So zemiakom vo vrecku... ● Spomienky prastarej mamy z Irminčoku
Aj moja prababička má slovenský evanjelický spevník. Dnes už len zriedka pozerá do zožltnutých listov. Aj ona vyrástla na sálašskom rade. Dodnes je obývaný, volajú ho Čipkárka, teda Čipkársky rad.
Irminčok je slovenská národnostná obec v Békešskej župe neďaleko Sarvaša. Po ústupe Turkov bol až do roku 1700 tento kraj neobývaný. Majiteľom sarvašskej pustatiny bol Ján Harruckern, ktorý sa rozhodol osídliť územie poddanými z Horného Uhorska. Sľúbil im výhodné podmienky a náboženskú slobodu.
K prvej vlne kolonizácie došlo okolo roku 1715. Zbehlí nevoľníci si menili mená, aby ich páni nenašli. Vyberali si mená vtákov a zvierat, napríklad Havran, Vrana, Srnka, alebo mená podľa remesiel: Mlynár, Bognár. Druhá vlna prebehla v lete roku 1722. Ľudia začali stavať osadu na vyvýšenine - na sarvašskom kopci, po ktorom pomenovali dnešné mesto Sarvaš.
Sarvašskí nevoľníci mohli mať toľko domácich zvierat, koľko vládali kŕmiť. Keďže mali málo pasienkov, hnali zvieratá na pašu za mesto, na územie dnešného Irminčoku. Tam si stavali „pastierky”, ktoré neskôr rozširovali na príbytky. Zem, ktorá dlhé roky ležala ladom, zúrodnili.
Od roku 1845 tu začali budovať tzv. sálaše - samoty uprostred polí, lebo na dobrej pôde mohli len tak úspešne gazdovať, ak v jej blízkosti aj bývali.
Skupiny sálašov - rady - boli pomenované podľa rodín, ktoré ich vybudovali. Tunajší roľníci nechceli zaostať za obyvateľmi mesta, chceli, aby sa ich deti mohli učiť tak, ako sa učili deti v mestách. Na všetkých radoch postavili školy.
Ešte aj po roku 1920 tu žili prevažne obyvatelia slovenského pôvodu, preto aj v škole vyučovali po slovensky. V roku 1907 zaviedli v škole ako povinný maďarský jazyk, ale ľudia hovorili naďalej po slovensky a starší ľudia takto hovoria ešte aj dnes.
Aj náš operný spevák, laureát Kossuthovej ceny Juraj Meliš vyrástol na takomto sálaši. Pokiaľ nechodil do školy, nevedel po maďarsky. Neskôr sa naučil tak, že získal Kazinczyho cenu. Keď navštívi svoje rodisko, na slovenskej bohoslužbe prekrásne spieva slovenské piesne, ktoré sa naučil ešte v detskom veku.
Aj moja prababička má slovenský evanjelický spevník. Dnes už len zriedka pozerá do zožltnutých listov. Aj ona vyrástla na sálašskom rade. Dodnes je obývaný, volajú ho Čipkárka, teda Čipkársky rad.
Veľa sálašov už zbúrali. Budova starej školy ešte stojí, ale nikto tam nebýva. Tam sa učili moje prababky, moja babka i dedko. V sálašských školách sa učili spolu chlapci a dievčatá, v mestách sa striedali, predpoludním chlapci a popoludní dievčatá. Do roku 1848 sa deti učili takéto predmety:
Prvý rok: Zemepis a dejepis krajiny, zdravoveda.
Druhý rok: Mravná výchova, prírodoveda a hospodárstvo, dejepis Uhorska.
Tretí rok: Vierouka, história reformačného hnutia, prírodopis, právo
a zemepis.
V roku 1861 k tomu pribudlo hláskoslovie, slovenské a maďarské čítanie, katechizmus, dejiny staroveku, spev, zemepis, elementárne počty, písanie číslic, výňatky zo svätého písma po slovensky i po maďarsky, peňažníctvo, krasopis, hospodárske počty, merba.
Moja prababka začala chodiť do školy roku 1930. Rozprávala mi, že jej rodičia bývali veľmi ďaleko od školy. Každé ráno museli chodiť peši a poriadne premrzli, kým prišli do školy. Aby deťom nebolo zima na ruky, každé ráno im upiekli v peci zemiaky v šupke a keď odchádzali z domu, vložili im ich do vrecka. Do každého vrecka sa zmestili jeden-dva pečené zemiačky. Dlhou cestou dobre padlo zohriať si ruky na teplých zemiakoch a na obed dobre poslúžili proti hladu.
Našťastie prababka bývala bližšie ku škole. Do školy chodili deti šesť rokov. Učili sa v jednej triede, pričom jeden učiteľ učil všetky deti. Kto musel pomôcť doma pracovať, mohol na pár týždňov vymeškať vyučovanie. V chudobných rodinách museli väčšie deti nachovať hydinu alebo aj prasce a vtedy nemuseli prísť načas do školy.
V škole sa učili písať, čítať a počítať. Učili sa z jednej-dvoch kníh, aj zošity mali iba dva. Písali „gríflom” na tabuľku, do zošita ceruzkou a obyčajným perom. Gumu nemali, preto uhnietli kúsok chleba a tým odstraňovali chyby. Kalamáre boli zabudované v školských laviciach. Takým obyčajným perom bolo treba písať veľmi opatrne, lebo písmo sa rýchlo rozmazalo. Pomôcky nosili deti v plátených kapsičkách. Ani vtedy nebolo ľahké chodiť do školy.
Dostala som niekoľko rodinných fotografií, na jednej z roku 1950 je brat starej mamy po konfirmácii.
Na druhej fotografii sú žiaci školy, kde moja prababka ako trinásťročná upratovala, ale vtedy sa už neučila. Za ňou je jej mamička, ktorá v škole zvonila. Na ďalších fotografiách je mladší brat mojej starej mamy, ako sa učí písať a čítať. Koncom roku 1970 dokončili výstavbu školy, kde sa už deti učili v samostatných triedach, len druhý a štvrtý ročník boli spojené. Väčšina učiteľov sem dochádzala zo Sarvaša.
Deti chodili do školy pešo, alebo na bicykloch. Kto si to mohol dovoliť, chodil autobusom, ktorý premával jedným smerom. Doprava bola dlho nevyriešená, osobné autá vtedy ľudia ešte nemali, preto sa mnohí presťahovali do mesta. Z toho dôvodu chodilo do školy čím ďalej tým menej žiakov. Triedy znovu pospájali a dnes už iba pár detí navštevuje nižší stupeň základnej školy. Starší chodia do susednej obce školským autobusom. Ani miestni obyvatelia dnes nemusia chodiť pešo či na bicykli. Ráno aj popoludní škôlkárov a žiakov nižšieho stupňa vozí autobus. Viacerí navštevujú školu v Sarvaši, lebo tá je lepšie vybavená a majú tam viac možností. Mládež študuje v okolitých stredných odborných školách a na gymnáziách.
Na dedine zostáva len veľmi málo ľudí. Dospelí starnú a čoraz menej spomínajú na staré zvyky, tradície, slovenský jazyk, slovenské piesne, ručné práce, na sálaše, na tradičný chov zvierat i na teplo pece.