Riaditeľ Slovenského inštitútu (SI) v Budapešti v spolupráci s Katedrou slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Univerzity Petra Pázmaňa (KSJL FF UPP) v Pilíšskej Čabe vypisuje I. ročník prekladateľskej súťaže zo slovenčiny do maďarčiny pre študentov slovakistiky študujúcich na univerzitách a vysokých školách v Maďarskej republike.
Základné kritériá:
1. Súťažiť sa bude v dvoch kategóriách – poézia a próza.
2. Súťažiaci si vyberie jednu kategóriu (môže však súťažiť v obidvoch) a preloží priložený povinný text (básne P. Bilého, P. Macsovszkého a E. Grocha alebo prózu Ballu – stačí úvod poviedky s. 5-7). Literárne diela si možno zaobstarať v Slovenskom inštitúte.
3. V druhej časti sa budú hodnotiť preklady textov, ktoré si súťažiaci vyberú sami (tri básne alebo próza v rozsahu max. 3 normostrany, môže byť aj úryvok).
4. Súťaž je anonymná, preklady netreba podpisovať, ale iba označiť heslom, ktoré spolu s menom treba pripojiť k prekladom v zalepenej obálke.
5. Preklady bude hodnotiť trojčlenná porota.
6. Vyhodnotenie súťaže a odovzdávanie cien sa bude konať v Slovenskom inštitúte (aprílový alebo májový termín ešte spresníme). Súčasťou podujatia bude aj seminár o súčasnej slovenskej literatúre a stretnutie so slovenskými spisovateľmi.
7. Preklady posielajte do 28. 2. 2005 na adresu: Szlovák Intézet, 1088 Budapest Rákóczi út 15. a pripíšte – Prekladateľská súťaž. Ďalšie informácie aj na adrese:
Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.
Milan Resutík, riaditeľ SI
Peter Káša, lektor slov. jazyka KSJL FF UPP
Krv zahrá nacvičené tremolo,
keď sebou navždy odpísaný
prepíšem odvrátené strany
na niečo, čo v nás nikdy nebolo.
Búrlivé objavenie ničoho.
(Stojaté vody, čo nás mútia...)
Zmyselná, obliehaj ma zvnútra
a zataj, kto sa cíti úboho,
keď niekto v tebe chabo zápasí.
Príjemný prízrak? Ja už zamlčím
výčitku pritiahnutú za vlasy,
zabitú nostalgiu za ničím.
Minulosť necháš. Nie je otrasná.
Len unikanie - z prázdna do prázdna.
a hoci netušíš, či veci skutočne
majú svoje prapôvodné pevné tvary
a stále miesta, vieš, že sa môžeš
voľne, ba až uvoľnene pohybovať,
môžeš vstať, vrátiť sa do kuchyne,
do tej krajiny precíznych vzťahov
a veľkolepých mäsiarskych opier,
a so stoickou, áno, takmer stoickou
gráciou odprednášať tanierom,
neurčitým nádobám, nožom a naberačkám,
lyžičkám a panviciam
a ostatným mučiarenským rekvizitám
všetky svoje trpezlivo vysedené,
z hĺbky Chaosu vydolované,
takmer už dešifrované,
takpovediac: zachránené
a úspešne izolované traktáty
o ukotvenosti vecí v priestore...
lebo vieš, čo môžeš,
napríklad: voľne pochybovať
a názorne zobraziť
plastický hĺbkový účinok
v rovine obrazu, hoci aj:
cestou paralelnej projekcie tak,
aby sa predmety
s narastujúcim odstupom
od úrovne obrazu
javili menšie a menšie...
Na počiatku muselo byť nejaké do očí bijúce, idea,
voľajaký kameň na zjedenie, nula, z ktorej vytryskla šťava.
No si to ty - vlások strieborný - čo zbieraš grécke slová
z mračien, priesvitnou rukou ich opatrne kladieš do prútia.
Možno to svietilo, vzácna odroda hviezd, dokiaľ zem nepovstala
zo zeme, to prvé, čo odtrhlo samo zo seba ako z nádeje.
Ešte dnes sa ti zaleskne čepeľ noža, keď objaví biele svetlo
pod šupkou vlhkého plášťa, voňavý záblesk jasu.
Rabbi L. tvrdí, že na počiatku nemohla byť nijaká nevedomosť,
iba vedomie hliny, t. j. sloboda kotúľajúceho sa hriechu.
Ale ty hovoríš, že tvoje hlinené srdce je u Pána a prázdnymi
rukami zvinieš hlinu do hliny, kým tvoje slová horia ďalej.
Napokon to celé posypeš prachom škorice a vanilky,
vesmír je hotový, v ktorom ty - vlások strieborný -
budeš na konci všetkého možno všetkým, z toho, čo mám.
Čo z noci - najtemnejšej noci - odnesiem si k bielym labutiam.