Náš obľúbený hudobný nástroj ● Citarový tábor v Békešskej Čabe
História slovenských citarových táborov siaha do konca osemdesiatych rokov,
keď sa ich usporadúvania ujal Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku.
Po niekoľkých rokoch sa však Zväz z finančných dôvodov nemohol venovať tejto úlohe, preto sa v roku 1995 tábor venovaný obľúbenému hudobnému nástroju dolnozemských Slovákov nekonal. O rok neskôr sa na obnovenie tejto kreatívnej tradície podujala Čabianska organizácia Slovákov. Takmer poldruha desaťročia je organizátorkou tejto tvorivej dielne spolupracovníčka Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe Alžbeta Ančinová. O práci v tohoročnom tábore, ktorý sa už vyše desať rokov koná vždy v Békešskej Čabe, nás informovala jeho odborná vedúca, učiteľka spevu a hudby Ildika Očovská:
- V priestoroch Internátu Jánosa Aranya v Békešskej Čabe prebiehala aj tohto roku intenzívna odborná práca. Deti boli rozdelené do skupín podľa úrovne znalosti hry na citare. So skupinami pracovali poprední odborníci, inštruktori. Zvyčajný deň v tábore vyzerá tak, že ráno začíname spoločným spievaním a nacvičovaním slovenských ľudových piesní, potom prebieha práca v skupinách. Popoludní tiež pracujeme v skupinách, ale po obede a po večeri majú deti možnosť venovať sa výrobe rôznych zaujímavých predmetov, a to v rámci kreatívnej dielne, ktorú vedie znalkyňa ľudového umenia Alžbeta Liptáková. Pritom počas týždňa sa spoločne pripravujeme na galaprogram v posledný deň tábora, ktorý je už roky nezabudnuteľným zážitkom nielen pre deti a ich pedagógov, ale aj pre rodičov, ktorí nás pri tejto príležitosti navštívia, - konštatovala I. Očovská. - Tohto roku účastníci, ktorých bolo vyše 40, prišli z Békešskej Čaby, Čabačudu, Čabasabadi, Čorvášu, Eleku, Kétšoproňu, Poľného Berinčoku a Telekgerendášu. Jeden z najdôležitejších zámerov tábora, ktorý podľa mňa možno aj úspešne splniť, je popularizovať citaru v čo najširšom kruhu našich Slovákov a vychovať ďalšiu generáciu citaristov, ktorá sa bude angažovať v našich ľudových súboroch. Vychovali sme kopu takýchto hudobníkov, ktorí sa postavili na vlastné nohy a v súčasnosti sú uznávanými citaristami. Čo sa týka obsahovej náplne práce, okrem nami už dobre známych piesní využívame zbierky našich slovenských ľudových piesní. Z nášho regiónu sú to publikácie, ktoré obsahujú skvosty ľudovej hudby a spevu z Békešskej Čaby, Poľného Berinčoka a Sarvašu, pritom v tomto roku v záverečnom programe, v bloku spoločného spevu všetkých účastníkov tábora, zaspievame komlóšske slovenské piesne. Čerpali sme ich zo zbierky Žiaľ, žiaľ, žiaľ mi je... Zaujímavé je, že kým napríklad vo väčšom meste, v Békešskej Čabe, sa najstaršie melódie zachovali preto, lebo ich zapísali odborníci už koncom 19. storočia, v Slovenskom Komlóši sa archaické piesne dodnes zachovali v pamäti obyvateľstva a šíria sa aj ústnym podaním. Samozrejme, využívame aj spevný fond iných našich regiónov, ako aj ľudové piesne zo Slovenska. Pri spracovaní napr. pilíšskych melódií nám pomôžu zbierky B. Kálmánfiho, A. Kormoša a G. Papučka. V prípade iných regiónov sú nám na pomoci práce Štefana Lamiho. Nedávno som natrafila na zbierku piesní z vojvodinského Báčskeho Petrovca, našla som tu nápevy, charakteristické na rôzne historické doby. Pamiatka na minulosť sa zachovala v ľudových piesňach...
Práve ľudovým piesňam takého typu, v ktorých badať stopy napr. po dobe kurucov, alebo ešte skorších obdobiach, napr. zo stredoveku, sa venoval vo svojej skupine Ferenc Borsi. F. Borsi je učiteľom hry na citaru, fujaru a tamburu v Základnej umeleckej škole v Budapešti, v jedinej v krajine, ktorá je zameraná vyslovene na vyučovanie tradičného ľudového umenia. F. Borsi už vyše 5 rokov vedie v tábore samostatnú skupinu. Jej členmi sú deti aj dospelí. Začiatočníkom najprv vysvetlí technickú stránku hry na citaru, samozrejme, primerane ich veku a znalostiam. Do jeho skupiny patria obyčajne väčší, pokročilí žiaci, s ktorými preberá aj zložitejšiu techniku narábania s citarou. Pán Borsi, ktorý je horlivým zberateľom citár a ich odborným dokumentaristom, nám prezradil, že počas práce zisťuje aj také zaujímavosti, aké typy citár boli obľúbené v kruhu dolnozemských Slovákov. Pritom, ako uviedol, v kruhu békešských Slovákov sa zachovalo približne 20 cenných nástrojov, ktoré majú vyše sto rokov. Dokonca na Čabe videl aj takú citaru s drevenými kľúčikmi na ladenie, aká sa vyskytuje už iba v Západnej Európe.
- Od pána učiteľa Borsiho som si osvojila rôzne štýly hry a naučila som sa také nuansy, ako zvýrazniť jednotlivé takty a rytmy, - podelila sa s nami o svoje názory vedúca ďalšej skupiny Tímea Teješová, známa predovšetkým ako vedúca čabianskej citarovej kapely Boleráz. Tohto roku mala na starosti mierne pokročilých, deti z čabianskej slovenskej školy a z Čabačudu. Čabačudské deti odprevadila do tábora ich učiteľka Emese Hrušková Hajduová. Tímea sa hudbe venuje už dvanásty rok, štvrtý rok je v tábore ako inštruktorka. Vo svojej kapele hrá aj spieva. Práve hľadá učiteľa spevu, chce sa vyskúšať aj v iných žánroch.
- Cez hudbu dokážem úplne vypnúť okolitý svet a odreagovať sa, - povedala Tímea. Jej prvou učiteľkou, vedúcou citarovej kapely v Základnej škole v Jamine, bola Žofia Hajnalová, ktorá je dlhé roky inštruktorkou v citarovom tábore. Teta Ošika, ako ju každý volá, sa začala venovať hre na citare práve v jednom slovenskom citarovom tábore. Bol to liek na jej dušu po smutnej udalosti v rodine. Pätnásty školský rok vedie súbor v spomínanej čabianskej škole, jeho členmi sú predovšetkým tretiaci a štvrtáci, ale nájdu sa aj druháci. Aj v tábore sa venovala najmenším a tým, ktorí sa tu začali zoznamovať s tajomstvom hry na citare. - Celá naša rodina spievala za môjho detstva v Spevokole agrárnych robotníkov, rada som vystupovala aj ja, - zaspomínala si pani Hajnalová, ktorú v celej Čabe, ale aj na okolí poznajú ako vedúcu Slovenského pávieho krúžku. Túto prácu vykonáva spolu s Jozefom Kormányosom, ktorý je tiež častým inštruktorom citarových táborov.
Ďalšou známou osobnosťou folklórneho hnutia v tomto regióne je Kálmán Juhász, vedúci citaristov v Čorváši, Kétšoproni a Telekgerendási. Hrať na citare sa naučil ako tridsaťročný. Raz na pracovisku začul kohosi hrať na tomto hudobnom nástroji a ihneď vedel, že sa mu chce venovať aj on. Neskôr začal odovzdávať svoje vedomosti aj iným a pred odchodom do dôchodku si predsavzal, že získa kvalifikáciu učiteľa hry na citare. Po dvojročnom kurze, ktorý absolvoval v Lajosmizse, môže viesť záujmové krúžky a citarové kapely. Roky posielal svojich zverencov do tábora, až ho pred niekoľkými rokmi Alžbeta Ančinová prehovorila, aby sa podujal viesť v tábore skupinu. - Mojím životným krédom je, aby som odovzdal svoje vedomosti z oblasti hudby čím širšiemu okruhu ľudí. Samozrejme, k tomu je potrebné aj rodinné zázemie, manželka mi veľmi veľa pomáha, - vyznal sa pán Juhász.
Na záver týždňovej práce sa jednotlivé skupiny predstavili pozvaným hosťom programom, ktorý sa začal spoločným zaspievaním Čabianskej hymny a skončil prednesom komlóšskych slovenských ľudových piesní. Na obrovský potlesk, ktorým sa obecenstvo poďakovalo citaristom, budú určite spomínať aj cez školský rok, keď budú hrať vo svojom domácom súbore.