V Békešskej Čabe uzrel svetlo sveta Zborník študentských prác (Maďarsko, Srbsko, Rumunsko) z V. Putovnej súťaže zo slovenských dolnozemských reálií.
Samotná súťaž sa uskutočnila v dňoch 9. až 12. októbra 2008 v priestoroch Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a žiackeho domova v Békešskej Čabe. Zúčastnili sa na nej študenti slovenských stredných škôl z Maďarska (Slovenské gymnázium, Békešská Čaba - 7 prác), z Rumunska (Lýceum a Školské stredisko Jozefa Gregora-Tajovského, Nadlak, resp. Teoretické lýceum Jozefa Kozáčeka, Bodonoš - spolu 6 prác) a zo Srbska (Gymnázium Jána Kollára so žiackym domovom v Báčskom Petrovci a Gymnázium Mihajla Pupina, Kovačica - spolu 6 prác). Okrem úvodnej časti, autorkou ktorej je predsedníčka občianskeho združenia Dotyk ľudskosti - Touch of Humanity na Slovensku Mária Katarína Hrkľová, obsahuje 19 študentských prác. Úloha hodnotiť istú štúdiu alebo publikáciu je vždy milá povinnosť, recenzovať zborník zostavený školským zariadením, ktorého som bol dlhé roky, desaťročia aktívnym pracovníkom, je viac - uznanie aj vyznamenanie. Hodnotiť práce zborníka nemienim v tom poradí, ako sú zoradené v publikácii, ale podľa zúčastnených inštitúcií jednotlivých štátov.
Denisa Stratinská a Andrea Chrapanová z Lýcea Jozefa Gregora-Tajovského v rumunskom Nadlaku dali svojej práci titul Adam Suchanský, dolnozemský spisovateľ a novinár. Autorská dvojica hodnotí životné dielo nedávno zosnulého popredného predstaviteľa slovenskej literatúry v Rumunsku - básnika, publicistu a dramatika -, ktorý vydal niekoľko samostatných básnických zbierok, ale prezentoval sa aj na stranách početných zborníkov, almanachov a antológií. Študentky ho predstavujú v rámci rozhovorov s jeho synom Adamom Miloslavom, so školskou knihovníčkou a profesorkou slovenského jazyka a literatúry Annou Môťovskou, vdovou po autorovi Danou a jeho priateľom Pavlom Husárikom nielen ako básnika, ale aj ako Človeka (s veľkým Č). Ďalšieho popredného predstaviteľa slovenskej literatúry v Rumunsku predstavuje tiež autorská dvojica. Vlasta Bartolomejová a Martin Cutlac dali svojej práci titul Ivan Miroslav Ambruš, básnik jemného cítenia. Píšu o ňom, že podľa povolania je profesor chémie, pritom autor viacerých básnických zbierok, básní pre deti, ale i prozaik, literárny kritik a tajomník Kultúrnej a vedeckej spoločností Ivana Krasku. Pôsobenie J. G. Tajovského v Nadlaku (1904 - 1910) je zaujímavé nielen z hľadiska jeho literárnej tvorby, ale aj tamojšieho spolunažívania siedmich národností a ôsmich náboženstiev. Tejto téme je venovaná práca Pavla Prihrackého Slovensko-rumunsko-srbsko-maďarské vzťahy v Nadlaku zachytené perom Jozefa Gregora Tajovského. Práca sa o. i. zaoberá otázkou, ako čelí slovenská evanjelická cirkev spolu s druhou najpočetnejšou národnosťou - rumunskou maďarizačným odnárodňovacím snahám vtedajšej oficiálnej politiky. Školské stredisko Jozefa Gregora-Tajovského v Nadlaku reprezentuje v zborníku autorská dvojica Olivera Paulová a Patrick Kiszel prácou Ondrej Štefanko, slovenský dolnozemský fenomén. Slovenský dolnozemský fenomén Ondrej Štefanko, podobne ako Adam Suchanský, mal tiež “krátko určenú postať života“. Na to, čo všetko stihol urobiť, by inému nestačili ani dva životy. Podľa autorov práce bol zakladateľ Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku, krúžku Ivana Krasku, neskoršie Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krasku, časopisu Naše snahy, dvojjazyčného Slovensko - rumunského časopisu Rovnobežné zrkadlá - Oglinzi Paralele, hlavný a zodpovedný redaktor obnoveného časopisu Slovákov v Rumunsku, Maďarsku a Srbsku Dolnozemský Slovák, ďalej spisovateľ, publicista, prekladateľ a organizátor slovenského života v Rumunsku.
Druhé kultúrne a školské centrum v Rumunsku - Bodonoš - v putovnej súťaži zastupovala inštitúcia Teoretické lýceum Jozefa Kozáčeka, vlastne jeho dve študentky, ktoré sa vo svojich prácach zamerali skôr na minulosť. Práca Marie Calamarovej Dejiny farnosti Bodonoš stručne načrtne dejiny katolíckej farnosti a školstva v Bodonoši od prelomu 18. a 19. storočia po súčasnosť, zmieňuje sa o používaní slovenského jazyka, o niektorých tradíciách, podrobnejšie o Vianociach a na záver predstaví sociálny a kultúrny stav Bodonošanov. Janka-Judit Lašaková v práci Osobnosť Jána Kapusniaka sleduje všestrannú učiteľskú prácu a mimoškolskú činnosť významného slovenského pedagóga, ktorú vykonával za neblahých dedinských podmienok. Pôsobil na viacerých miestach, spočiatku bez učiteľského diplomu (v rodnom Bodonoši), potom v Novej Hute, neskoršie ako školský inšpektor, potom znova v Bodonoši ako riaditeľ osem- a desaťročnej školy.
Slovenskí študenti zo Srbska, z Gymnázia Jána Kollára so žiackym domovom v Báčskom Petrovci, sa zamerali predovšetkým na spracovanie dejín vojvodinskej slovenskej literatúry. Silvia Bohušová a Blaženka Melichová na putovnú súťaž vypracovali štúdiu Plodná činnosť Jána Čajaka v našom prostredí. Jedná sa o Jána Čajaka staršieho (1863-1944). Voľbu témy odôvodňujú nasledovne: “Čajakovcom patrí osobitné a čestné miesto v celkovej slovenskej národnej a literárnej kultúre. Také isté miesto im patrí aj vo vojvodinskej slovenskej kultúre a u Petrovčanov zvlášť.“ Ján Čajak starší pôsobil na Dolnej zemi od konca 19. storočia, v Petrovci od roku 1899. “Tu stál vyše 40 rokov v centre kultúrnych a politických snáh dolnozemských Slovákov.“ Tu spoznal tvrdý život dolnozemských sedliakov, o tom znejú jeho diela, ako i román Rodina Rovesných. Študent Filip Filip v práci Vladimír Hurban Vladimírov (VHV) 1884 - 1950 približuje literárne dielo známeho dolnozemského slovenského realistu – dramatika i prozaika. “Jeho otec Vladimír Hurban bol syn štúrovca Jozefa Miloslava Hurbana a brat známeho slovenského realistu Svetozára Hurbana Vajanského, matka bola dcéra brata Ľudovíta Štúra.“ Napísal 68 divadelných hier, väčšinou jednoaktoviek, ale spracoval aj širšie spoločenské problémy. Mal možnosť pôsobiť za priaznivých spoločensko-politických podmienok (vznik Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov a takých slovenských inštitúcií, ako Slovenské gymnázium v Petrovci, Matica slovenská v Juhoslávii a podobne).
“Idea organizovať Slovenské národné slávnosti v Petrovci pramenila z tej skutočnosti, že sa také niečo poriadalo na Slovensku v Turčianskom Sv. Martine. Boli to Národopisné slávnosti, na ktorých sa zúčastnili mnohí naši učitelia. Tieto slávnosti prekazila prvá svetová vojna a po jej ukončení ich stredisko už nebolo v Martine, ale sa presunulo ďaleko na juh... Národné slávnosti boli po prvý raz v Petrovci 28. augusta roku 1919.“ Potom sa už stretávania vojvodinských Slovákov organizovali systematicky. Tieto slávnosti približuje práca autorskej dvojice Anna Lomenová a Monika Stracinská nazvaná Obnovenie Slovenských národných slávností. “Vo sfére svetového insitného umenia má slovenská osada Kovačica vo Vojvodine charakter veľmoci,“ tvrdia Martina Diňová a Mária Kovátšová z Gymnázia Mihajla Pupina v Kovačici vo svojej práci Martin Jonáš - insitný maliar. Naozaj, veď cudzinec, ktorý túto osadu navštívi, väčšinou smeruje do Galérie insitnej tvorby, kde nájde do štyristo obrazov kovačických umelcov. Medzi nich patrí aj Martin Jonáš. O ňom je táto práca, obsahujúca aj výpovede znalcov tohto jedinečného umenia. Ďalšia práca autorskej dvojice z Kovačice Jany Sládečkovej a Jána Chrťana Tradičná slovenská svadba je výpoveďou o priebehu kovačickej svadby v minulosti a naznačuje zmeny (ochudobnenie), ktoré v nej nastali v poslednom období. Podobne stručne sa z práce Ženský spolok v Kovačici, autormi ktorej sú Monika Torňošová, Jarmila Šipická a Anton Pavol Rohárik, dozvedáme o činnosti kovačických žien. Spolok bol založený v roku 1920 a za cieľ si vytýčil “vybrať naše ženy zo spoločenskej pasivity, vzbudiť záujem o verejnú a spolkovú činnosť, informovať ich o ich právach a povinnostiach v štáte, aby sa stali aktívne a osožné občianky!“ Spolok dodnes funguje, kovačické ženy sa pravidelne stretávajú, vyšívajú, tkajú, predstavujú svoje tradičné jedlá a aj týmto spôsobom zachovávajú svoju slovenskú identitu.
Slovenskí študenti z Rumunska a Srbska v rámci putovnej súťaže zo slovenských dolnozemských reálií prezentovali po dve školské centrá, študenti z Maďarska jedno - békeščabianske slovenské gymnázium, do ktorého prichádzajú študovať predovšetkým žiaci z troch slovenských základných škôl - zo Slovenského Komlóša, Sarvaša a z Békešskej Čaby. Možno teda pokladať za oprávnené predstaviť práce jednotlivých autorov z tohto pohľadu.
Témami čabianskych gymnazistov pochádzajúcich zo Slovenského Komlóša sú tri významné osobnosti - bývalý evanjelický farár Ján Koppány (Kochan), bývalý učiteľ slovenskej školy Pavel Lauko a zástanca chudobného komlóšskeho ľudu Michal Lehoczký. Podobne spracúvajú život a činnosť troch miestnych osobností aj študentky pochádzajúce zo Sarvaša: pedagogickú činnosť bývalého riaditeľa tamojšej slovenskej školy Jána Folytána, bývalého viceprimátora mesta Sándora Gyaloga a duchovnú činnosť evanjelického farára Károlya Demeho Najhlbšie sa pohrúžil do svojej práce čabiansky gymnazista Dušan Kunovac, “témou“ ktorého je včelár - jeho bánhedešský starý otec.
“Väčšina návštevníkov Slovenského Komlóša si pri prechádzke mestom nenechá ujsť návštevu národopisnej zbierky v budove oproti radnici. Keď otvoríme masívne vstupné dvere, otvorí sa pred nami klenotnica ľudovej kultúry Slovákov tohto regiónu...“ takto uvádza svoju prácu Zberateľská vášeň Jána Koppánya Katarína Karkušová. Potom pokračuje: “Nikdy by sa nám asi nepodarilo nájsť toľko krásy na jednom mieste, keby nebolo človeka, ktorý si všimol úctu ľudí k predmetom a výsledky svojej zberateľskej vášne ukázal ostatným. Týmto človekom bol komlóšsky evanjelický farár Ján Koppány“. Autorka nás potom sprevádza životnou dráhou a činnosťou zvolenej osobnosti, ako aj celou jeho zbierkou. Ťažiskom práce Ajgyl Zelmanovej Pavel Lauko – komlóšsky učiteľ a ochotník je pedagogická a ochotnícka divadelná činnosť komlóšskeho slovenského pedagóga, ktorá hovorí aj o pracovitosti mladého sedliackeho chlapca, o Trati mládeže, o ťažkostiach vysokoškolských štúdií, o pôsobení prvej generácie slovenskej inteligencie, o rodinnom živote a činnosti vo verejnom živote Slovenského Komlóša. Štúdia Adrienn Rádaiovej Michal Lehoczky - statný a výbojný Komlóšan spracúva životnú dráhu komlóšskej osobnosti zo začiatku 20. storočia, jej činnosť v Roľníckom spolku a prácu v zastupiteľskom zbore Slovenského Komlóša. Celý svoj život venoval zlepšeniu postavenia roľníckeho obyvateľstva osady, preto sa aj kontaktoval so Sedliackou stranou Čabana Ondreja Áchima. “Svoje aktivity zameral na pomoc chudobným Komlóšanom. Vyvlastnil na pravej strane Aradskej cesty pôdu, ktorú zaplatila obec, nechal ju rozdeliť na stavebné parcely. Tieto parcely poskytli ľuďom na výstavbu domov, ktorí dostali dlhodobý úver. Toto sídlisko (vlastne časť osady - pozn. autora) dostalo pomenovanie Mihályfalva...“
Mesto Sarvaš ako jedno z kultúrnych centier Békešskej župy a lokalitu s bohatými slovenskými tradíciami na putovnej súťaži reprezentovali tri študentky prácami o osobnostiach, ktoré sa nejakým spôsobom viažu k tomuto spoločenstvu. V prípade pedagóga Jána Folytána táto spätosť so Sarvašom je jednoznačná a oprávnená. Potvrdzuje to aj práca s titulom “Chcime to najkrajšie a odvážme sa na to najväčšie“, (Život a práca Jána Folytána), autorkou ktorej je Andrea Kissová. Úloha predstavuje životné dielo človeka, ktorý vyše 30 rokov stál na čele slovenskej základnej školy v Sarvaši. Ale škola a rodné mesto neboli “jediné miesto, kde sa angažoval. Pracoval aj v rôznych organizáciách a udržiaval styky s mnohými osobnosťami kultúrneho a spoločenského života v Maďarsku a na Slovensku“. Voľbu ďalších dvoch osobností, samozrejme, rešpektujem, ale mám voči nim aj isté výhrady. Nikolett Juráková v práci Cesta za poznaním hodnotí život a činnosť bývalého sarvašského viceprimátora, ktorý “po zmene režimu urobil veľa nielen pre mesto Sarvaš, ale aj pre Slovákov v Békešskej župe. Nadviazal partnerské vzťahy s mestami na Slovensku, organizoval výlety žiakov do krajiny ich predkov... Každoročne organizoval Deň žatvy v Strieborných Viniciach“ atď. Áno, ako jeden z vedúcich predstaviteľov mesta ich skutočne podporoval a zúčastňoval sa na podujatiach. Výlety žiakov však organizovala škola, Deň žatvy iniciovala a organizovala miestna slovenská menšinová samospráva, v tomto prípade informátor mohol byť objektívnejší. “S jeho menom sa spája navrátenie Trianonského pamätníka do Sarvaša, vybudovanie sarvašskej historickej cesty (ktorá “symbolizuje putovanie maďarských kmeňov do Karpatskej kotliny“), ako i výstup na Hargitu“. Ale to je iná stránka jeho činnosti, ktorá ho spája s vlastným národom a nás, Slovákov, s väčšinovým maďarským národom, s ktorým žijeme v jednej vlasti. Druhá osobnosť, “spracovaná“ Beatrix Hruškovou v práci Duchovná cesta Karola Demeho, tiež pochádza “z Hornej zeme“ (správne: z územia dnešného Slovenska). V rámci výmeny obyvateľstva medzi Maďarskom a ČSR sa dostal medzi dolnozemských Slovákov a o. i. slúžil v Poľnom Berinčoku, v Békešskej Čabe - Jamine a v Kondoroši, a to vyše 30 rokov. Na týchto pôsobiskách kázal, samozrejme, po maďarsky aj po slovensky. Informácie o svojom otcovi autorke poskytol jeho najmladší syn Zoltán Deme, farár nového evanjelického kostola v Sarvaši.
Békešskú Čabu na súťaži dôstojne a na vysokej vedeckej úrovni zastupoval gymnazista Dušan Kunovac prácou “Vypustený“ roj. V úvodnej časti sa autor predstavuje takto: “ Pochádzam zo zaujímavej rodiny, môj otec bol Srb z Vojvodiny, matka pochádza z Veľkého Bánhedešu, zo slovenskej rodiny. Často si kladiem otázku: tak v podstate kto som ja? Slovák, Srb, dajaký Slovan alebo Maďar? Rozsiahla práca je akousi odpoveďou na základnú otázku. V prvej časti práce spracúva autor históriu Veľkého Bánhedeša, uvádza zoznam priezvisk prvých jeho obyvateľov, potom prezentuje vlastný rodokmeň Podstatná časť štúdie hovorí o včelárstve. Najprv o včelách vedecky, potom všeobecne, každodenne v podaní starého otca – včelára. Na záver podáva všestrannú charakteristiku náročného textu (rozprávanie starého otca o včelách) a bohatú literatúru, z ktorej čerpal pri písaní práce.
Bohatstvo zborníka po stránke obsahovej vyplýva predovšetkým z toho, že putovnej súťaže sa zúčastnilo spolu 28 študentov z troch susedných štátov, v ktorých žijú dolnozemskí Slováci, s 19 prácami. Aj metódy vypracovania tém sú rôzne, ako štúdium životného diela a tvorby danej osobnosti, štúdium literatúry, rozhovory s informátormi, interview s podobne. Temer všetky práce sú ilustrované, niektoré bohato, iné menej, a to fotografiami, štatistickými údajmi, citátmi, úryvkami z básnickej tvorby. Asi polovica prác je doplnená bohatou alebo skromnejšou literatúrou. Zvláštnu pochvalu si zasluhuje titulná strana, nekonečná rovina s lánom obilia, len keby to bola namiesto jačmeňa radšej pšenica...
Zborník zostavila Edita Pečeňová, jazykovou lektorkou bola Zuzana Benková, za vydanie zodpovedá predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, typografia a tlačiareň: Szent-Györgyi Albert Gimnázium, Szakközépiskola és Kollégium Tevan Andor Nyomdaipari Tanműhely, Békéscsaba, 2008. ISBN 978-963-86803-2-7. 162 strán. Vydanie publikácie podporil Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí.