Vďaka znalosti slovenčiny som mala veľa pekných zážitkov. Vďaka nej mám možnosť spoznať slovenskú kultúru. Som hrdá na to, že v škole a doma som sa naučila po slovensky. Aj rada používam slovenský jazyk.
Volám sa Rita Hornoková. Mám 14 rokov. Bývam v Maďarsku, v Békešskej Čabe. Prihlásila som sa do tejto súťaže, lebo by som chcela ukázať, že aj v Maďarsku majú radi Slovensko a slovenčinu. Som ôsmačka v slovenskej dvojjazyčnej škole v mojom meste. Sem som chodila aj posledný rok materskej školy. V tomto roku skončím základnú školu a musela som si vybrať strednú školu. V mojej škole je aj gymnázium. Rozhodla som sa, že zostanem tu. Prečo? Cítim sa tu jednoducho dobre. V našej inštitúcii je rodinná atmosféra a hodiny sú zaujímavé. Moje najobľúbenejšie predmety sú konverzácia, fyzika, angličtina a slovenská vzdelanosť. Zo slovenskej vzdelanosti som bola aj na celoštátnej súťaži a vyhrala som 2. miesto.
Chcela by som sa ešte lepšie naučiť po slovensky. Možno aj po gymnáziu budem pokračovať v štúdiu slovenčiny, lebo sa chcem stať buď učiteľkou alebo novinárkou.
Nedávno som sa opýtala svojej mamičky, prečo ma zapísala do slovenskej školy. Odpovedala mi takto: „Každý rodič to dáva svojim deťom, čo môže. Po mne, žiaľ, nezdedíš milióny, ale budeš mať o to cennejšie dedičstvo: kultúru, zvyky, tradície a jazyk svojich predkov. Nemala by som čisté svedomie, keď by som ťa nenaučila po slovensky. Dúfam, že aj moje vnúčatá budú ovládať slovenčinu.” (V poriadku, ale mohli by byť aj tie milióny!)
No vážne, čo znamená pre mňa slovenský jazyk? Vďaka znalosti slovenčiny som mala veľa pekných zážitkov. Vďaka nej mám možnosť spoznať slovenskú kultúru. Som hrdá na to, že v škole a doma som sa naučila po slovensky. Aj rada používam slovenský jazyk.
Pochádzam zo slovensko-maďarskej rodiny. Môj otec je Maďar, hoci mu mamička často vravieva, že určite má aj slovenských predkov, lebo Endrőd, - odkiaľ pochádza - založili katolícki Slováci. Z matkinej strany sme Slováci. Môj prapraded bol konfirmovaný u evanjelického farára Ľudovíta Haána v slovenskom jazyku roku 1887. Ešte aj my máme a veľmi chránime starý evanjelický spevník, Tranoscius, ktorý je napísaný v bibličtine.
Moja stará mama v detstve nevedela po maďarsky, len po slovensky sa doma rozprávali, alebo ako ona hovorí, dovrávali. Stará mama používa nárečie. Napríklad tieto slová: lerňa (rúra), šušať (hladkať), buďelár (peňaženka), cigánka (jedlo z pečene), húrike (jaternice), drndať (klusať), edon (jeden), haluške (rezance), kolocjer (skorocel). Moja stará mama sa v škole neučila slovenský pravopis. Píše takto: „Boli medzi nami takí sztarci, cso nyevegyelyi po magyarszki. Tag zme sza mi doma lyen po szlovenszki dovrávalyi.” Keď som bola malá spievala mi a rozprávala riekanky. Napríklad:
„Za Kerešon bieli don,
Bíva edon špirko v ňon.
A ten špirko: hav - hav - hav,
Že bi son mu chleba dav.”
Alebo:
„Cicúška, Macúška,
Kde si bola?
Vo mlinčoku.
Čo si tan robila?
Kašku son varila.
Prišov Maco,
Zjedov všetcko,
Šic - šic - šic - šic - šic!”
Páči sa mi ako rozpráva moja stará mama, naše nárečie, ale aj literárna slovenčina. Doma sa zvykneme rozprávať po slovensky. Ľúbim slovenský jazyk aj preto, lebo ma spája s mojou rodinou a miestami, kde žijú Slováci.
Békešská Čaba je tiež také mesto, ktoré má aj v súčasnosti slovenských obyvateľov. Po tureckom spustošení ho znovu založili Slováci v roku 1718. Ešte aj dnes mnohí vedia po slovensky a majú radi Slovensko a slovenčinu, zachovávajú slovenský charakter mesta, pokladajú za dôležité odovzdať mladým slovenčinu a kultúru.
V Békešskej Čabe je veľa slovenských pamiatok a inštitúcií. Napríklad: Dom slovenskej kultúry, Slovenský oblastný dom, národnostné, slovenské výstavy múzea Mihálya Munkácsyho, malý evanjelický kostol, veľký evanjelický kostol, - ktorý je najväčší evanjelický kostol v Strednej Európe - Generálny konzulát Slovenskej republiky a Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku, kde vydávajú slovenské knihy. Naše mesto má slovenský mesačník, Čabän, a vychádza tu aj ročenka Čabiansky kalendár. Sú tu slovenské škôlky, základné školy - kde sa vyučuje slovenčina ako jazyk -, a moja dvojjazyčná základná škola a gymnázium.
Békešská Čaba má bohaté kontakty so Slovenskom, ako aj moja škola. V každom roku organizujú výlety a tábory na Slovensko. Od prvej triedy sa ich zúčastňujem. Prvýkrát som bola v Mojmírovciach, keď som bola prváčka. Veľmi sa mi tam páčilo, veľmi som sa dobre cítila, a odvtedy rada cestujem na Slovensko so školou, aj s rodinou. Mám rada tábory, bola som veľakrát v lyžiarskom tábore a v škole v prírode. Bola som v Bratislave, Banskej Bystrici, Trenčíne, Žiline, Bojniciach, Nitre, Martine, Oravskej Lesnej, Dobšine, Hronci, Detvianskej Hute, vo Zvolene, na Skalke a v Banskej Štiavnici. Tu sa mi páčilo najviac, lebo sme tam boli na jeseň, medzi horami. Farebná jesenná príroda je nádherná, ale mne sa veľmi páči aj zimná príroda.
Slovensko je bohaté na prírodné krásy. Nezabudnuteľné zážitky znamenajú pre každého Vysoké a Nízke Tatry, ďalšie hory, lesy, jaskyne, rieky a jazerá i vodopády. Slovensko sa môže pýšiť aj umeleckými a historickými pamiatkami: hrady a kaštiele, kostoly, staré mestá tiež priťahujú turistov. Mňa zvlášť zaujal Bratislavský a Zvolenský hrad, tiež kaštieľ v Bojniciach, Dobšinská ľadová jaskyňa, skanzen v Martine a jazero Počúvadlo.
Okrem cestovania vo voľnom čase rada čítam knihy aj noviny. Nedávno som čítala posledný zväzok knihy Harry Potter, a rozmýšľala som, že by bolo zaujímavé prečítať ju aj v slovenskom jazyku. Rada čítam po slovensky. Keď som bola malá zúčastňovala som sa na súťaži Spievanky a veršovačky. Ešte aj dnes sa pamätám na rozprávky Štvorfarebné mačiatko a Cesta, ktorá išla sama.
Na hodine slovenskej literatúry tiež veľa čítame. Mne sa veľmi páčili: Orol vták od Janka Kráľa, Detvan od Andreja Sládkoviča, Žltá ľalia od Jána Bottu, Pred bálom od Janka Jesenského, a Turčín Poničan od Sama Chalupku, od úmrtia ktorého uplynie v tomto roku 125 rokov. Takisto teraz si pripomíname 80. výročie úmrtia Martina Kukučína. Práve sa o ňom učíme.
Martin Kukučín patrí k veľkým postavám slovenskej literatúry. Narodil sa v roku 1860 v dedinke Jasenová na Orave. Najprv bol učiteľom, neskoršie sa stal lekárom, v Juhoslávii, na ostrove Brač. Vysťahoval sa do Južnej Ameriky a po skončení prvej svetovej vojny vrátil sa a žil striedavo na Slovensku a v Juhoslávii. Martin Kukučín zachytáva vo svojich dielach život slovenskej dediny, píše o jednoduchých ľuďoch: o remeselníkoch, o sedliakoch, o dedinských richtároch, o obecných sluhoch... Píše ešte o prostredí študentov, o chorvátskej dedine, o živote v Amerike atď. Mal rád ľud, preto sú jeho poviedky plné súcitu, dobroty a ľudskosti. Martin Kukučín ochorel na zápal pľúc a v roku 1928 zomrel.
Teraz čítame Rysovú jalovicu, ktorá patrí k prvým poviedkam Martina Kukučína. Už tu vidieť, že autor má záujem predovšetkým o zobrazenie života dedinského ľudu a že ho mal rád. Vidí jeho pracovitosť, všetky jeho dobré vlastnosti, ale uvedomuje si aj nedostatky. Kritizuje ich však láskavým humorom a dáva im možnosť, aby spoznali svoje chyby a aby sa polepšili. Poviedka zavedie čitateľa do oravskej dediny, kde pomocou dobre vykresleného hlavného hrdinu upozorňuje na smutné následky alkoholizmu. Túto novelu sme si pozreli na videonahrávke. Aj filmové spracovanie bolo zaujímavé. Zvyknem pozerať aj inokedy slovenské filmy. Najviac sa mi páčil film Kľúče od mesta.
Zúčastňujem sa aj na slovenských programoch. Z kníh, novín, filmov a z programov som sa naučila veľmi veľa nového. Vďaka znalosti slovenského jazyka som získala mnoho krásnych zážitkov a nové vedomosti. Preto mám rada Slovensko a slovenčinu!