V uplynulých týždňoch mali naši čitatelia možnosť spoznať štipendistov Nadácie pre nadaných. Je to program na podporu žiakov 7. a 8. tried základných škôl, ktorí sa popri svedomitom štúdiu snažia zdokonaliť sa v slovenčine a v znalosti slovenskej kultúry, ktorí sa aktívne zúčastňujú na súťažiach pre základné školy, na kultúrnych a spoločenských podujatiach Slovákov v Maďarsku a chceli by pokračovať v štúdiu na slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe alebo v Budapešti.
Ako sme už o tom písali, účastníci programu nemôžu sedieť na vavrínoch: plnia požiadavky stanovené nadáciou. Tak napríklad zostavujú projektové práce, zúčastňujú sa na rôznych súťažiach, teda cieľavedome si rozširujú znalosti slovenského jazyka a vedomosti o slovenských reáliách. V našom novom seriáli prinášame práce, ktoré napísali v období, keď sa uchádzali o štipendium.
Volám sa Elizabeth Kollárová a chodím do siedmej triedy. Mám dvanásť rokov a narodila som sa 29. marca v Budapešti. Bývali sme v XV. obvode, v Rákošpalote. Keď som mala dva roky, presťahovali sme sa do VIII. obvodu, Jozefova. Teraz bývame na Rákócziho triede. Neďaleko od nás je Slovenský inštitút a tri domy od nás slovenská evanjelická fara. Tu som už vystúpila a recitovala na vianočnej bohoslužbe, aj na Deň pedagógov.
Moja mamička Katarína Kollárová má 41 rokov. Jej mamička sa volá Edburg Bato a pracovala ako farmaceutická laborantka v Nemecku a na Slovensku. Má 71 rokov a býva v Nemecku. Môj starý otec František Jozef Bato, bohužiaľ, už zomrel. Bol zubným lekárom. Jeho matka pochádzala z Perbálu (so svojimi rodičmi bývala v Pilisborosjenő) a jeho otec z Kecskemétu, ale bývali v Szigetszentmiklósi. Žiaľ, prastarý otec veľmi skoro zomrel. Môj dedko mal vtedy dvanásť rokov. Mamička mi povedala, že to bolo vo vojne. Prababka vtedy ostala sama a môj dedko, najstarší z troch detí, musel pomáhať uživiť rodinu. Pracoval v Szigetszentmiklósi vo fabrike na výrobu lietadiel. Aby mohol pracovať v továrni, museli uviesť, že je o dva roky starší. Po druhej svetovej vojne sa v čase výmeny obyvateľstva odsťahovali na Slovensko, do dedinky Imeľ, potom do Nesvád. Môj starý otec mal vtedy 15 rokov. Keď sa oženil s mojou starou mamou (nazývam ju Nanny), presťahoval sa do Nemecka. Tam sa narodila moja mamička. Keď mala deväť rokov, vrátili sa na Slovensko. Bývali v Mužle pri Štúrove. Mamička chodila do slovenskej základnej školy a na Gymnázium v Štúrove a študovala v Budapešti. Je učiteľkou na Slovenskej škole v Budapešti. Vyučuje slovenčinu a nemčinu. Môj otec László Kollár má 43 rokov a je učiteľom. Otec je z Maďarska. Jeho mamička Rozália Zsigmondová pracovala na sekretariáte Rady ministrov. Jej manžel, môj dedko László Kollár, bol vedúcim skladu. Bohužiaľ, obidvaja (nagyi a tata) už zomreli, ale veľmi dobre sa na nich pamätám. Hlavne so starou mamou sme mali veľa srandy. Veľmi mi chýbajú. Predkovia otca sú Slováci. Pochádzajú z Vácrátótu a z XV. obvodu Budapešti. Ľutujem, že môj otec nehovorí po slovensky, ale už som ho naučila zaspievať jednu pesničku a niekoľko slov, napríklad pokladček. Niekedy ma tak aj prezýva. Doma sa rozprávame po nemecky, alebo po slovensky, len s oteckom po maďarsky. Mám aj šesťročného bračeka. Volá sa Norwin Sebastian Kollár. Chodí do slovenskej materskej školy. V septembri sa stane prvákom Slovenskej školy v Budapešti.
Rada športujem. Chodím plávať a v škole máme aj športový krúžok. Môj najobľúbenejší šport je basketbal. Aj môj otec hral basketbal, dokonca aj v Maďarskej národnej lige (NB1). Niekedy sa aj spolu hráme. Viem, že šport je veľmi zdravý. Keď som bola menšia, chodila som sedem rokov na umeleckú gymnastiku. Teraz robím spolu s Norwinom aikido. Vo voľnom čase čítam, počúvam hudbu, fotografujem, alebo sa hrám s bratom. Doma máme veľa kníh. Striedavo čítam slovenské, maďarské a nemecké knihy. Mamička ma naučila čítať po nemecky. Bolo to veľmi ťažké, ale teraz som rada, že je mi jedno, v akom jazyku čítam. Rada varím s mamičkou. Najčastejšie pripravujeme spolu obed alebo večeru. Pri varení a pečení sa veľa rozprávame a žartujme. Pripravujem aj „vitamínové bomby“. Každý deň jeme ovocie, ale v sobotu a v nedeľu ja pripravujem veľký tanier plný nakrájaného ovocia. Jeme aj veľa zeleniny. Najlepšie mi ale chutí mamičkina ovocná torta. Cez víkend pomáham mamičke. Upratujeme spolu. Okrem toho rada vyšívam. Teraz vyšívam obrúsok s motýlikmi. Mám rada zvieratá, preto by som sa chcela stať zverolekárkou. Keď budem zverolekárkou, môžem pomáhať zvieratám.
Po ukončení ôsmeho ročníka by som chcela ďalej študovať na Slovenskom gymnáziu v Budapešti, aby som sa ešte lepšie naučila po slovensky. V škole sa učíme aj angličtinu a maďarský jazyk a literatúru. Mám rada moju školu. Podľa mňa je to najkrajšia škola. Máme tu zaujímavé krúžky, ktoré rada navševujem. Sú to: šport (pre chlapcov floorball a pre dievčatá basketbal), ľudový tanec, chemický krúžok, matematika a plávanie. Keď som bola piatačka, chodila som na novinársky krúžok. Bola som šéfredaktorkou školského časopisu. Keď bol časopis hotový, pani učiteľka ho poslala na súťaž do Žiliny, kde sme vyhrali druhé miesto. Dostali sme za to pekné knihy. Bola som aj členkou divadelníckeho krúžku. Rada recitujem. Viackrát som už vyhrala na recitačných súťažiach. Na basketbalových zápasoch sme, bohužiaľ, ešte nevyhrali, ale pripravujeme sa na prvé kolo Žiackej olympiády v basketbale, ktorá sa uskutoční v našej škole. Bola som aj na školskom kole OÁTV zo slovenského jazyka a slovenského národopisu. Ešte neviem, či postúpim do ďalšieho kola. Na školskej prírodovedeckej súťaži som obsadila druhé miesto. Už som spomenula, že rada tancujem. Vždy sa teším, keď môžeme vystupovať s ľudovými tancami. Tento rok naša škola oslavuje 60. výročie. Aj na tieto oslavy sa chystáme s tancami. Moje obľúbené predmety sú chémia a biológia. Viem, keď chcem byť zverolekárkou, musím byť dobrá z týchto predmetov. Pre mňa sú aj cudzie jazyky veľmi dôležité. Keď sa mi nepodarí byť zverolekárkou, tak by som mohla byť tlmočníčkou. Mám rada svoju triedu. V triede sme len desiati. Cítim sa tu dobre, lebo nás je päť dievčat a päť chlapcov. Moja najlepšia priateľka je aj moja spolužiačka Antonella Morongová. Často sa učíme spolu. V triede sedíme vedľa seba.
Ešte som nespomenula, že v Nagymarosi máme drevenú chatu. Veľmi radi tam chodíme s celou rodinou. Cítime sa tam veľmi dobre. Tečie tam Dunaj a oproti nám sa týči Vyšehrad. Večer ho osvietia a vtedy vyzerá ako palác z rozprávky. V Nagymarosi často hráme basketbal, alebo sa ideme bicyklovať a robíme menšie túry po okolí. Vtedy sa zastavíme aj v cukrární a dáme si zmrzlinu. Kompou prejdeme do Vyšehradu, kde navštívime Palác kráľa Mateja alebo Vyšehradský hrad. Keď je teplo, ideme sa kúpať do Dunaja. Tu ma rodičia a ujo Peter, náš sused, ktorý bol aj učiteľom telocviku, naučili plávať.
V Nagymarosi je vždy prekrásne a to v každom ročnom období. Z Nagymarosu nie je ďaleko do Štúrova. Tam sa prechádzame pri Dunaji, odkiaľ pekne vidieť ostrihomskú Baziliku. V októbri chodievame na štúrovský jarmok, kde sú aj kolotoče. Mamička mi ukázala základnú školu a gymnázium, kde sa učila.
V Štúrove si vždy dám vyprážaný syr s tatárskou omáčkou a s hranolkami. Tam ho robia najlepšie. V Nesvadoch a v Hurbanove bývajú mamičkini príbuzní (ujo, teta, sesternice a bratrancovia). Aj ich často navštevujeme.
Cez prázdniny často cestujeme do Nemecka navštíviť Nanny (starú mamu) do Gery. Je to v Turínsku (Thuringen). Som tam veľmi rada. Často chodievame do zoologickej záhrady, na výlety a navštevujeme príbuzných a priateľov. Veľmi pekný je rozprávkový les neďaleko Gery a rozprávková jaskyňa, kde nám ukazujú cestu trpaslíci a víly. Vlani sme boli aj v prírodovedeckom múzeu, ktoré sa bračekovi tak páčilo, že nechcel ísť domov. Keď sme v Nemecku, ideme vždy aj k Ortwinovi. Je to mamičkin brat, ktorý býva v Pforzheime. Je to v Čiernom lese. Stromy tam rastú tak husto, že les je naozaj „čierny“. Aj s Ortwinom robíme veľa výletov. Minule nás zobral do Donaueschingenu. Tam pramení Dunaj. Bolo to veľmi zaujímavé. Myslela som, že pôjdeme do lesa k nejakému potôčiku - ale nie! Dunaj pramení v záhrade kaštieľa Furstenberg. Prameň vyzerá ako obrovská studňa. Je tam veľa pamätných tabúľ - aj slovenská, z krajín, ktorými Dunaj preteká.
S triedou chodievame každý rok na školský výlet. Navštevujeme pekné hrady, zámky a kaštiele, parky a mestá. Apropo výlet! Ako štvrtáčka som bola na Slovensku v Škole v prírode v Detvianskej Hute. Viackrát som bola na lyžiarskom výcviku v Lazoch pod Makytou. Aj v Budapešti robíme menšie výlety s rodinou. Navštevujeme múzeá, chodievame do kina alebo do divadla. Boli sme aj na Rybárskej bašte a navštívili sme aj Matejov kostol. Mamička mi ukázala univerzitu, kde študovala. Keď je pekné počasie, ideme na Margitin ostrov alebo na detské ihrisko za naším domom, kde sa hráme s Norwinom.
Veľmi ma zaujala táto práca. Pri bádaní som si spomenula na pekné zážitky a dozvedela som sa mnoho zaujímavých vecí o našej rodine a mojich predkov. Osud ich poslal až za hranice. Ale ja, vnučka a pravnučka, som sa po „dlhom putovaní po svete“ vrátila k slovenským koreňom mojej rodiny v Maďarsku.
Elisabeth Kollárová