladí aj najmenší. Deti si zvykajú od malička.
Kedysi bývali omše v škole. Stará škola bola postavená skôr ako kostol. Cez týždeň sa učilo, v nedeľu boli bohoslužby i večerná škola pre starších. Slovenskí učitelia sem chodievali už od roku 1913. Prvý učiteľ bol Štefan Rohnák. Zaujímavosťou je, že pán učiteľ Rudolf Dočolomanský mal denne na vyučovaní 264 žiakov.
Okrem rumunčiny sa na škole všetky predmety vyučujú v slovenčine. Slovenský jazyk vyučujú lektori vyslaní z materskej krajiny. Pôsobili tu Dagmar Králiková a Vladimír Dolinay. Koncom roka odchádza do dôchodku učiteľka prvého stupňa, bývalá zástupkyňa riaditeľa školy Mária Klimentová. Svoje povolanie učiteľky 1. stupňa začala aj končí v Gemelčičke. Žila pre deti a školu. Pamätá na časy v starej budove a dva roky si užila aj výhody v novopostavenej budove. Bude nám chýbať. Rodičia ju volajú „človek se srdcem“. Dostalo sa jej aj ocenenia v Zalau. Na inšpektoráte si uctili pedagógov, odchádzajúcich do dôchodku, poďakovaním za prácu príjemným programom. Najdojemnejší bol príchod do budovy, kde po schodoch, pomedzi špalier detí, za ich potlesku a úsmevov kráčali ocenení pedagógovia. Dobrý učiteľ však nikdy neodchádza. Zostáva v každom dieťati, veď mu dáva kúsok seba...
Ak sa vám zdá, že vaše deti by potrebovali zmeniť pohľad na svet, že sa im stáva, že sú neposlušné viac ako treba, pošlite ich sem. Na dlhšie prázdniny. Do rodiny. Pomôžu okopávať zemiaky, hrabať seno, starať sa o dobytok, vyberú sa pešo do obchodu či do školy a vrátia sa o dobrú hodinu či viac. Oddýchnu si od smogu a dravosti davu veľkomiest, od hypermarketových reťazcov a konzumnej kultúry. A ten, kto vie, ako sa zarába na chlieb, si vie vážiť aj prácu iných. Aj darčeky. Aj slovo a úsmev.
Erika Fajnorová