Dámy a páni! Ezopove bájky! Oslovenie (divákov) si predstavte vypovedané znudene a priam nepriateľsky (koľko sme sa kvôli vám, milí diváci, museli natrápiť, aby ste sa vy mohli smiať a zabávať...), názov už so širokým úsmevom na tvári.
Tak sa začalo predstavenie, ktoré vzniklo ako výsledok týždňov pobytu v Stredisku evanjelickej diakonie Agapé vo Svätom Jure pri Bratislave, kde sa v dňoch 9.-15. júla konal piaty divadelný tábor Slovenského divadla Vertiga pre staršiu vekovú kategóriu.
Ezop, starogrécky autor bájok, žil v Grécku asi v 6. storočí pred naším letopočtom. Dodnes patrí k najznámejším a najobľúbenejším bájkarom. Inšpiroval už mnohých divadelníkov, podobne aj odborných vedúcich tohoročného tábora, mladého režiséra Antona Korenčiho a rovnako mladého herca Michala Jánoša. Obaja už boli lektormi v tomto tábore, takže divadelnú a jazykovú prípravu, resp. znalosť a zdatnosť našich gymnazistov poznali a podľa toho aj pracovali. Treba hneď dodať, že na rozdiel od divadelného tábora pre žiakov základných škôl, kde predsa len treba deťom viac pomôcť, sa v tomto už len minimálne prekladá, a čo deti nerozumejú, to si viac-menej prekladajú samy, resp. postupne na to „dôjdu“. K predchádzajúcim sa ako tretí lektor pridal dvojnásobný účastník divadelného tábora v Jure, tentokrát už „asistent“ réžie Ján Tomandl, momentálne študujúci réžiu na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Pre neho bola tohoročná účasť v tábore zaujímavou príležitosťou na prax, veď usmerňoval svojich vlani ešte „spoluhráčov“.
Predstavenie Ezopove bájky vzniklo spojením trinástich bájok s poučeniami - niektorými veľmi známymi: Keď si vytrvalý, aj pomaly zájdeš do cieľa, Všade dobre, doma je najlepšie, Kde sa dvaja bijú, tretí víťazí, Kto druhému jamu kope, sám do nej spadne, Uspokoj sa s tým, čo máš a pod. - za účasti študentiek slovenských gymnázií v Budapešti a Békešskej Čabe, čerstvých absolventiek slovenskej základnej školy v Sarvaši a individuálnych účastníkov zo Segedína a Šóškútu (odtiaľto, mimochodom, do tábora pricestoval jediný chlapec, ktorému však jeho „výsostné postavenie“ očividne nevadilo). Skoro všetci boli už skúsenými „táborovcami“, či už ako žiaci základných škôl, alebo gymnazisti, takže lektori nemali (veľmi) ťažkú úlohu.
Navyše, ako som to už naznačila, na prácu - skúšky boli vlastne traja. Komplexne mal všetko pod dozorom Anton - Anti Korenči, pričom Michal - Miško, ako aj Janko boli jeho veľmi dobrými „sparringpartnermi“. Deň sa začal rannou rozcvičkou, ktorá bola na jednej strane tradičným rozhýbaním tela, na druhej strane sa tematicky viazala k pripravujúcemu predstaveniu (chôdza zvierat, zvuky, zvyky a pod.). Hlavnú náplň dňa tvorili skúšky, v priemere tri hodiny doobeda a tri poobede, keď bolo treba, aj večer, v troch skupinách. Vonku na nádvorí strediska Agapé, kam bolo vlastne predstavenie naplánované (veď je to priam divadelný priestor, bol by ideálny pre letné divadelné večery..), ale aj v priestoroch ubytovacej časti. Mladí herci sa postupne zoznamovali s jednotlivými bájkami, učili sa mimikou, pohybmi a chôdzou napodobňovať jednotlivé zvieratá, neskôr vyjadrovať ich pocity a pridávať texty. Učili sa pochopiť aj takpovediac „druhý plán“ príbehu, to, čo ním chceme vyjadriť a ako to treba vyjadriť prostriedkami divadla. Postupne sa jednotlivé bájky spájali do celku, najprv tri, potom päť a napokon trinásť, pridala sa gitara a vznikalo Predstavenie.
Samozrejme, tak ako v každom tábore, aj v tomto bol priestor na oddych a voľnú zábavu. Svätý Jur má tú výhodu, že je to malé mestečko s takpovediac uzatvoreným námestím (dobre ho poznajú aj účastníci biblických táborov), kde je niekoľko malých obchodíkov, ktoré vždy lákajú na nákupy a samotné námestie na „chytanie“ wifi, takže obyvatelia mesta si postupne zvykli na deti s mobilmi v ruke, horúčkovito píšu správy... Už tradičným programom je návšteva divadelného predstavenia v rámci shakespearovských slávností na Bratislavskom hrade, ktoré sú súčasťou Bratislavského kultúrneho leta. Tento rok sme si pozreli veselohru Dvaja páni z Verony. Odchádzajúc z Jura sme s obavami hľadeli na zaťahujúcu sa oblohu, pri príchode na hrad sa rozpršalo, veľmi ochladilo a vyzeralo to tak, že z predstavenia nič nebude. Napokon sa však „tam hore“ nad nami zmilovali a predstavenie, veľmi vtipné, s hudbou, pesničkami a artistickými vložkami, hoci aj za občasného dažďa a vetra, odohrali... Nechýbala ani poldenná návšteva Bratislavy, počnúc kratučkou návštevou nákupného centra Eurovea, pokračujúc prechádzkou po prekrásnom nábreží Dunaja až do historického centra, plného turistov a lákadiel.
Ak už hovoríme o počasí, tento rok sme naň nemali veľké šťastie. Keď prebiehali skúšky, bolo ešte pekne, ale v deň s veľkým „D“ sme opäť hľadeli na oblohu, ktorá bola ráno zatiahnutá, doobeda sa vyjasnilo, žiaľ, poobede, keď sa mala konať veľká premiéra, sa opať zatiahlo a napokon rozpršalo... Nuž a tak sa predstavenie presunulo dovnútra, do spoločenskej sály, kde jednotlivé situácie bolo treba vyriešiť trochu inak než vonku na nádvorí. Vďaka oduševneniu a nasadeniu mladých hercov však nestratilo nič zo svojej hodnoty. Nadšenie bolo samozrejme, aj na strane divákov, ktorí prišli našu mládež podporiť a zatlieskať jej. Z tejto symbiózy mohla vzniknúť len radosť, pocit uspokojenia a nekrotiteľné šantenie...
Dámy a páni! Koniec. Oslovenie si predstavte so širokým úsmevom na tvári a bodku za predstavením - no, nie znudene a nepriateľsky, skôr ako neodvrátiteľný a smutný fakt, že sa predstavenie i tábor skončili. To ešte jeho účastníci netušili, že Miško Jánoš má pre nich prekvapenie na záver: pesničku, napísanú vyslovene pre nich, s melódiami známymi a neznámymi, v ktorej spieval menovite a osobitne pre všetkých a o všetkých... Miško sám povedal, že to bude dlhá pieseň s nekonečným množstvom strof. Bola dlhá, to áno, ale my by sme boli radi počúvali ďalej. Veď pekné a milé veci sa dobre počúvajú. A tak sme sedeli, Miško brnkal na gitaru a bolo nám spolu dobre.
(do)