Tentoraz sme museli evidovať prvú vážnu zmenu v histórii festivalu. Kvôli sťažnostiam obyvateľov neďalekých štvrtí viedli starostovia III. a IV. obvodu rokovania s organizátormi, v dôsledku ktorých bol festival skrátený o celé dva dni. Majitelia Szigetu si myslia, že takýto kompromis vyrieši nezhody, no podľa mojej mienky je to obrovský omyl. Týmto spôsobom sa iba naštrbí ráz festivalu, veď odteraz už neplatí pôvodný slogan o „týždňovom spolužití“.

Problém sa snažia riešiť aj z technickej stránky obmedzovaním decibelov. Vďaka tomu najslabším bodom Szigetu sa stalo ozvučenie a keďže ide o hudobný festival, je to veľmi smutné. Zdá sa, že cieľom organizátorov nie je dosiahnuť, aby hostia boli maximálne spokojní, ale vykalkulovať minimum, ktoré sú ochotní zhltnúť. To isté platí aj o cenách potravín a nápojov. Nehovoriac o vstupenkách, ktoré stáli toľko ako vlani, napriek skráteniu akcie zo 7 na 5 dní. Snažili sa to kompenzovať usporiadaním „mínus prvého“ a „nultého dňa“. Každý však vie, že v tieto úvodné dni „žije“ iba hlavné javisko. Ale dosť bolo nariekania, pozrime sa, čo mi poskytol Sziget za takýchto podmienok.

Pondelok, takzvaný „Deň maďarskej piesne“, ma nelákal. Nejde o to, že by som nerešpektoval hudobníkov ako Fecó Balázs alebo Zorán, ale ich hudbu radšej nechám môjmu otcovi. Utorok už bol oveľa zaujímavejší. Pravda, doma som sa natoľko motal, že som skoro zmeškal atrakciu festivalu - legendu heavy metalu Iron Maiden. Pred vchodom som sa neplánovane zdržal, takže pieseň The Trooper som musel počúvať odtiaľ. K javisku som dorazil na hit The Number Of The Beast a vlastne až dokonca som počúval „best of“ program z takých skladieb ako Aces High, Fear Of The Dark, Run To The Hills, alebo Can I Play With Madness. Kamaráti ma informovali, že moju obľúbenú 2 Minutes To Midnight, bohužiaľ, formácia vystrelila už na začiatku, ale na moju veľkú radosť som si mohol vypočuť vynikajúcu Moonchild, ktorou sa s nami rozlúčila. Fantastické, že skupina je viac ako 30-ročná a títo chlapíci sú dodnes schopní produkovať obrovskú energiu. Spevák Bruce Dickinson lieta po pódiu ako dieťa, gitarista Janick Gers pohadzuje svoj nástroj ako šialenec, ktorého prenasledujú hordy ošetrovateľov z blázinca a to všetko s obrovskou dekoráciou v pozadí. Všetci sa cítia výborne vo svojej koži, aj keď vieme, že byť členom jednej z najaktívnejších kapiel na svete je určite vyčerpávajúce. Jediný koncert nultého dňa (okrem Lauren Harrisovej, dcéry basistu Iron Maiden Stevea Harrisa), bol jeden z najlepších v rámci celého festivalu.

Prvý deň bol „okukávací“ - ako každý rok. Prechádzka ostrovom a prieskum zmien, ktorých bolo tentoraz veľa. Stany sa odsťahovali na iné miesta (napríklad aj javisko Hammerworld sa, našťastie, dostalo z kraja ostrova do stredu), niektoré zmizli a ich miesta obsadili nové... Okolo siedmej (jasné, večer) som si pozrel pódium Talentum/Zúzda, veď aj tu vystupovali tvrdšie maďarské skupiny. Prekvapilo ma, že tu znelo všetko celkom slušne, tak som si pozrel jágerských predstaviteľov hardcoru Tango Underground prvýkrát za normálnych okolností. Nezvyknem ich sledovať až do konca, ale dostali tak silné ozvučenie, že ma prilepili k sebe na pol hodinu. Keď skončili, hlad ma viedol k hlavnému javisku, kde som si pri spustošení niekoľkých kúskov pizze vypočul koncert Alanis Morissette. Speváčka skúsila presvedčiť seba aj publikum o tom, že ešte stále je v nej dávka katarzie, no moc sa jej to nedarilo, zdala sa mi trochu vyhorená. Budem si ju naďalej ctiť kvôli role Boha vo filme Dogma. Oveľa neskôr som sa vydal k stanu Converse Wan2, kde sa chystala na pódium rapová formácia Delinquent Habits. Nezvykol som ju počúvať, ale bola mi vždy sympatická, lebo hrá ten pravý rap. Moc ľudí neprilákala, ale tí, ktorí prišli, sa mohli poďakovať za dobrú zábavu a za štamperlíky tequily. Po Američanoch nasledovala maďarská skupina Žagar. Nebol s ňou žiadny problém, ale jej atmosférická elektronická popová hudba bola v tých hodinách pre mňa ťažko stráviteľná. Radšej som si to nasmeroval do Party Arény a trochu som si ponatriasal zadok.

Štvrtok sa mi vyšmykol z rúk, domáci servis som časovo nezvládol a tak som zmeškal popových pankáčov Millencolin zo Švédska, amerických metalistov Iced Earth, aj britskú rockovú bandu Kaiser Chiefs, hoci tú až natoľko neľutujem. Stihol som len koniec Jamiroquai. Škoda, lebo sa mi zdali perfektní a nálada okolo veľkého javiska bola výborná. Na záver zahrali Deeper Underground a ja by som bol rád vrátil koleso času aspoň o hodinu späť. Mal som možnosť pozrieť si celé vystúpenie domácej kapely Rotor. Jej každá pieseň vyznáva lásku k metalu. Poriadne som sa narehotal, bola úžasná. Vyzeralo to tak, že tento večer si rezervujem pre vtipy, lebo som sa rozhodol vypočuť si na javisku A38 formáciu Tudósok. Popritom, že jej frontman (spevák so saxofónom) je ohromne vtipný, trojicu tvoria profesionálni muzikanti, ovplyvnení jazzom i funkom. Lepší záver tejto noci ani nemohol byť.

Piatok som začal v stane anonymných alkoholikov. Nemusíte mnou hneď opovrhnúť, iba som tam navštívil pracujúceho kamoša a vyplnil som dotazník, aj keď som abstinent. Na pódiu Zúzda hrali skupiny The Last Charge a Embers. Keďže ich často vídavam v priebehu roka, nemali ma čím prekvapiť. Môžem však konštatovať, že ich drsná hudba si získava čoraz viac nových fanúšikov. Mňa v tento večer lákali starí pankáči Sex Pistols. Musím sa priznať, že sa mi nikdy nepáčil príbeh o založení kapely. Nikdy mi neboli sympatické skupiny, ktoré vznikli na podobnom princípe, ako napríklad Spice Girls a rad ďalších. Napriek tomu som bol zvedavý na ich staré hity. Nemusel som dlho čakať, začali pesničkou Pretty Vacant, ktorú poznám ešte zo starého punkového výberu, čiže hneď som upadol do nostalgie. Všetci členovia skupiny vyzerali ako slušní oteckovia, okrem speváka Johnnyho Rottena, ktorý vypadal ako škaredé kurča v šašovských šatách. Provokoval fotoreportérov, ukázal obecenstvu zadok... U neho má punk ešte takýto význam, no v roku 2008 ja mám o tom už iné predstavy. Ale nesmel som to brať vážne, radšej som čakal na ostatné výborné pesničky God Save The Queen a Anarchy In The U.K. Dostal som všetko, čo som očakával, odfajkoval som si ďalšiu legendu.

Nasledujúci deň som odštartoval v metalovom stane s francúzskou formáciou Mass Hysteria. Niektoré jej pesničky poznám už dávno, no jej new wave rock s industriálnymi prvkami ma až tak netreskne o zem. Počul som ale, že naživo je dosť presvedčivá. Aj keď sa asi nestanem jej fanúšikom, treba uznať, že navodila vynikajúcu atmosféru. Na konci pustila na javisko niekoľkých divákov, takže obecenstvo v stane Hammerworld sa mohlo fyzicky pripraviť na hlavnú atrakciu, na švédsku skupinu Meshuggah. Mám ju rád odmalička, platňa Destroy, Erase, Improve je u mňa veľkým etalónom. Pravda, hrala z nej iba dve skladby (Suffer In Truth, Future Breed Machine), dôraz kládla hlavne na posledné albumy, nebránilo mi to v tom, aby som prikyvoval hlavou spolu s muzikantmi a divákmi. Jediným problémom bolo ozvučenie, ale ani ma to moc neprekvapilo. Uvažoval som nad tým, či by som si nemal pozrieť niečo aj z R.E.M. na hlavnom pódiu, no od Švédov som sa nevedel odpútať. Na javisku ich s malým meškaním vystriedali členovia domácej Superbutt. Aj keď ich najnovšie skladby sa mi nepáčia, pre mňa boli výborným záverom tvrdej hudby dňa. V chladnej noci sa ľudia zohrievali v stane Arany Ászok, kde Dopeman práve „prednášal“ svoje myšlienky. Viacerí ho nemajú radi, no ja si myslím, že je vtipný a jeho hudobný sprievod bol naozaj perfektný.

Je nezvyklé písať o nedeli ako o poslednom dni, bol by som rád, keby festival pokračoval, hoci fyzicky som bol už vyčerpaný. Poobede som sa ponáhľal, aby som stihol austrálskych predstaviteľov štýlu drum & bass Pendulum. Bohužiaľ, pred mostom som sa dozvedel, že koncert sa neuskutoční, lebo kamión skupiny havaroval. Cítil som, že moje miesto bude dnes pred metalovým pódiom, kde to rozbehla kanadská formácia 3 Inches Of Blood. Hrá klasický heavy metal s moderným ozvučením. Pred niekoľkými rokmi som ju videl v menšom klube, odvtedy vymenila bubeníka a z dvoch spevákov zostal jeden. Podľa mňa tým nestratila, veď táto hudba nepotrebuje vreskot, stačí klasický spev s výskotmi. Po čase sa mi koncert zdal trochu únavný, ale pieseň Deadly Sinners na konci sa mi veľmi páčila. Vystriedala ju stará metalová hardcore skupina Pro-Pain. Kedysi som jej platne zbožňoval (The Truth Hurts a Contents Under Pressure sú dodnes výborné), ale odvtedy som jej kariéru moc nesledoval a, pre mňa žiaľ, tentoraz hrala samé novšie piesne. Vystúpenie maďarskej metalovej legendy Moby Dick som bral ako vtip, nad textami sme sa s kamošmi poriadne rehotali.

O ôsmej prišiel čas kapely Exodus, ktorú som na festivale najviac očakával. Legendy štýlu thrash metal z Bay Area som už raz videl na samostatnom koncerte, preto som očakával veľký úder. Nesklamali ma, hneď začali fantastickým „hitom“ Bonded By Blood. Z prvého albumu odzneli klasiky ako Prianha, A Lesson In Violence, alebo Strike Of The Beast. Zahrali nám aj niečo z najnovších nosičov, ale ja by som si bol najradšej vypočul svoju obľúbenú A.W.O.L. z platne Impact Is Imminent. Mal som smolu. Smútiť som ale nemusel. Hoci medzi členmi sú už iba dvaja zo starej kompánie (gitarista Gary Holt a bubeník Tom Hunting), noví hudobníci boli tiež výborní, hlavne spevák Rob Dukes sa mi zdal sympatický. U mňa sa stali výhercami Szigetu. Ten večer bola hlavnou atrakciou taktiež legendárna formácia Carcass. Roku 1996 sa rozpadla a vtedy by som nebol veril, že ich raz uvidím. Teší ma, že sa tak stalo. Na bicích kvôli ťažkej chorobe nehral pôvodný bubeník Ken Owen (vystriedal ho Daniel Erlandsson), Ken odprevadil kapelu, aj si na pár minút sadol za bubny, ale bolo na ňom vidieť, že je to preňho veľká námaha. Bol som rád, že som ho vôbec videl. Skupina hrala svoje najlepšie - začala pesničkou Inpropagation, nasledovala Buried Dreams a šnúra skladieb z albumov Necroticism a Heartwork. Na spestrenie ponúkla aj niečo zo svojho raného veku, ako napríklad Genital Grinder, ale publikum dostal do najväčšieho varu hit Heartwork. Úžasný večer! V zostávajúcej časti noci som poľoval na miesta, kde by som si mohol zatancovať. Stroskotal som v budove Mokka Cuka. Okolo piatej ráno som sa vkotúľal do stanu. Popoludní cestou domov bolo fantastické vidieť, že pre niektorých divákov sa zábava na ostrove ešte stále neskončila.

Aj tento rok som sa na festivale cítil výborne, pravdepodobne ho nevynechám ani nabudúce, ale dúfam, že organizátorom sa podarí úspešnejšie zastupovať záujmy návštevníkov Szigetu.