Bolo to ako v rozprávke. V noci z utorka na stredu napadlo asi 10 centimetrov snehu a tak vo štvrtok 6. decembra mohol prísť Mikuláš k deťom do Nového Mesta pod Šiatrom na saniach, nie v gumákoch, ako to v posledných rokoch bývalo. Pravda, deti ho čakajú, nech príde akokoľvek, len nech príde.
A čakali ho aj žiaci slovenskej školy, chystali sa celý týždeň. Ozdobovali triedy a školu, kupovali medovníky, pripravovali darčeky a učili sa veršíky o Mikulášovi. Popritom však prváčikovia nacvičovali program už celý mesiac. Veď v našej škole sú to práve oni, čo organizujú školskú mikulášsku slávnosť a to je veru veľká zodpovednosť. Čo keď náhodou nepríde? Viete si to predstaviť? A aj napriek tomu, že sa detičky poctivo pripravovali, s Mikulášom sme tentoraz predsa len mali problémy. Také „počasovo - ľudsko-mikulášske“. Lebo ten sneh, ktorý mal Mikulášovi pomôcť, mu odpomohol. Ako tak v stredu ráno išiel autom do roboty po tom čerstvom snehu, búúúm a vrazil do stĺpa. Chudák, okrem auta si však rozbil aj nos a musel ísť na PN-ku (práceneschopný). A tak sme v posledný deň hľadali nového, čo nebola ani trochu ľahká záležitosť, veď deň pred 6. decembrom sú už všetci Mikuláši obsadení. Nakoniec sa nám podarilo vybaviť jedného Mikuláša na dôchodku, ale bez sobieho záprahu a tak k nám prišiel pešo.
A tak všetko dobre dopadlo, prváčikovia mali komu predviesť program a všetky triedy dostali balíčky. No dostali ich aj škôlkari zo slovenskej skupiny, ktorí sú každoročne našimi hosťami. Na slávnosti sa predstavil aj školský spevokol, ktorý už dlho chýbal na našich podujatiach. Po rozlúčke s Mikulášom sa jednotlivé ročníky pobrali do tried a pokračovali v zábave a samozrejme aj v jedení sladkostí. Na tohoročné oslavy Mikuláša doslova platí: koniec dobrý, všetko dobré, pretože, ako sme sa dodatočne informovali, Mikuláš sa v poriadku dostal domov a už sa chystá na budúci rok. Veľa zdravia prajeme aj nášmu „prvému“ Mikulášovi, ktorý sa podľa našich informácií zotavuje a v pondelok sa už chystá do práce (tentoraz už do civilného zamestnania).
Deň po mikulášskych oslavách sa deti zo slovenskej školy vybrali na tradičnú cestu do Košíc, kde sa pokochali v prekrásnom vianočnom osvetlení mesta, a navštívili vianočné trhy. Aj keď túto akciu organizujeme už viac rokov, stále sa teší veľkej popularite, dokonca ju už iniciujú deti, lebo už od konca novembra behali za mnou, že „kedy pôjdeme do Košíc?“ Pridáva sa k nám čoraz viac rodičov a aj naši bývalí žiaci. Takto sa nás tohto roku nazbieralo vyše tridsať účastníkov. Túto cestu zvykneme absolvovať v piatok od obeda do večera, teda až po vyučovaní. Kto sa na nej teda zúčastní, ten chce v dobrej nálade a spoločnosti stráviť pekný predvianočný deň (poldeň), plný smiechu a dobrej nálady. Deti väčšinou prečesávajú stánky s darčekmi, nakupujú sladkosti, sledujú vystúpenia na pódiu. Dospelí sa zohrievajú medovinou, jedia klobásu, haruľu (zemiakové placky) a keď nezabudnú, tiež nakúpia darčeky. No a keď je už každý poriadne premrznutý, zohrejeme sa v cukrárni pri kávičke a zákusku, kde sa potom pozabudneme a keď zistíme koľko je hodín, hybaj, behom na vlak.
Ani by ste neverili, akým zážitkom je pre dnešné deti (ale aj dospelých) cesta vlakom. Konečne teplo a preto sa každý teší, nálada ešte lepšia, ako smerom tam. Ja tuším prečo a asi aj čitateľ. Deti preto, že zase pomíňali peniaze (obľúbená činnosť detí 21. storočia) na zbytočnosti a dospelí preto, lebo aspoň na pol dňa „vypli” a nezaoberali sa každodennými starosťami. No ja viem aj to, čo si nikto z nich ani nevšimol, že sa medzitým zdokonaľovali v slovenskom jazyku omnoho prirodzenejšou formou, ako to robia v škole.
Záverom už len toľko, že z obidvoch spomínaných podujatí môžeme mať dobrý pocit, lebo sa nám podarilo vylákať úsmev na tváre našich detí a to je hádam najlepšou odmenou, akú môže učiteľ za svoju prácu dostať.
Viera Mohayová