Už niekoľko rokov počúvame, čítame, že si treba dávať pozor, pretože na Slovensku sa rozmnožili medvede. Sú dokonca natoľko drzé, že zliezajú k ľudským obydliam a hľadajú maškrty v kontajneroch. Deti sa bojíme púšťať samé do lesa, aby sa náhodou nestretli s napohľad obrovským dobráčiskom a snažíme sa zapamätať si, čo v takomto prípade robiť: neutekať, nepozerať sa mu do očí. Áno, teóriu človek ovláda, ale keby sa tak naozaj stalo...

Možno sú to všetko len prehnané obavy - jedno je však isté: „naša“ medvedica je biela, ukrčená je v dedinke Bystrá pod Nízkymi Tatrami, má s prízemím štyri poschodia, drevené balkóny, najnovšie pred ňou postavili bazén a nie je vôbec nebezpečná. Keď biely autobus 23. júna zamieril k dobre známej budove, Biela medvedica roztvorila svoju náruč a už po štvrtý raz privítala žiakov národnostných základných škôl z Maďarska - účastníkov 21. divadelného tábora Divadla Vertigo pri CSSM.

Deti, ak sa náhodou nepoznali z predchádzajúcich ročníkov, sa pozoznamovali už v autobuse. Veru, väčšina z nich sa už poznala, pretože do tábora prišli opäť, ako už po dlhé roky, žiaci z Budapešti, zo Slovenského Komlóša, Sarvaša, z Kétšoproňu a Segedína, k nim sa na mieste pridali dve dievčatká z Púchova a nováčikovia - žiaci slovenskej základnej školy z Rumunska, z málopočetnej, ale rozľahlej dedinky v Bihore - Gemelčičky, ktorí vystúpili už na tohtoročnej prehliadke Deti deťom. Tí, ktorí už v tábore boli, veľmi dobre vedeli, čo ich čaká: nacvičovanie predstavení v priestoroch hotela Biela medvedica a v susednej nízkej budove, ktorá k nemu patrí. Tetu Elenku Bakošovú a hudobného skladateľa uja Bela Felixa zdravili ako starých známych a mnohým sa rozžiarili oči, keď videli, že z auta vystupuje aj Peter Hudák, ktorý k nám do táborov a na prehliadky Deti deťom chodí už päť rokov. Obaja si do tábora priviezli svoje predstavy, ktoré chceli s deťmi uskutočniť.

Detská divadelníčka Elenka Bakošová, ktorá dlhé roky viedla púchovský detský divadelný súbor Ochotníček, si pre tábor vysnívala predstavenie Zamilované (nielen) divadlo. Ako sama povedala, vďaka šikovným - skôr starším - žiakom predovšetkým zo Sarvaša a Budapešti - a výborným speváčkam z Kétšoproňu - nemala ťažkú úlohu. Predstavenie, ktorého témou sú aj prvé dotyky s láskou, pesničkami obohatil pán profesor Belo Felix. Je to vlastne divadlo v divadle, ktoré riadi slečna režisérka, a kde nič nie je nemožné. Spomína sa v ňom aj starodávna rytierska hra o Okasenovi a Nikolete, ktorú začína skupina skúšať, ale predovšetkým Shakespearov Sen noci svätojánskej, známa rozprávka o vílach, škriatkoch, o kráľovi Oberonovi, kráľovnej Titánii a o tom, čo spôsobí čarovný prášok lásky.

Terajší vedúci divadelného súboru Ochotníček Peter Hudák siahol po známej ľudovej rozprávke Husiar Maťko. V tomto roku sa k nemu pridali menšie deti predovšetkým zo Slovenského Komlóša a Sarvaša. Petrove skúšky sú trochu menej „prísne“ než Elenkine, ktorá využíva každú minútu, z čoho jasne vyplýva, že je dosť náročná. (Napriek tomu sa „vracajúce sa“ dievčatá hlásia len a len do jej skupiny!) U Petra je skúška, potom trochu hrania, skúška, trochu hrania. Ale - čo je dôležité: predstavenie vznikne, a nie hocijaké. Aj v tomto bola hudba, pesničky, hra na gitare. Boli v ňom ručne zhotovené bábky, rekvizity, masky. Bol v ňom gróf Dobrogi a Maťko, ktorý sa mu za jeho krutosť a pýchu pomstil v mene celého ľudu! Bol v ňom humor a dobrá nálada. To je to hlavné.

Pri vzniku oboch predstavení, ako vždy, pomáhali sprevádzajúce pani učiteľky - Miroslava Kovácsová, Marta Tuléziová-Ondrejová, Anna Ondrejová, Marta Dekrétová, Mária Mravíková, Margita Kmotriczová, Erika Fajnorová a študentka Katka Szpisjaková, ktoré využili aj svoje výtvarné cítenie a schopnosti a pripravovali doplnky kostýmov, masky, rekvizity a ktoré, samozrejme, pomáhali svojim žiakom pri učení sa textov.

K táboru patrí aj voľný čas, voľná zábava, výlety. Nuž, treba to otvorene priznať, že mnohí strávili ten vzácny voľný čas ťukaním do mobilu a laptopu či tabletu - resp. fotografovaním, iní ale využili voľné priestranstvo pred hotelom a zahrali sa s loptou či sa len tak prechádzali. Dobrou prechádzkou bola aj cesta do miestneho obchodu. Totiž, ak kráčate asfaltkou, obklopenou lesmi, hrajúcimi všetkými odtieňmi zelenej a obdivujete hory v diaľke, je to skôr prechádzka ako len jednoducho „cesta do obchodu“. Tí športovejšie založení si ráno privstali a zabehali si. V tretí deň tábora jeho účastníci využili bazén a wellnes-centrum v susednom hoteli. Kriku a smiechu nebolo konca-kraja... Vo štvrtok nasledoval výlet Čiernohorskou železničkou do lesníckeho skanzenu vo Vydrovskej doline. Počasie nám prialo. Hoci nebolo najteplejšie, slnko predsa len nesmelo vykúkalo a najmä - nepršalo.

Divadelný tábor však - to je predovšetkým nacvičovanie predstavení. Predpoludním tri hodiny, popoludní tri hodiny - a keď treba, tak aj večer. A tak tomu bolo aj tento rok. V dobrej nálade, porozumení, v naozaj dobrom kolektíve chlapcov a dievčat, ktorí si cez prestávky vymieňali skúsenosti. Vyvrcholením ich snaženia bola premiéra v predposledný deň tábora. Jedno predstavenie v jednom priestore, druhé v druhom - a predsa spolu. Žiaci si navzájom držali palce, tlieskali odušu a zopár prítomných hostí krútilo hlavou, ako to všetko za päť dní „čistého času“ zvládli. Nasledovala tradičná večerná zábava - niekoľko žiakov sa osmelilo vystúpiť v obľúbenom „Kto čo vie“, krátka diskotéka - a potom už: nočné balenie vecí, výmena adries a začínajúci smútok nad rozlúčkou so staršími a novšími kamarátmi, ako to už v táboroch býva.

Keď biely autobus 29. júna zmizol za zákrutou, Biela medvedica si povzdychla, azda trochu aj vydýchla a pripravila sa na nových, možno pokojnejších hostí. Som však presvedčená o tom, že bude opäť celý rok spomínať na menšie i väčšie deti, ktoré si do Bystrej prišli nie oddýchnuť, ale cez skúšky predstavení zažiť príbehy takpovediac z iného sveta, obohatiť sa o zážitky zo skúšok, z hrania, zo samotných predstavení, obohatiť sa o radosť a nové priateľstvá.

(do)

O tom, že divadelné tábory sú prínosom nielen pre žiakov, svedčia nasledujúce riadky. Napísala ich vychovávateľka budapeštianskej slovenskej školy, účastníčka (nielen) tohtoročného tábora Marta Tuléziová Ondrejová:

„Čo znamenajú tieto tábory pre pedagógov? Sú to vlastne odborné, metodické školenia. Vidíme, ako sa pod rukami odborníkov na detské divadlo - učiteľov dramatickej výchovy s viac desaťročnými skúsenosťami rodí divadelné predstavenie. Tábor takisto vytvára živý kontakt medzi pedagógmi pôsobiacimi v národnostných školách, resp. posilňuje už existujúce kontakty a vznik nových priateľstiev.

Je to dobrá príležitosť proti profesionálnemu vyhoreniu. Naše duševné zdravie je jedným z pilierov každodennej pedagogickej práce. Úspechy, ktoré v tábore dosahujeme a zážitky, ktoré s deťmi zažívame, posilňujú našu vieru, že sa oplatí v tejto činnosti pokračovať. Toto všetko, ako aj prekrásne prostredie prispeli i teraz k tomu, aby sme v našej každodennej práci pokračovali s obnovenou silou, naplnení energiou.“