Každý rok v auguste sa na týždeň Budapešť, presnejšie Starobudínsky ostrov stáva kultúrnym
a hudobným stredobodom Európy. Počas jedného týždňa najpríjemnejšieho mesiaca v roku očakáva Sziget Festival svojich návštevníkov z Európy, ale aj z celého sveta s vyše 1000 programami. Sziget predstavuje viac festivalov v jednom.
Na jednotlivých miestach prebieha celý rad rôznych programov, ponúka tým „samostatné festivaly“ milovníkom popu, rocku, svetovej či disco hudby, bluesu alebo jazzu. Jedinečné podujatie ponúka okrem hudby aj množstvo ďalších kultúrnych programov a atrakcií. Príjemnú zábavu a skvelé produkcie tu nájdu tak mladí ako aj starší. Sziget je pritom viac ako len festival. Je to miesto stretnutí, kde vznikajú lásky a priateľstvá a kde je celý týždeň veselica.
Tohoročný, sedemnásty festival Sziget sa začal (po frenetickom narodeninovom vystúpení maďarskej rockovej skupiny Tankcsapda, a po desaťhodinovom protirasistickom koncerte) 12. augusta. Na podujatí, ktoré trvalo do 17. augusta, sa predstavili o. i. Prodigy, Lily Allen, Fatboy Slim či Placebo. V skoršom pásme vystúpení hlavného pódia vystúpili také svetoznáme formácie ako Klaxons, Bloc Party, Ting Tings, Pendulum a Ska-P. Na Pódiu svetovej hudby si mohli návštevníci vypočuť okrem iných arizonskú skupinu Calexico hrajúcu štýl indie-rock, alternatívnu country a texaskú mariachi muziku. Predstavil sa aj Speed Caravan, ktorý reprezentuje arabskú lyrickú hudbu, Figli Di Madre Ignota zahrali na dychových nástrojoch, no a v neposlednom rade nechýbala ani povestná kubánska skupina Orquesta Buena Vista Social Club.
Festival Sziget tento rok navštívilo rekordných 390-tisíc ľudí. Najväčšie hudobné podujatie v strednej Európe usporiadané sedemnástykrát privítalo viac ako 200 zahraničných hudobných interpretov. Minulý rok sa na festival prišlo pozrieť 385-tisíc ľudí, tento rok sa návštevnosť ešte zvýšila a priniesla organizačnému tímu rekordný ročník. Viac ľudí pricestovalo do Maďarska aj zo zahraničia, predovšetkým z Holandska, Francúzska, Talianska, ale festival prilákal aj slovenských hudobných fanúšikov a fanúšičky. „Najrušnejší deň bol piatok, keď ostrov dosiahol svoju maximálnu kapacitu 70-tisíc ľudí,” uviedla hovorkyňa podujatia Viktória Vetőová. V ten deň vystúpili skupina Prodigy alebo slepecké hudobné duo z Mali Amadou & Mariam. Tohoročný festival Sziget s rozpočtom 2,65 miliardy forintov (v prepočte viac ako 9,5 milióna eur), „má určite vyšší zisk ako 100 miliónov forintov (asi 373-tisíc eur) minulý rok,” povedala V. Vetőová. Organizátori návštevnosť 0. dňa nezarátali, hovoriac, že ziskom dňa by boli podporili boj proti rasizmu, ale 0. deň nielen že nebol ziskový, ale bol dokonca stratový.
V histórii hudobného festivalu Sziget v tomto roku prvýkrát mali možnosť predstaviť sa aj národnosti žijúce v Maďarsku. Organizátori na Starobudínskom ostrove vytvorili nové javisko, tzv. Hungarikum, na ktorom si zaumienili demonštrovať rôznorodosť krajiny. Podľa nich práve do tejto rôznorodosti zapadá aj kultúra národnostných a etnických menšín v Maďarsku. Od tohto roku by malo byť toto javisko stálym „účastníkom” festivalu, na ktorom sa budú pravidelne predstavovať tanečné skupiny, ľudové hudby, ľudoví umelci a umelecké skupiny pre zachovávanie tradícií - najmä národnostné, ale aj maďarské. Nové javisko Hungarikum odštartovalo s tematikou, ktorá je divácky asi najzaujímavejšia: svadbou. Vystupujúcich zoskupili a v rámci svadobného pochodu a svadobnej hostiny sa predstavili aj skupiny národnostných menšín. Slováci vystúpili dvakrát počas päťdňového festivalu. V prvý deň ukázali svoje schopnosti členovia Tanečnej skupiny Tešedík zo Sarvaša a o tri dni neskôr sa predstavili speváci a tanečníci spolku na zachovávanie tradícií z Pišpeku. Početní záujemcovia sa tešili nielen kultúrnemu programu, ale aj prezentácii svadobných tradícií, ako je čepčenie, či výber výbavy. Čakala ich pritom aj minivýstava senondrejského skanzenu a na mieste činu si mohli zakúpiť ľudovoumelecké predmety.
Ako som prežil Sziget 2009, očakávaný festival, ktorého sa zúčastňujem už tradične? Tým, ktorí ho poznajú iba z druhej ruky, ktorí ho ešte nezažili, ťažko povedať. Keď človek počas festivalu vstúpi na Starobudínsky ostrov, ihneď pochopí, čo znamená ten tzv. „feeling Szigetu“. Napoly nahí Nemci pri svojom stane jedia lacné konzervy, o krôčik ďalej jeden Francúz so svojou charakteristickou slabou angličtinou si prosí od nás oheň. Chvíľu sa porozprávame - akoby s Angličanom - o počasí, potom aj o Budapešti, ale čoskoro sa spamätá, že vlastne už musí... - začína sa koncert na Pódiu svetovej hudby, a to sa nachádza na druhom konci ostrova, nehovoriac o tom, že by sa rýchlo chcel ešte aj osprchovať... Podobné osobné dojmy sa môžu zdať (najmä pre nezainteresovaných) nepatrnými maličkosťami, ale celá tá jedinečná kavalkáda „szigetujúcich“ z rôznych krajín je nenahraditeľnou súčasťou tohto festivalu. Nič výnimočné a predsa tak charakteristické. V tom obrovskom dave sympatických ľudí človek ľahko nájde, i keď možno presne ani nevedel, čo hľadá. Napadá mi, že by som sa konečne mal akosi presnejšie dohodnúť so svojím kamarátom, skúšam to cez mobil, ale neberie, asi je niekde na koncerte. Čo už, kým sa nájde, aspoň si zaskočím na Civilný ostrov. Nehrozí, že by som nemal čo robiť. Práve sa mi zapáčilo maľovanie na niekdajší východonemecký symbol pestrými farbami, a tak ten Trabantík si rýchlo aj vyfotím. Ani sa nespamätám a už vypĺňam test o židovskej kultúre, o krôčik ďalej sa potom hneď dozviem, či som dobrý filozof. Pri stane Mládež za nukleárnu energiu náhodou stretnem priateľa, musíme to osláviť, a tak ideme rýchlo na pivo. Popritom, že ceny nie sú príliš priateľské (aspoň pre nás, domácich), musíme sa pretlačiť cez tisíce ľudí. Na Szigete ani toto nikomu neprekáža. Neďaleko sa čoskoro začína koncert legendárnej kubánskej skupiny Orquesta Buena Vista Social Club. S kamarátom máme šťastie, dostaneme sa veľmi blízko, do druhého radu. Salsa sa začína, a s tým sa začína aj spoločný tanec X-tisíc ľudí. Zrazu pocítim, že dievča pri mne má svoje ruky v mojich. Prečo nie? Neviem, ako sa volá, neviem, z akej krajiny prišla, ale tu a teraz to ani nemá nijaký význam. Ako som teda prežil Sziget 2009, ako som sa cítil? Takto nejako. Viem, vyznieva to dosť frázovito, ale ak chcete vedieť, pocítiť „feeling” Szigetu, nič (iné) sa nedá robiť, festival musíte osobne zažiť. Oplatí sa, verte mi!
· Šéf manažmentu Károly Gerendai sa zúčastnil v Monaku odovzdávania cien súťaže o najlepšieho podnikateľa na svete, ktorú organizuje poradenská firma Ernst & Young. Gerendai, ktorý v osemdesiatych rokoch začínal ako manažér maďarských rockových kapiel, časom začal popri Szigete organizovať aj ďalšie hudobné festivaly.
· Festival nadchol aj bubeníka skupiny Placebo. Do Budapešti dorazil už niekoľko dní pred koncertom a o meste, rovnako ako aj o festivale rozprával v superlatívoch. Pozrel si mnoho koncertov, a podľa jeho slov bol senzačný zážitok zúčastniť sa tohto skvelého podujatia ako obyčajný návštevník.
· S príjemnými pocitmi odchádzal zo Szigetu aj spevák kapely Pendulum. V deň ich koncertu stratil svoj mobil, čo až také príjemné nie je, ale jeden z fotografov festivalu ho s vybitou batériou našiel. Potom ako ju nabil, zistil z obsahu sms-iek, kto je vlastníkom telefónu, ale v tom čase bola kapela už na letisku. Čestný nálezca skočil do taxíka a ešte sa mu ich podarilo zastihnúť pred odletom. Spevák mu bol mimoriadne vďačný.
· Fat Boy Slim požiadal organizátorov o tarhoňu. Dostal tak pár vrecúšok cestoviny a dres maďarského reprezentačného mužstva, po čom tiež veľmi túžil.
· Veľký úspech mala aj stena Arcadom, ktorá bola postavená na pamiatku pádu berlínskeho múru. 50 metrov dlhá a 2 metre vysoká stena bola z jednej strany maľovaná street-art umelcami z Ukrajiny, Česka, Slovenska a Francúzska, z druhej strany ju skrášlili návštevníci festivalu. Denne 50 „ szigetujúcich“ pracovalo na vytvorení tohto diela.
· Zrodil sa aj svetový rekord. 500 účastníkov z 14 krajín sveta vytvorilo mandalu vo veľkosti 70 m2.
· Tohoročný Sziget dostal významnú cenu, bol vyhlásený za Zelený Festival, čo znamená, že boli dodržané prísne pravidlá ochrany prírody. Cenu odovzdal šéfovi manažmentu Károlyovi Gerendaimu minister životného prostredia Imre Szabó.
· Záverečný deň festivalu, hneď po koncerte skupiny Faith No More začali rozoberať hlavné javisko. Pofestivalové práce trvali dva týždne, potom prišla na rad záhradnícka rekonštrukcia pôdy ostrova.
Pohľad na prázdny dokument1 ma príliš neinšpiruje do práce. „Úloha“ sa mi zdá namáhavá, ale po chvíli sústredenia si spomeniem, že mám uložené v hlave dajaké drobnosti, ktoré môžem v prípade nutnosti vytiahnuť. Samozrejme, aj tentoraz som sa potkol o niekoľko noviniek. Festival, bohužiaľ, ani tento rok nedostal späť svoje dva odtrhnuté dni, čiže ani teraz nemôžeme hovoriť o týždňovom spolunažívaní. Zato vstupenky pekne zdraželi. Snáď medzi tie väčšie novoty patrí, že návštevníci sa mohli zdržiavať na Ostrove lodeníc medzi 23.00 a ráno ôsmou hodinou za polovičnú cenu celodenného lístka. Zmena nastala aj v usporiadaní, či pomenovaní niektorých stanov, ako napríklad z rockového pódia Hammerworld sa stalo javisko MTV Headbangers Ball. Oproti hlavnému javisku bol tradične veľký stan - už sa ani nepamätám, ktorého sponzora - ten zmizol. Teraz som sa tam mohol najesť, vyberať si z ponuky rôznych exotických kuchýň, napríklad ďalekého východu a európskeho juhu. Aj tohto roku som musel skonštatovať, že účasť zahraničných návštevníkov bola rekordná. A v tom so mnou súhlasil každý, koho som oslovil. Ale už dosť naťahovania času, poďme na vec. Ponúkam vám pohľad do svojho denníka. Aké zážitky som pozbieral roku 2009 na festivale Sziget...
Tento odsek som úspešne preskočil. Na dva a polhodinové jubilejné vystúpenie 20-ročnej maďarskej rockovej formácie troch hviezd Tankcsapda som už príliš starý a ani akcia Hudba proti rasizmu ma príliš nelákala. Samozrejme, nie z ideologických príčin. Jednoducho mi tento koncert pripadal skôr ako cirkus. Vedel som vopred predpovedať, kto z umelcov príde a kto zostane bokom, a tušil som, že účasť divákov tiež nebude rekordná. Dali mi v tom za pravdu známi, ktorí sa na nultom dni zúčastnili.
Radosť z dovolenky je poriadny diabol, ľahko pôsobí na zmenu biorytmu. Uvažujem nad francúzskou skupinou Nouvelle Vauge. Okolo obeda si myslím, že mi príjemne padne v skorých popoludňajších hodinách, ale s postupujúcim časom zaváham. Kvôli slávnemu spracovaniu hitu Love Will Tear Us Apart od legendy Joy Division sa mi neoplatí vyliezť na Ostrov lodeníc už o štvrtej. Takže radšej vyčkám ochladenie. Okolo ôsmej už kráčam po moste „K“ a prekvapene zisťujem, že nie sú dlhé rady. Možno prekonám rekord pri zdolaní vchodu? Príslušník bezpečnostnej služby In-Kal ma privíta po nemecky. Až keď spozoruje otáznik na mojej tvári, komentuje svoju akciu: myslel si, že som zo zahraničia. Pýtam sa ho, či to vyzerá tak bledo s návštevnosťou domácich a on len prikývne.
Trochu sa porozhliadam okolo často navštevovaných javísk a o pol desiatej si pozriem aktuálnu oslávenkyňu popovej hudby Lily Allen. Je naozaj milá, vyzerá perfektne a na pódiu vyžaruje zvláštne čaro, no čosi tu chýba. Znova sa musím presvedčiť, že vo Veľkej Británii sa písaniu dobrých hitov v štýle moderného popu akosi nedarí.
Po krátkom motaní sa na ostrove vpadnem do stanu MTV Headbangers Ball, kde už hrá skupina Backyard Babies, švédski majstri rock & rollu. Pesničky sú v poriadku, aj by som precítil nádhernú atmosféru letných festivalov, keby to ozvučenie celé nezabíjalo. Škoda, mohol to byť perfektný koncert.
Nepodarí sa mi doraziť schumacherovskou rýchlosťou ani vo štvrtok. Na hlavnom javisku vidím členov Bloc Party, na ich populárny indie rock pohadzujú zadkami hlavne mladé dievčatá, ale musím podotknúť: Angličania podajú skvelý výkon. Doteraz som poznal iba ich meno, a hoci sa ani naďalej nebudem naháňať za ich platňami, príjemne ma prekvapia.
O pol desiatej už každý napäto očakáva slávneho dídžeja Normana Cooka - alias Fatboy Slima - ktorý namixoval jeden z najväčších hitov deväťdesiatych rokov. Myslím na pesničku „Rockefeller Skank“, tentoraz ju ani nezahrá. Namiesto toho nám ponúkne viac ako hodinový disko-mix, do ktorého sem-tam zamieša časti svojich známych tém. Bohužiaľ, nie je to až tak príťažlivé a radšej prejdem ku stanu A38-Wan2, kde sa už chystal Tricky.
Tento predstaviteľ anglického trip-hopu dáva na seba čakať skoro pätnásť minút. Ako by to nebolo dosť, začne pochmúrnou skladbou. Druhá je už rýchlejšia, keď Tricky náhle skočí do obecenstva. Neskôr, na naše veľké prekvapenie, spracuje rockovú hymnu Ace Of Spades od Motörhead a v tom momente nastáva chaos. Fanatici ani nepotrebujú viac. Tricky im zamáva a oni sa ihneď vyšplhajú na javisko, ktoré v priebehu dvoch minúť zaplnia. Vyzerá to ako v blázinci... Energiu a šialenstvo takej sily som v ten večer nečakal.
Ako každý rok, piatok venujem hlavne elektronickej hudbe. Najprv ale skúsim niečo zachytiť z kapely Bridge To Solace, no dorazím až na poslednú pesničku. Sklamane konštatujem, že ozvučenie rockového stanu sa stále nezlepšuje.
Na hlavnom javisku okolo ôsmej už hrá hviezda populárnej drum & bass, Pendulum. Vlani sa im - kvôli havárii - nepodarilo dostať na Sziget, ale tentoraz sa žiadna nehoda nestala, každý si mohol s radosťou zatancovať. No, ja sa radšej pozriem na niečo pod zub. Na festivaloch nie je práve jednoduché byť vegetariánom, ba ani ceny nie sú práve kamarátske. Takže znova skončím pri pizzi. Ak človek nemá prehnané nároky, príliš sa ani nesklame.
Namiesto dezertu si zgustnem na hudobnej brutalite projektu Brujeria (v preklade Čarodejnica), o ktorej sa dlhé roky rozprávali legendy mexických banditov. No každý vie, že ide o vtip známych metalistov zo skupín Napalm Death a Fear Factory, a niekoľkých skutočne mexických občanov. Muzikanti vystupujú so zakrytou tvárou, ale na prvý pohľad je mi jasné, že gitaru drží v rukách basista z Napalm Death, Shane Embury. Znejú tvrdo, až mi to večeru vytrasie z brucha. Mňa už čaká stan Party Arény.
Predtým si ešte pozriem kúsok z Prodigy, ale ozvučenie bolo natoľko slabé, že ani neľutujem svoje rozhodnutie vybrať si namiesto nich iné predstavenie. O jedenástej sa v Aréne motajú ľudia len poskromne, ale behom pol hodiny masy dorazia dnu, aby si zatancovali na jedného z najväčších majstrov štýlu drum & bass, na Grooveridera. Program ako taký by nemal chybu, no nastane technický malér. Na pravej strane sa stráca zvuk. Chybu odstránia až keď začne narábať s platňami Dillinja. Od tej chvíle sa celý stan začne jašiť, do piatej sa točí vo vare.
Ako obvykle, plánovanie na skoré popoludnie festivalov je márne. Prvou atrakciou dňa je pre mňa vystúpenie kapely Placebo. Hrajú samé hity, každú pesničku poznám, hoci ich doma ani nepočúvam. Je to fajn, ale nič viac. V tej chvíli preciťujem aj svoj osobný problém s Ostrovom 2009: málo koncertov ma skutočne baví. To sa ukáže aj v tom, že ma nohy opäť vedú k stanu elektronickej hudby, aby som si pozrel dídžeja Erica Prydza. Keďže predstavuje atmosferickejšiu vlnu, s radosťou si vypočujem jeho program, aj keď nejde o môj najobľúbenejší hudobný štýl.
Posledný a myslím si, aj najsilnejší deň festivalu. No u mňa Offspring spadá do kategórie „nič moc“. Nuž predsalen, je to meno! Novšie hity mi iba tak preletia jedným uchom dnu a druhým von, ale pesničky z albumu Smash, ako napríklad Gotta Get Away mi padnú celkom dobre. Samozrejme čakám záver ich koncertu, aby prepustili pódium rockovej legende deväťdesiatych rokov, Faith No More. Pokiaľ vieme, dali sa zas dokopy iba kvôli festivalovej šnúre. Uvidíme, ako to koniec-koncov dopadne, hlavne, že si môžem vypočuť naživo obľúbené skladby svojho detstva. Nesklamali a členovia - na čele s bláznivým Mikeom Pattonom - sa ukážu ako absolútne sympatickí. Ponúknu šlágre z každej éry, hádam najviac hrajú z albumu King For A Day..., čomu sa vyslovene teším.
Na javisku Headbangers Ball už hučí Turbonegro. Pred piatimi rokmi už ukázali, že sú schopný vyprovokovať obrovské ovácie, ale 25-30 minút mi z nich akurát stačí, a to platí aj tento raz.
Na poslednú zahraničnú skupinu Life Of Agony čakám hodinu po polnoci. Hoci ich diskografia nie je bezchybná, ich prvú platňu s titulom River Runs Red zbožňujem už od malička. Našťastie sa neboja „navaliť“ tieto skladby na naše hlavy. Hity ako Through And Through, Underground alebo Lost At 22 spieva celý stan z plných síl. Máme teda perfektný best of, po čom sa môže každý vybrať veselo domov.
Okolo tretej sa ešte pristavím pri domácej kapele Isten Háta Mögött, čím, si myslím, urobím chybu. Je už neskoro, aj pre mňa, aj pre hudobníkov.
Kráčajúc domov sa zamýšľam nad tým, či chodím na Ostrov už iba zo zvyku...Čo bude nabudúce? K celotýždňovému lístku je potrebná „svalnatejšia“ ponuka, inak si budem musieť vyberať...a želám si, aby aj to najlepšie „frčalo“ pred polnocou.