Ďalší školský rok pomaly strihá zo svojho metra posledné mesiace. Vôňa blížiacich sa prázdnin mení atmosféru na chodbách každej školy.

Prichádza posledné obdobie totálneho vypätia síl tak učiteľov, ako i študentov. Toto pracovné nasadenie a nezadržateľné tempo zmierňuje niekoľko tradičných udalostí, ktoré menia školu na miesto stretnutí, spomienok, emócií, poďakovaní i prianí.

Nečudo, že tento emocionálny výbuch prežívame práve v máji. V mesiaci lásky sa mnohí zaľúbia, oddávajú sa sneniu, a mnohí robia prvý krok na ceste k dospelosti, otvárajú si dvierka k realizácii svojich snov. No musia zdolať ešte jednu zámku, zvládnuť maturitu. Aby nemali pocit, že pri tejto skúške ostali sami, prišli sme im 4. mája na dvor Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a žiackeho domova v Békešskej Čabe vyjadriť podporu. Zišli sme sa tam všetci - rodičia, učitelia, mladší spolužiaci i milí hostia: predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, a podpredsedníčka Poradného orgánu Ministerstva národných zdrojov, riaditeľka Slovenskej základnej školy v Sarvaši Zuzana Medveďová a hlavne tí, ktorí v týchto dňoch bojujú o svoje miesto medzi zodpovednými dospelými. Je ich štrnásť. Hrdých a odhodlaných. Každý z nich je jedinečný. Svedčí o tom i smer, ktorým sa rozhodli ísť. Ak sa im všetko podarí podľa predstáv, po rokoch univerzitného, vysokoškolského či odborného pomaturitného štúdia budú medzi nimi lekár, inžinier, sociologička, hygienička, účtovníčka, optička, špeciálna pedagogička, psychologička, lingvistka, zubná laborantka, policajtka, učiteľka v materskej škole, expertka v oblasti turizmu i potravinárskeho priemyslu. Tri študentky sa rozhodli ďalšie štúdium absolvovať na Univerzite Komenského v Bratislave.

V to piatkové popoludnie sa maturanti poslednýkrát spoločne prešli slávnostne vyzdobenou školou, poďakovali sa svojim učiteľom a rodičom za trpezlivosť a pomoc, odovzdali rady svojim nástupcom, pripli stuhu na študentskú vlajku a vykročili... Odvahu im určite vliali i slová Jána Fuzika, riaditeľky školy Edity Pečeňovej a triednej učiteľky Ildiky Kissovej Szabóovej. Slávnosť sa skončila odmenením tých, ktorí úspešne reprezentovali školu. Éterom sa niesli mená najlepších. Rita Hornoková, Agneša Lešťanová, Alexandra Szabóová a Katarína Spišjaková. Blahoželáme!

 

A to tajomstvo? Nie je len v kráse mladosti. Viselo na ľavom boku lúčiacich sa maturantov. Celé roky som si myslela, že je to len tradičná ozdoba maturitného odevu. Pekná kapsička s logom školy, milá spomienka. V tomto roku som však objavila poklady jej vnútra. Celkom náhodou a kuriózne.

Posledná aprílová hodina slovenského jazyka v 11. triede mi pomohla odhaliť hlbší význam tohto módneho doplnku. Prvé, čo ma prekvapilo, bola poloprázdna fľaša vína na lavici. Vzbúrili sa vo mne dve moje stránky, učiteľská a ľudská. Tá pedagogická si žiadala razantne zasiahnuť a spustiť prednášku o škodlivosti alkoholu na mladý organizmus. Študenti hneď pochopili, aký zápas sa vo mne odohráva, a kým som stihla povedať čo len jedno slovko, predbehli ma. Vínko spolu s červenou paprikou, soľou a pagáčikom vložia do kapsičky maturantov. Nechýba tam ani fotografia školy s mottom z tabla. Spomenula som si na rozprávky o najmladších synoch, ktorí sa vybrali s batôžkom na vandrovku, aby našli svoje šťastie. I naši maturanti sa vyberú na skusy do sveta.

Verím, že ak niekto bude potrebovať ich pomoc, siahnu do kapsičky a pomôžu mu. Nechcem im sľubovať rozprávkový život, no prajem im, aby všetky problémy vyriešili tak, ako sa to podarilo hrdinom v rozprávkach. Ešte jednu drobnosť im balím do batôžka, slová človeka, ktorý nad nimi držal ochrannú ruku počas štyroch rokoch gymnaziálneho štúdia.

 

Príhovor riaditeľky Edity Pečeňovej:

„Na jednej z najkrajších slávností školského roka 2011/2012 s úctou a láskou pozdravujem maturantov slovenského gymnázia, ich triednu profesorku, na svoje deti hrdých rodičov, pozvaných hostí, zamestnancov a žiakov našej školy a všetkých prítomných, ktorí sme sa tu dnes zišli.

Na tejto peknej slávnosti sa súčasne stretáva radosť a smútok a táto skutočnosť robí z rozlúčky maturantov neopakovateľnú a nezabudnuteľnú udalosť. Pre mňa ako učiteľku je to v poradí 27. rozlúčka, ako riaditeľka sa s maturantmi lúčim po 15. raz. Po každej rozlúčke ubudne kúsok z môjho srdca, no ako vždy, tak aj teraz cítim, že aj vy ste tu zanechali pre mňa a mojich kolegov časť z vášho mladíckeho elánu a optimizmu, časť z vašej dobroty, lásky a detskej nevinnosti. Tieto pocity mi vždy znova a znova dodávajú energiu do ďalšej práce a posilňujú moje presvedčenie, že obetavá výchova mladých ľudí skrášli aj našu budúcnosť, ktorú môžeme zveriť do rúk vám mladým.

Tradičné symboly rozlúčky sú nositeľmi dôležitých odkazov. Kapsička - tanistra, zavesená na pleci tých, ktorí odchádzajú, almužna - ako symbol rodičovskej pomoci k dosiahnutiu cieľa a fotografia - symbol rodičovského domu, priateľov, školy, minulosti, aby si vedel, kto si, kam patríš, odkiaľ sa púšťaš na cestu. V tanistre maturantov čabianskeho slovenského gymnázia je toho viac. Nájdete v nej znalosť slovenského jazyka a kultúry, históriu a skutky našich predkov, dolnozemských Slovákov, ich myslenie a svet hodnôt a v tanistre nájdete aj prežité udalosti, ktoré vám budú pripomínať, že ste súčasťou nášho slovenského spoločenstva, že niekam patríte.

 

Milí maturanti!

Myslím si, že viem, čo sa teraz odohráva vo vašich hlavách… V prvom rade to bude hrdosť. Hrdosť na to, že ste tu, že ste to dokázali a tu sú s vami aj tí, ktorých milujete, ktorí sú pre vás dôležití a ktorí sa dnes môžu tešiť spolu s vami.

Potom je to smútok, lebo nádherné študentské roky sa skončili a zanecháte tu po sebe kus zo svojho života. A tam je spolu so strachom aj zvedavé očakávanie. Čo ma čaká? Aké prekážky stoja predo mnou? Dokážem sa popasovať s týmito ťažkosťami?

Netajím, stojíte pred ťažkou cestou. Dnešný svet na kusy trhá moc peňazí, netrpezlivosť a agresivita. Púšťate sa na cestu vo veľmi zlých časoch. Musíte pozbierať všetky svoje vedomosti, silnú vôľu a dobrotu. Budete potrebovať pomoc a podporu od svojich priateľov a rodičov, aby ste zvládli ťažkosti, ktoré vás čakajú. Na cestu by som vám chcela do tanistry symbolicky vložiť dobré rady:

Radím vám, aby ste si svoj budúci život budovali na základe skutočných hodnôt. Takých hodnôt, ktoré vám pomôžu uplatniť sa nielen v osobnom živote, ale budú na prospech celej spoločnosti. Prajem vám, aby ste sa vedeli učiť z chýb dospelých. Svoje životné vzory si nevyberajte z trblietavého sveta médií, ale sa rozhliadnite pozorne okolo seba. Uvidíte, na koľko cenných ľudí sa dá natrafiť v bežnom živote: na obetavé matky, na poctivo pracujúcich ľudí, otcov, na tvorivých a vo svojom povolaní šťastných ľudí. Nech sa oni stanú vašimi vzormi! A keď sa sem do vašej starej školy zídete na x-té maturitné stretnutie, nepýšte sa novým autom, ale novými priateľmi, ktorých ste získali, na ktorých sa môžete spoľahnúť, no aj oni na vás!

Po rozlúčke, no ešte pred vašim definitívnym odchodom, vás čaká posledná skúška - maturita.

Veľa záleží na tom, ako ju zvládnete. Jej výsledok vám vyznačí cestu, na ktorú nastúpite.

Milí maturanti!

V mene svojich spolupracovníkov vám prajem úspešné skúšky, šťastnú cestu do života naplnenú úspechmi, optimizmom a múdrosťou. Spoločne strávené roky vytvorili medzi nami pevné puto. Verte, že tie roky sa nedajú vymazať a v každom z nás zanechajú nezmazateľnú stopu. Sme radi, že my, vaši učitelia, sme mohli byť súčasťou tých nádherných rokov, keď sa z dieťaťa stáva dospelý človek.

Naše srdcia, ako aj brány tejto školy, zostanú pre vás navždy otvorené.“

Z. Benková